V rokoch 1347 až 1351 prešla Európou epidémia moru. Na mnohých miestach zomrela tretina obyvateľov alebo viac. Na Západe po nej poddanstvo slablo. V Poľsku a v Uhorsku sa o sto až stopäťdesiat rokov neskôr naopak sprísnilo. Historici tento jav nazývajú druhé nevoľníctvo. Rovnaká udalosť mala v dvoch častiach kontinentu opačné dôsledky.

Na Západe práca bola drahšia

Po epidémii chýbali ľudia, ktorí by obrábali pôdu. Zemepáni súperili o pracovníkov a ponúkali vyššie mzdy. Poddaní sa sťahovali tam, kde im ponúkli lepšie podmienky. Mnohí si vyjednali peňažný nájom namiesto roboty.

Anglický parlament reagoval v roku 1351 zákonom Statute of Labourers. Zákon zmrazil mzdy na úrovni pred morom a zakázal pracovníkom opustiť zamestnávateľa. Presadiť sa ho nepodarilo, pretože dopyt po práci bol silnejší než zákon. Napätie vyústilo do povstania v roku 1381 pod vedením Wata Tylera. Kráľ nedodržal sľuby povstalcom a vodcov dal popraviť. Nevoľníctvo v Anglicku však počas 15. storočia postupne zaniklo, pretože poddaní mali kam odísť.

Na Východe bolo iné rozloženie moci

Na východe sa vývoj uberal opačným smerom. Rozsah moru v Poľsku a v Uhorsku historici stále spochybňujú. Poľsko bolo pravdepodobne postihnuté miernejšie, no presné čísla nepoznáme. Tam, kde zomrelo menej ľudí, nevznikol na zemepánov taký tlak ako v Anglicku.

Dôležitejšie však bolo rozloženie moci. Východoeurópske mestá boli v 14. storočí menšie a slabšie a šľachta mala silnú pozíciu voči panovníkovi. Mestá na Západe poskytovali utekajúcim poddaným útočisko a opierali sa o panovníka. Na východe potrebovali panovníci podporu šľachty a získavali ju privilégiami.

Poľsko

Poľský kráľ Ľudovít Veľký v roku 1374 vydal Košické privilégium. Oslobodilo poľskú šľachtu od väčšiny daní výmenou za uznanie nástupníckeho práva jeho dcér na poľský trón. Piotrkovské štatúty z roku 1496 obmedzili slobodu pohybu poddaných. Z dediny mohol ročne odísť len jeden roľník a z roľníckej rodiny sa mohol do mesta presťahovať len jeden člen. Mešťanom zakázali zastávať kráľovské a celoštátne úrady.

Zásada Nihil novi z roku 1505 dala šľachte právo blokovať nové zákony. Sejm v Toruni zaviedol podľa tradičného výkladu v roku 1520 povinnú robotu jeden deň týždenne z každého roľníckeho hospodárstva. Právo v Poľsku písali ľudia, ktorí z poddanstva profitovali.

Uhorsko

Uhorský snem obmedzil v roku 1492 slobodu pohybu poddaných a rozšíril ich povinnosti. V roku 1514 vypuklo povstanie pod vedením Juraja Dóžu. Roľníci, ktorých zhromaždili na križiacku výpravu proti Osmanom, sa obrátili proti šľachte. Šľachta povstanie porazila a vodcov popravila brutálnym spôsobom.

Snem v tom istom roku vyhlásil poddaných za pripútaných k pôde natrvalo a zvýšil ich povinnosti. Právnik István Werbőczy tieto pravidlá zahrnul do Tripartita, zbierky obyčajového práva. Tripartitum nikdy nebolo formálne vyhlásené za zákon, no uhorské súdy sa oň opierali až do roku 1848. Po povstaní sa postavenie poddaných zhoršilo. Šľachta získala dôvod zjednotiť sa a prispôsobiť zákon vlastnému záujmu.

Obilie a panský dvor

K politickému vývoju pribudol ekonomický motív. Západná Európa rástla a potrebovala obilie. Východ ho vyvážal cez Gdansk a Baltské more. Šľachtic mohol obchodovať a zarábať, ak mal dosť lacnej práce. Vznikli veľkostatky orientované na export, v Poľsku nazývané folwark. Vyžadovali si roľníka pripútaného k pôde.

Prax šla často ďalej než zákon. Na mnohých panstvách sa robota v nasledujúcich desaťročiach rozšírila na niekoľko dní v týždni.

Čo z toho vyplýva

Kríza sama o sebe žiadny smer nepredurčuje. Dôležité je, kto má v rukách moc pred ňou. Tam, kde mestá, panovník a poddaní dokázali presadzovať svoje záujmy, vyššia cena práce viedla k väčšej slobode. Tam, kde zákony písala šľachta, rovnaká situácia viedla k väčšiemu zotročeniu.

Po veľkých otrasoch ľudia hľadajú poriadok. Ten ponúkne skupina, ktorá je už pri moci. Zákony z rokov 1496 a 1514 vznikli ako odpoveď na neistotu, hospodársky tlak a vnútorný nepokoj. Mnohí súčasníci ich pravdepodobne vnímali ako stabilizáciu. Historici vidia súvislosť medzi pomermi na východoeurópskom vidieku a hospodárskym zaostávaním regiónu v nasledujúcich storočiach. Vynútená práca nevytvára priestor pre inovácie ani pre hromadenie kapitálu v rukách tých, ktorí ju vykonávajú.

Podobnú otázku priniesol rok 1989: kto dokázal využiť chvíľu, v ktorej sa menili pravidlá vlastníctva a moci? Na Slovensku získali pri privatizácii výhodu ľudia s prístupom k politickým rozhodnutiam, vedeniu podnikov a starým mocenským sieťam. V polovici deväťdesiatych rokov sa tieto väzby preplietli aj s organizovaným zločinom. Ich vplyv sa neskončil pádom Mečiarovej vlády. Prepojenia medzi podnikaním a politikou zostali. V Rusku sa podobný proces odohral v oveľa väčšom rozsahu a vytvoril základ oligarchického systému.

Poľsko sa nevydalo rovnakou cestou. Vlastníctvo sa tam rozdeľovalo inak a politickú moc obmedzovali nezávislé spoločenské skupiny, hoci ani poľská privatizácia nebola uchránená pred klientelizmom.
V Maďarsku sa systém zvýhodňovania podnikateľov blízkych vláde výrazne upevnil najmä po roku 2010. Rozdielne výsledky po páde komunizmu tak pripomínajú staršiu skúsenosť: otvorenie nových možností ešte neurčuje, kto ich získa. Výsledok závisí od toho, kto má v čase zmeny moc a či jeho rozhodnutia podliehajú účinnej kontrole.