Roku 404 pred Kristom Atény kapitulovali. O rok skôr spartský veliteľ Lysandros zničil pri Aigospotamoi posledné veľké athénske loďstvo, prerušil zásobovanie mesta obilím a po niekoľkých mesiacoch obliehania sa Atény vzdali. Peloponézska vojna po dvadsiatich siedmich rokoch skončila. Sparta stála na vrchole svojej moci. Ovládala Peloponéz, rozhodovala o pomeroch v gréckych mestách a nikto v Grécku jej nedokázal vážne vzdorovať.
O tridsaťtri rokov neskôr, roku 371 pred Kristom, v bitke pri Leuktrách Téby porazili spartské vojsko a krátko nato vtrhli na Peloponéz. Messénia, ktorá po stáročia tvorila podstatnú časť hospodárskeho zázemia Sparty, získala nezávislosť. Sparta sa z tejto straty už nikdy nespamätala. Ako mohla mocnosť, ktorá práve porazila Atény a ovládla grécky svet, tak rýchlo stratiť svoje postavenie?
Odpoveď presahuje antické dejiny. Sparta bola ešte stále veľmi silná, keď už postupne strácala schopnosť obnovovať spoločenskú vrstvu, na ktorej jej sila stála.
Víťazstvo zakrylo problém
Spartský štát bol vybudovaný okolo malej vrstvy plnoprávnych občanov – Spartiatov, ktorí sami seba označovali ako homoioi, rovných. Prešli tvrdou výchovou agoge, patrili k spoločným stolovaniam – syssitiám, zúčastňovali sa politického života a tvorili jadro armády.
Ich počet však už dlho pred víťazstvom nad Aténami klesal. Spartiati umierali vo vojnách a ich rady zmenšilo aj veľké zemetrasenie v 5. storočí pred Kristom. Dôležitejšie však bolo, že spartský systém dokázal občana pomerne ľahko stratiť, no len veľmi ťažko vytvoriť nového.
Plnoprávne postavenie totiž nebolo iba otázkou pôvodu. Spartiat musel byť ekonomicky schopný prispievať stanovenou dávkou potravín do svojho syssitia. Ak jeho rodina prišla o dostatočný majetok a príjem, nemohol túto povinnosť plniť a vypadával z vrstvy plnoprávnych občanov. To bol problém, ktorý Sparta nedokázala vyriešiť.
Ako mizli Spartiati
Pôda sa počas generácií dedila, delila, spájala prostredníctvom manželstiev a postupne sa sústreďovala v rukách menšieho počtu rodín. Aristoteles neskôr upozorňoval na výraznú majetkovú nerovnosť v Sparte a tvrdil, že takmer dve pätiny pôdy vlastnili ženy, najmä v dôsledku spôsobu dedenia a vysokých vien.
Plutarchos zasa opisuje efora Epitadea, jedného z najvyšších spartských úradníkov, ktorý mal umožniť voľnejšie darovanie a odkazovanie pôdy. Nie je isté, či Epitadeus a jeho zákon skutočne existovali, no proces, ktorý tento príbeh zachytáva, je dobre zrozumiteľný: majetok sa postupne koncentroval. S ním sa koncentrovalo aj občianstvo.
Muž, ktorého rodina stratila dostatočné hospodárske zázemie, mohol prísť o plné občianske postavenie. Spoločnosť mala mechanizmus, ktorým občanov strácala. Chýbal však mechanizmus, ktorým by ich získavala.
Roku 425 pred Kristom sa Sparta usilovala dostať späť približne stodvadsať Spartiatov zajatých Athénčanmi na ostrove Sfaktéria. Už tento počet predstavoval významnú časť jej občianskeho vojenského jadra. O pol storočia neskôr nastúpilo pri Leuktrách podľa Xenofóna približne sedemsto Spartiatov. Asi štyristo z nich padlo. Pre veľkú ríšu by strata niekoľkých stoviek vojakov neznamenala existenčný problém. Pre Spartu áno, pretože nešlo iba o vojakov. Boli to plnoprávni členovia vrstvy, ktorú štát nedokázal nahradiť.
Systém sa vedel zmenšovať, nevedel sa obnovovať
V okolí Sparty pritom žilo množstvo ďalších ľudí. Perioikovia obývali vlastné obce, venovali sa remeslu a obchodu a bojovali v spartských armádach. Heilóti obrábali pôdu v Lakónii a najmä v Messénii a vytvárali hospodársku základňu, vďaka ktorej sa Spartiati mohli venovať vojenskej a politickej činnosti. Spartský systém ich však nedokázal integrovať medzi plnoprávnych občanov.
V tom bola jeho zásadná slabina. Človek mohol zo spartského občianskeho jadra vypadnúť, no cesta opačným smerom bola mimoriadne ťažká Systém vytvorený pre relatívne stabilnú vrstvu vlastníkov nevedel reagovať na situáciu, keď sa táto vrstva začala rýchlo zmenšovať. To, čo bolo pôvodne zdrojom spartskej sily – uzavretosť, disciplína a náročné podmienky občianstva –, sa postupne stávalo problémom.
Sparta ešte dokázala vyhrávať
Úbytok Spartiatov neznamenal, že štát okamžite prestal byť vojensky silný. Spartské armády dávno netvorili iba plnoprávni občania. Bojovali v nich perioikovia, spojenci, heilóti prepustení za vojenskú službu a neskôr aj žoldnieri. V závere Peloponézskej vojny Sparta navyše výrazne využívala perzské peniaze, ktoré jej umožnili vybudovať flotilu schopnú poraziť Atény na mori.
Práve preto mohla Sparta dosiahnuť svoje najväčšie politické víťazstvo v čase, keď sa jej vlastná občianska základňa už oslabovala. Vonkajšia sila a vnútorná odolnosť sa od seba oddelili. Sparta ešte mala armádu, spojencov, prestíž a peniaze. Čoraz menej však mala Spartiatov. Víťazstvo nad Aténami preto neznamenalo, že spartský systém je zdravý. Na určitý čas jeho slabosť zakrylo.
Problém úspešných systémov
Úspešný systém sa často mení ťažšie než systém, ktorý otvorene zlyháva. Pokiaľ prináša výsledky, jeho základné pravidlá sa javia ako potvrdené praxou. Inštitúcie majú prirodzenú tendenciu opakovať postupy, ktoré ich priviedli k úspechu.
Sparta mala na to veľmi dobrý dôvod. Jej spoločenské usporiadanie vytvorilo vojenskú moc, ktorú obdivovali a obávali sa jej celé generácie Grékov. Prečo meniť systém, ktorý porazil Atény?
Lenže podmienky, pre ktoré bol tento systém vytvorený, sa zmenili. Počet plnoprávnych občanov klesal. Majetok sa koncentroval. Sparta zároveň ovládala čoraz väčší priestor a potrebovala čoraz viac vojakov, veliteľov a ľudí schopných spravovať svoje postavenie. Jej potreby rástli práve v čase, keď sa zmenšovala vrstva, ktorá mala tieto potreby zabezpečovať.
Tak vzniká zvláštny druh úpadku. Systém ešte dosahuje výsledky, ktoré vznikli z jeho niekdajšej sily, ale postupne stráca schopnosť vytvárať podmienky, z ktorých táto sila vyrástla.
Schopnosť obnovovať vlastné základy
Podobnú otázku si môžeme položiť v súvislosti s každou spoločnosťou či inštitúciou. Nestačí vedieť, aká je dnes bohatá, technologicky vyspelá alebo vojensky silná. Dôležité je, či dokáže obnovovať zdroje tejto sily.
V prípade štátu to môže byť počet ľudí v produktívnom veku, vzdelanie, fungujúce inštitúcie alebo dostatočne široká vrstva obyvateľstva, ktorá má dôvod systém podporovať. Vo firme sú to ľudia, ktorí poznajú jej remeslo a dokážu odovzdávať skúsenosti ďalšej generácii. V škole učitelia, ktorí dokážu vychovať svojich nástupcov. V cirkvi, spolku či politickej organizácii ľudia, ktorí sú ochotní prevziať zodpovednosť a pokračovať v jej práci.
Organizácia môže dlho fungovať zo zásob vytvorených v minulosti. Môže mať meno, peniaze, budovy, technológie či veľké publikum. Rozhodujúca otázka je, či ešte vzniká to, čo tieto výsledky vytvorilo.
Sparta túto schopnosť postupne strácala.
Leuktry neboli začiatkom
V roku 371 pred Kristom v bitke pri Leuktrách sa spartský problém stal naplno viditeľným. Tébske vojsko pod vedením Epameinónda porazilo spartskú armádu a Sparta prišla o veľkú časť zostávajúcich plnoprávnych bojovníkov. Následne Messénia získala nezávislosť a Sparta stratila územie, z ktorého po stáročia pochádzala významná časť jej poľnohospodárskeho bohatstva. Leuktry však spartský úpadok nevytvorili, len ho ukázali.
O viac než storočie neskôr sa spartskí králi Agis IV. a Kleomenes III. pokúsili problém vyriešiť. Chceli prerozdeliť pôdu, znížiť dlhy a rozšíriť občiansku základňu. Ich reformy ukazujú, že samotní Sparťania už chápali, čo sa stalo. Vrstva občanov, pre ktorú bol pôvodný systém vytvorený, sa stala príliš malou. Náprava však prišla príliš neskoro.
Čo sa môžeme naučiť zo Sparty
Najväčším nebezpečenstvom úspešného systému nemusí byť jeho okamžité zlyhanie. Nebezpečnejší je stav, keď systém ešte funguje, no pomaly stráca schopnosť obnovovať svoje vlastné základy.
Sparta roku 404 pred Kristom vyzerala silnejšie než kedykoľvek predtým. Porazila najväčšieho rivala, mala spojencov, flotilu, peniaze a politickú prevahu. Zároveň však už dlhší čas ubúdali ľudia, ktorí tvorili jadro jej spoločnosti.
Preto je rozdiel medzi silou a odolnosťou dôležitý. Sila hovorí, čo systém dokáže dnes. Odolnosť ukazuje, či toho bude schopný aj zajtra.
Sparta vedela vyhrať vojnu. Nevedela však vytvárať Spartiatov, plnohodnotných občanov.
To je otázka, ktorú by sme sa mali spýtať v súvislosti s dnešnými spoločnosťami a inštitúciami: obnovujeme ešte zdroj svojej sily, alebo už iba žijeme z toho, čo vytvorili generácie pred nami?