J. R. R. Tolkien je známy ako autor Hobita a Pána prsteňov. Menej ľudí vie, že pre tieto slávne knihy vytvoril celú mytológiu, dejiny tohto sveta od jeho stvorenia až po jeho koniec. Tolkien bol hlboko veriaci katolík a zároveň odborník na severské jazyky. Jeho mytológia má premyslenú teológiu. Jej príbehy vyšli v knihe Silmarillion, ktorú zostavil a vydal jeho syn Christopher až po otcovej smrti. Je v nej aj eschatológia, náuka o posledných veciach. Príbeh o tom, ako sa svet skončí.
Tolkienov svet vznikol hudbou. Na počiatku je Eru Ilúvatar (Jediný, Boh) a Ainur (Svätí, anjelské bytosti, ktoré z neho vzišli. Tí najväčší, čo vstúpia do sveta, sa volajú Valar a menší Maiar. Eru zadá tému a Ainur ju rozvíjajú spevom. Z tejto hudby povstáva svet, Arda, a jej hlavná pevnina Stredozem.
Všimnime si, ako to prebehne. Hudba najprv nie je svet, je to videnie sveta. Eru ukáže Ainur obraz toho, čo zaspievali, nádherný, no ešte nie skutočný. Potom vysloví jediné slovo, Eä, nech sa stane, a do prázdna vyšle Nehynúci plameň, tajný oheň, ktorý dáva bytie. Až vtedy sa videnie stane skutočnosťou a pieseň sa sformuje do hmoty.
Do hudby ale vstúpi nesúlad. Melkor (najväčší z Ainur, neskôr nazvaný Morgoth) vplieta do spevu vlastné motívy. Chce zväčšiť svoj part, chce byť sám prameňom. Eru ten nesúlad nezmaže. Povie Melkorovi, že nech zahrá čokoľvek, zistí, že to má svoj najhlbší zdroj v Eruovi, a že jeho vzdor sa proti jeho vlastnej vôli stane súčasťou krásy, akú nezamýšľal. Svet je zranený, nesie traumu. Tolkien preň má pojem Arda Marred, poznačená Arda. Tá rana je skutočná. A jej uzdravenie je tiež skutočné.
Na chvíľu odbočím k tomu, ako sa na skutočnosť pozerám sám, lebo Tolkienov mýtus sa s tým takmer dokonale stretáva. Vidím skutočnosť ako štyri úrovne tohoi istého. Všetko vychádza z čistého Vedomia, zdroja, ktorý kabala volá Ain Sof. To je Eru. Nad ním je vrstva archetypov, najvyšších duchovných bytostí. To sú Ainur a Valar. Z nej znie tretia, rezonančná vrstva, vrstva vibrácií, energií a hudby. To je tá Veľká pieseň. A z nej napokon vznikne štvrtá vrstva, hmotný svet, ktorý vnímame zmyslami. To je Stredozem.
Či túto cestu nazveme zostupom alebo budovaním, závisí od pohľadu. Tolkien aj kabala ju čítajú zhora nadol, ako výron zo zdroja. Mne je bližší obraz, v ktorom je zdroj základ, čo všetko nesie, a svet z neho rastie nahor a hustne do hmoty. Tak či onak je hmota posledná, vonkajšia podoba čohosi, čo začalo ako čisté vedomie a prešlo cez archetypy a vibráciu, hudbu.
Melkorov nesúlad nezasiahol hotovú hmotu. Vstúpil do tretej, rezonančnej vrstvy, do tvorivej piesne. Preto nie je Arda poznačená len na povrchu. Rana je hlbšia a siaha do základu. Je v samotnej piesni, z ktorej svet vzniká.
Súvisí s tým aj odpoveď na otázku, odkiaľ sa berie zlo. Melkor nie je rovnocenný protiboh. Je to stvorená bytosť, najväčšia z anjelských, ale je postihnutá pýchou. Zlo u Tolkiena nemá vlastnú podstatu. Je to pokazenie niečoho pôvodne dobrého. Morgoth nevie tvoriť, vie len mrzačiť a posmešne napodobňovať.
Tolkien má presnú predstavu aj o smrti. V jeho svete sú elfovia zviazaní s Ardou. Po smrti neodchádzajú preč, ostávajú vo sfére sveta a zdieľajú jeho osud. Ľudia majú iný údel. Smrteľnosť vníma Tolkien ako dar Ilúvatara. Človek po smrti odchádza úplne preč zo sveta, za jeho hranice, k Eruovi, kam nevidia ani anjelské mocnosti. Smrť sa zdá ako kliatba, pretože takou ju spravili Melkorove lži. V skutočnosti je darom. Niečo, čo vyzerá temne, vnímané zblízka je darom.
Čo príde na koniec? Tolkien to nazýva Dagor Dagorath, Bitka bitiek. Je to posledná bitka. Melkor sa vymaní zo svojich pút, vráti sa, a všetky mocnosti dobra sa stretnú so všetkými mocnosťami zla. V tej bitke je Arda zničená. Tento záver pochádza z Tolkienových rukopisov. Christopher ho do vydaného Silmarillionu nezaradil, vyšiel neskôr inde. Ako Tolkienova myšlienka je však pravý. Dôležité je, že tým príbeh nekončí.
Lebo po zničení sveta má prísť Druhá hudba. Prvú hudbu spievali Ainur sami. Deti Ilúvatara, elfovia a ľudia, do hotového sveta len vstúpili. Po konci má zaznieť Druhá hudba, a v nej už majú spievať aj Deti, predovšetkým ľudia, popri anjelských bytostiach. Tá hudba bude väčšia než prvá.
Teraz sme vnútri piesne, ktorú sme nezložili. Naším údelom je stať sa spevákmi. To, čo z nás robí bytosti schopné zaspievať Druhú hudbu, je práve prejdená cesta. Poznačenie, zápas, smrť. Nepoznačený by to nedokázal.
A nemusíme čakať na koniec sveta. Druhá hudba sa pripravuje už teraz, v každom z nás. Zakaždým, keď do sveta vložíme čistý hlas, kúsok pravdy alebo krásy, ladíme sa k pôvodnej téme a prinášame svetlo tam, kde stojíme. To je naša časť piesne. Drobná, no skutočná.
V tomto mýte je veľa múdrosti. Hovorí, že svet je zranený, netreba predstierať, že nie je. Hovorí, že zlo je skutočné a treba sa mu skutočne postaviť. Zároveň hovorí, že zlo nie je jeho podstatou, nebude mať posledné slovo. Že katastrofa je prahom premeny. Že obnovený svet je niečo väčšie než pôvodný začiatok, práve vďaka všetkej skúsenosti a utrpeniu, ktorá nám pomáha vyvíjať sa. Nie sme len diváci. Sme tí, z ktorých sa stávajú speváci v zbore.
Oheň z Fatimy a Bitka bitiek hovoria v podstate to isté. Varovanie aj katastrofa sú vážne práve preto, že to, o čo ide, je skutočné, a že láska je skutočná. Oba príbehy sa končia rovnako. Nie zánikom sveta. Ale svetom stvoreným nanovo a pozvaním, aby sme do jeho tvorby vstúpili.
Mýtus ako je tento je spôsob, ako prijať skutočnosť a spoluzodpovednosť za ňu. Tolkien svoju tvorbu nazýval podstvorením. Mienil tým toto: Boh tvorí skutočnosť, a človek, stvorený na jeho obraz, je tiež tvorca. Skutočné veci tvoriť nevie, vie však tvoriť svety v predstavivosti, mýty a príbehy. Tolkien v tom videl posvätnú činnosť, nie únik. Veril, že takto utvorený príbeh unesie pravdu. Ponúkam vám ho v tomto duchu.