Na letnej škole v Levoči mi kolegyňa s opačnými názormi položila jednoduchú otázku: A čo tvoje korene? V tomto článku sa zamýšľam ako vlastne u ľudí vznikajú názory na svet a politiku? A prečo diskusia o faktoch názory takmer nikdy nezmení?
Volal som do Londýna, na Facebook, lebo mi systém nedovolil propagovať články o starom Ríme a Byzancii. Odpoveď znela, také sú algoritmy. O pár dní banka zamrazila peniaze môjho brata. Obe skúsenosti mi zapadli do prednášky Yuvala Noaha Harariho o umelej inteligencii. Ukazuje, ako sa stroj cíti doma v prostredí zo slov a prečo nám prevezme všetko, čo je z jazyka. Zastane pri otázke, ktorú vyriešiť nevie. Je človek len usporadúvanie slov, alebo je pod nimi niečo živé? Odpoveď rozhoduje o tom, čo nám z ľudského života zostane.
Tento príspevok odkrýva fascinujúci pôvod anglického výrazu sycophant (pätolizač). Ukazuje, že slovo v skutočnosti pochádza zo starovekého gréckeho pouličného slangu a vulgárneho gesta „figy“. Článok zároveň mapuje, ako toto jediné gesto v priebehu storočí prebrali Rimania či Slovania a ako rozdielne významy – od hrubej urážky cez detskú hru až po slovenské „nič nedostaneš“ – dnes nadobúda v rôznych kultúrach sveta.
lánok sa zamýšľa nad tým, prečo známi americkí profesori ako John Mearsheimer a Jeffrey Sachs podľa autora nedokážu správne čítať vojnu na Ukrajine. Ukazuje, že ich výklad je príliš uzavretý v teóriách veľmocenskej politiky a v presvedčení, že hlavnou príčinou svetových kríz sú Spojené štáty. Text pripomína príklad Fínska a Švédska, vôľu krajín strednej a východnej Európy rozhodovať o vlastnej bezpečnosti a dlhodobý ruský imperializmus. Záverečné posolstvo je jasné: ani vysoký intelekt a akademická autorita človeka nechránia pred ideologickou slepotou.
Článok vysvetľuje pojem „anonizmus“, ktorý Michal Vašečka používa pri opise slovenskej spoločnosti. Vychádza z rímskej annonny, teda štátom rozdávaného obilia, ktorým si moc kupovala pokoj a lojalitu más. V modernej podobe ide o očakávanie, že štát zabezpečí istoty, pričom časť spoločnosti za ne prijíma pasivitu, slabšie inštitúcie a populistickú politiku.
Americký filozof Harry Frankfurt rozlišuje klamára a bullshittera podľa ich vzťahu k pravde. Klamár pravdu pozná a obchádza ju. Bullshitterovi je jedno, ako sa veci majú, dôležitý je preňho len účinok. Frankfurt z toho vyvodil, že bullshit ohrozuje pravdu viac než lož. Druhá jeho téma znie ako protipól. Veciam dávame hodnotu tým, že ich milujeme, a starostlivosť o jedného tvora otvára našu schopnosť starať sa o ostatných. Text ukazuje, že obe otázky sú napokon jedna. Ide o to, či dovolíme skutočnosti, aby pre nás niečo znamenala.
Japonská armáda zaobchádzala v roku 1905 s ruskými zajatcami vzorne. O generáciu neskôr stála za masakrom v Nankingu. Pozeráme sa na to, ako sa tá istá armáda dostala od cti k ukrutnosti, a prečo odpoveď nehľadáme v povahe národa, ale v mechanizme, ktorý drieme v každej spoločnosti.
Štefan Hríb sa Pod lampou s obľubou pýta “môže za to demokracia?” a spravidla sa uspokojí s odpoveďou “demokracia je najhoršia forma vlády, ale nič lepšieho ešte nevymysleli”. Akoby si nevšimol, že demokracia a kleptokratická partokracia sú dve rozdielne veci. Zamieňa si dubák s muchotrávkou a to môže byť smrteľný omyl. Označovať náš chorý politický … Čítať viac
Neistota vládne svetu. Aj Iľja Sergejevič zvykne v týchto časoch pociťovať už od rána zvláštny nepokoj. A pritom s určitosťou vie, že sa dnes ako každý deň zastaví v bare nazvanom Pjať chvilin, čo po slovensky neznamená nič iné, než Päť minút. V bare Pjať chvilin sa od hostí očakáva, že načasovanie a spôsob konzumácie budú realizovať v súlade s jeho názvom, … Čítať viac
Postup polície po nedávnej akcii v Kysaku, podoba, v akej väčšina médií ponúkla celú udalosť svojim príjemcom i postoj veľkej časti verejnosti k tomuto prípadu, ktorý sa dá vyčítať aj z rôznych diskusných fór, ale nielen z nich, prezrádza smutnú a trpkú pravdu o slovenskej spoločnosti. K prívlastkom, ktoré by ju mali charakterizovať si stále nemôže pridať jednu z najpodstatnejších – ľudská. Tento jej … Čítať viac