Je to azda najťažšia otázka, akú viera pozná. Ak je Boh dobrý a mocný, prečo dopúšťa zlo? Prečo trpia nevinní, prečo existujú mučitelia a katastrofy? Začnem tým, čo z tej otázky nikdy nezmizne. Utrpenie nevinných je skutočné a nijaké vysvetlenie ho neodčiní. Každá odpoveď, ktorá ho chce ospravedlniť, je podozrivá. To, o čom chcem hovoriť vedie k záveru, že svet nie je väzenie, z ktorého treba utiecť. Je to škola, do ktorej sa vraciame.
Zlo ako tieň oddelenosti
Ako to vidím ja, zlo nie je vec a nie je to ani druhý boh. Vzniká zo samej štruktúry toho, že Jedno sa stáva mnohým. Aby vznikol svet skutočných, odlišných bytostí, musí sa zdroj rozdeliť, vzdialiť sám od seba a dať každej bytosti len časť seba. Tolkien to vo svojej mytológii povedal nádherne. Anjelské bytosti, z ktorých spevu povstal svet, pochopili vždy len tú časť Božej mysle, z ktorej samy vznikli. A presne tu je koreň zla. Zlo vzniká, keď časť sa pokladá za celok.
Hriech najväčšieho z anjelov nespočíval v odlišnosti, ale v tom, že chcel byť sám prameňom, zdrojom, že svoj úlomok povýšil na stred všetkého. To je pýcha, a pýcha je skreslenie pohľadu. Je to bod, ktorý sa správa, akoby bol centrom sveta. Tak vzniká zlo. Časť bytia sa uzavrie do seba a zabudne, odkiaľ je.
Cena za slobodu
Za užitočný považujem model štvorúrovňovej reality. Základom a zdrojom všetkého je čisté Vedomie. Nad ním je vrstva archetypov. Tá sa prejavuje cez vibračnú, energetickú vrstvu. A z nej napokon vzniká hmotný svet, ktorý vnímame zmyslami. Ako sa vedomie delí na týchto úrovniach, každá ďalšia má slabšie a slabšie spojenie so zdrojom. Čiastočné poznanie je samo osebe nevinné. Zlom nastane až keď sa úlomok uzavrie do seba.
Prečo to Boh dopustí? Lebo bez oddelenosti a slobody by neboli druhí, len on sám. A láska potrebuje druhého, ktorý môže odmietnuť. Svet slobodných bytostí, ktoré sa môžu mýliť a ubližovať, má väčšiu cenu než dokonalý mechanizmus, v ktorom sa nič nemôže pokaziť. To je vysvetlenie, prečo je zlo vôbec možné. Pre trpiacich to samozrejme veľká útecha nie je. Takým ľuďom netreba vysvetľovať. Treba pri nich stáť.
Pokušenie gnózy
Túto ranu sveta veľmi intenzívne vnímali starovekí gnostici. Dnes málokto vie, o čo vlastne išlo. Gnóza nebola jedno náboženstvo. Bola to skupina smerov, ktoré prekvitali v prvých storočiach po Kristovi okolo Stredozemného mora, popri rodiacom sa kresťanstve. Ich spisy sa väčšinou stratili. Časť z nich sa znova našla až v roku 1945 v egyptskom Nag Hammádí. Boli to kódexy, knihy písané na papyruse. Obsahujú najmä gnostické texty, napríklad Evanjelium podľa Tomáša, Evanjelium pravdy, Filipovo evanjelium, Apokryf Jána a ďalšie.
Podľa nich pravý Boh je úplne nepoznateľný a presahuje tento svet. Kdesi v rade jeho vyžarovaní však nastane chyba. Nižšia božská bytosť, často nazývaná Sofia čiže Múdrosť, pochybí, a z jej omylu vznikne nižší stvoriteľ, demiurg. Je nevedomý a pyšný. Práve on stvorí hmotný svet. Nazdáva sa, že je jediný boh, a o pravom Bohu nad sebou nevie. Hmota a telo sú teda u gnostikov akési väzenie, ktoré vyrobila pomýlená moc. V človeku však väzí iskra svetla, úlomok pravého Boha, ktorý zaspal a zabudol, odkiaľ je. Spása neprichádza vierou ani skutkami. Prichádza poznaním, gnózou, prebudením, v ktorom si iskra spomenie, kto je, a môže uniknúť späť k pravému Bohu. Vykupiteľ, ktorý toto prebudenie prináša, zostupuje od pravého Boha, aby zobudil spiacich.
Vidno, prečo je gnóza stále príťažlivá. Berie utrpenie prítomné vo svete úplne vážne. Zlo vysvetľuje tak, že dokonalý Boh za tento neporiadok nemôže, vinný je nižší stvoriteľ. A duši dáva vznešenú tajnú totožnosť, lebo je v hĺbke božská a v tomto svete je len cudzinec. Osloví to každého, kto niekedy cítil, že sem nepatrí. Ozveny gnózy počuť aj dnes, v predstave, že žijeme v matrixe alebo v simulácii, aj v duchovnosti, ktorá učí povzniesť sa nad svet a uniknúť z neho.
Myslím si, že gnóza problém pomenovala správne, ale nenašla správne riešenie. Keď rozdelíme skutočnosť na dvoje, na pravého Boha a pomýleného stvoriteľa, stratí sa jednota sveta. Keď hmotu vyhlásime za omyl a telo za väzenie, stratíme niečo veľmi cenné. Hmota nie je chyba. Je to vonkajšia tvár tej istej piesne, miesto, kde sa zdroj môže prvý raz naozaj uvidieť. Telo nie je väzenie. Je to nástroj, ktorým sa duša učí. Preto svet netreba opustiť. Je potrebné ho uzdraviť a dotvoriť.
Návrat duše a zmysel ako učenie
Práve som začal počúvať knihu Why? od trojice autorov, ktorými sú psychológ Matthew McKay, kňaz a transpersonálny psychológ Seán ÓLaoire a psychológ Ralph Metzner. Pýtajú sa, prečo sme tu, a odpovedajú, že sme tu, aby sme videli a poznávali a aby naša duša dozrievala skúsenosťou. Aj bolesť má v tom svoje miesto. Nie je to trest, ktorému sa treba vyhnúť. Je to časť učenia.
Silný argument pre tento pohľad je návrat duše. Existuje veľa svedectiev, že duša sa do sveta vracia, znova a znova, do nových tiel. Psychiater Ian Stevenson a po ňom Jim Tucker desaťročia zhromažďovali prípady malých detí, ktoré opisovali podrobnosti zo života cudzieho, dávno mŕtveho človeka. Tie sa v dali overiť. Michael Newton zasa v hypnóze zaznamenal stovky výpovedí o tom, čo duša prežíva medzi dvoma životmi. A zážitky blízkej smrti hovoria podobným jazykom.
Ak by zmyslom bolo uniknúť zo sveta, ako učí gnóza, duša by odišla a nevrátila by sa. Lenže ona sa vracia. Návrat je najlepší dôkaz, že svet nie je väzenie. Je to škola. Iskra svetla nie je v hmote omylom. Je tu zámerne, aby sa učila vidieť a milovať a aby do sveta priniesla svetlo. Zmyslom teda nie je útek, ale rast.
Jungova odpoveď Jóbovi
Psychológ Carl Gustav Jung sa v knihe Odpoveď Jóbovi pýtal podobne a došiel ešte ďalej. Tvrdil, že Boh má vlastný tieň, ktorý si neuvedomuje, a že sa s ním stretne až keď sa stretne s trpiacim človekom. Boh akoby celkom nevedel, čo robí. Chápem to inak. Boh ako zdroj, ako čisté vedomie, nie je nedokončený, nič mu nechýba. Neúplné je len jeho prejavenie sa, to, ako sa skryté stáva zjavným cez stvorenie. Nerastie a nevyvíja sa Boh. Rastie naše zjavovanie Boha. Jung vnímal pravdu o prejavujúcej sa tvári, ale omylom ju pripísal samotnému zdroju.
Aj naše poznanie Boha dozrieva
Naša predstava o Bohu je v procese vývoja. V knihe Genezis vystupuje Melchizedek, kňaz Boha Najvyššieho a kanaánsky kráľ, ktorému Abrahám bez váhania odovzdá desiatok. Bádatelia ukazujú, že izraelské náboženstvo vyrástlo zo staršej západosemitskej pôdy, že meno Boha má kanaánske korene a že predstava jediného Boha sa vynárala postupne. Kresťanstvo si Melchizedeka podržalo a spomína ho v každej omši. To nie je škvrna na viere. Je to priznanie, že poznanie Boha presvitalo aj pred konkrétnou zmluvou a mimo nej a že v čase rástlo. Dejiny náboženstva sú ľudskou tvárou toho istého procesu. Postupné dozrievanie obrazu Boha, ktoré sa nikdy celkom neukončí.
Náboženstvo ako symbol
Tu sa treba na chvíľu vrátiť k tomu, čo je symbol, lebo o tom je celá moja kniha Realita rozpráva. Symbol má dvojakú povahu. Má pevnú formu, obraz alebo príbeh, ktorý môžeme ukázať a pomenovať. Ale zároveň má nevyčerpateľnú hĺbku, do ktorej tá forma otvára okno. Tým sa líši od obyčajného znaku. Znak na niečo len ukazuje a tým sa vyčerpá. V symbole sa konečná forma a nekonečný obsah stretávajú.
Platí to pre každé náboženstvo. Náboženstvo je veľký symbol. Jeho mená a príbehy, jeho obrady a sviatosti, to všetko je forma. Živá Božia skutočnosť, ku ktorej tá forma otvára cestu, je tá nevyčerpateľná hĺbka. Kým sa náboženstvo číta ako symbol, ostáva živé. Forma nie je klietka, ale okno.
Nebezpečenstvo nastane, keď sa symbol začne brať doslovne. Vtedy forma stuhne a stratí svoj obsah. Z okna sa stane stena. Veriaci si potom zamení vlastnú predstavu Boha so samotným Bohom a začne ju brániť ako modlu. A kritik na druhej strane ukáže, že tá forma je dejinne premenlivá a odniekiaľ prevzatá, a nazdáva sa, že tým vyvrátil aj jej hĺbku. Obaja robia tú istú chybu. Berú symbol doslovne. Jeden formu zbožští, druhý ju zneváži a obaja prehliadnu to, na čo forma iba ukazuje.
Tým sa vraciam k Melchizedekovi. Z toho, že kresťanstvo a židovstvo vyrástli zo staršej pôdy kanaánskeho náboženstva a to zrejme ešte z niečoho staršieho a že obraz Boha sa v dejinách vyvíjal, niektorí vyvodzujú, že kresťanstvo nemá pevný základ a preto nie je pravé. To je presne tá chyba doslovnosti. Vývoj formy nehovorí nič o hĺbke. Naopak. Práve to robí symbol živým. Forma dozrieva a prijíma do seba staršie vrstvy, zatiaľ čo skutočnosť, ku ktorej smeruje, ostáva tá istá a nevyčerpateľná. Korene v kanaánskej minulosti teda kresťanstvo nevyvracajú. Ukazujú, cez koľko vrstiev a ako dlho sa ľudský obraz Boha prepracúval k tomu istému zdroju.
S tým súvisí aj rozdiel medzi Bohom, ktorého si predstavujeme, a Bohom skutočným. Boh, ktorého si predstavujeme je forma chápaná doslovne. Je to nami vytvorený obraz, ktorý si zamieňame za originál. Skutočný Boh je hĺbka, ktorú nijaký obraz nevyčerpá. Mystici to vedeli. Majster Eckhart sa modlil, aby ho Boh zbavil boha, teda tej príliš obmedzenej predstavy. Aj jeden z autorov knihy Why?, kňaz Seán ÓLaoire, neskôr napísal knihu o tom, ako treba Boha oslobodiť od karikatúry, ktorú sme si z neho urobili a videli v ňom vlastný obraz. Náboženstvo je zdravé dovtedy, kým svoje formy drží otvorené k hĺbke. Jeho koniec nastane, keď ich uzavrie a začne uctievať samo seba.
Návrat s otvorenými očami
Ak to mám zhrnúť – zlo je nedokonalé poznanie zdroja, ktoré sa uzavrelo do seba a zabudlo, odkiaľ prichádza. Tá istá oddelenosť, ktorá ho umožňuje, je však aj podmienkou toho, aby sa svet mohol k zdroju vrátiť slobodne a s otvorenými očami. Preto svet nie je omyl, z ktorého treba ujsť. Je to dielňa, v ktorej sa časť učí znova vidieť celok.
Gnóza chce z hmoty uniknúť. Návrat duše hovorí pravý opak. Vraciame sa práve sem, aby sme dorástli, a každý život je ďalšou hodinou v tej istej škole. Nejde o to zmiznúť. Ide o to dozrieť natoľko, aby sme celok videli a milovali plnšie, než keby sme sa nikdy neoddelili. To je aj zmysel utrpenia, ktoré nás na tej ceste brúsi. A to je napokon aj naša úloha. Prinášať do sveta svetlo, kúsok po kúsku, tam, kde stojíme.