Okolo roku 1200 pred naším letopočtom zhorela do tla Chattuša, hlavné mesto Chetitskej ríše. Požiar pohltil paláce, chrámy aj archívy. Ríša, ktorá stáročia súperila s Egyptom, uzatvárala medzinárodné zmluvy a spravovala rozsiahle územie, sa rozpadla počas veľkého kolapsu doby bronzovej a zmizla z pamäti ľudstva na vyše tritisíc rokov.
Ten istý oheň však urobil niečo, čo nikto nezamýšľal. Chetitskí pisári písali klinovým písmom do mäkkých hlinených tabuliek. Väčšina z nich nikdy neprešla pecou. Keď mesto horelo, žiar fungoval ako obrovská vypaľovacia pec. Surová hlina sa zmenila na tvrdú keramiku. Pod popolom sa tak zachovalo vyše tridsaťtisíc tabuliek so zmluvami, zákonmi, modlitbami, mýtmi aj bežnou diplomatickou poštou.
Vďaka tomu poznáme chetitčinu lepšie než ktorýkoľvek iný mŕtvy indoeurópsky jazyk. Je to zároveň najstaršia známa indoeurópska reč vôbec, staršia než sanskrt či klasická gréčtina. Jej objav v srdci Anatólie bol pre jazykovedcov prekvapením. Ukázalo sa, že indoeurópsky svet bol v staroveku zložitejší, než sa dovtedy myslelo. Chetitčina navyše uchovala veľmi staré prvky, ktoré v ostatných príbuzných rečiach zanikli. Stala sa preto kľúčom k rekonštrukcii najhlbších vrstiev prajazyka.
Rozlúštil ju Čech
Bedřich Hrozný, orientalista z Lysej nad Labem, sa do textov pustil počas prvej svetovej vojny. V roku 1915 oznámil svetu, že chetitčina je indoeurópsky jazyk príbuzný našim rečiam. Neskôr túto disciplínu rozvíjal v Prahe.
Pomohla mu jedna veta o chlebe a vode. Chetiti prevzali písmo od Sumerov a Babylončanov a do svojich textov vkladali ich znaky pre bežné slová. Znak pre chlieb Bedřich Hrozný poznal. Vo vete „nu NINDA-an ezzateni watar-ma ekuteni“ rozpoznal okolo známeho znaku pre chlieb sloveso ezza, ktoré znelo ako nemecké essen a naše jesť. A slovo watar, ktoré počuť v anglickom water aj v našej vode. Veta znamenala: budete jesť chlieb a piť vodu. V tej chvíli bolo jasné, že hovoríme v príbuznom jaztyku.
Cudzie písmo sa stalo kľúčom. Babylončina bola medzinárodnou rečou diplomacie doby bronzovej a jej znaky vedeli učenci čítať už začiatkom 20. storočia. Neznámy jazyk mal v sebe vložené čitateľné ostrovy významu. Bolo to, akoby ste držali text v cudzej reči, v ktorom sa medzi neznámymi slovami opakujú známe symboly (emotikony) pre vodu, chlieb či kráľa. Vznikol tak kontext.
Písmo, ktoré aj zakrýva
Odhaliť však presnú výslovnosť bolo ťažšie. Klinové písmo vzniklo pre jazyky s jednoduchými slabikami a nebolo vhodné pre zhluky spoluhlások typické pre indoeurópske reči. Pisár musel medzi dve spoluhlásky vsunúť pomocnú samohlásku. Jazykovedci sa dnes snažia zistiť, ktoré samohlásky boli skutočné a ktoré len umelo vložené.
Písmo nie je len neutrálna nádoba na jazyk. Každý systém zápisu uľahčuje vyjadrenie niečoho, ale skrýva iné. Chetiti používali nástroj prevzatý z cudzieho civilizačného sveta. Vďaka nemu ich reč prežila. Ten istý nástroj nám však dnes komplikuje jej presné poznanie. Forma, do ktorej vlievame skúsenosť, vždy časť tej skúsenosti uchová a časť zamlčí. Platí to o klinovom písme a platí to aj o spôsoboch, ktorými dnes zachytávame svet.
Teória, ktorá predbehla nález
Ešte v roku 1879, dávno pred objavom chetitských archívov, mladý Ferdinand de Saussure tvrdil, že v indoeurópskom prajazyku museli existovať zvláštne hlásky, ktoré sa v známych rečiach nezachovali. Nikto ich nepočul. Vyplývali len z vnútornej logiky systému. Keď neskôr ožila chetitčina, tieto hlásky v nej naozaj zazneli. Teória predbehla dôkaz o polstoročie.
Tento moment je dôležitejší, než sa zdá. Saussure tie hlásky nevidel v žiadnom texte. Videl medzeru v systéme a tá medzera mala presný tvar. Rovnaký proces sa odohral v chémii. Keď Dmitrij Mendelejev zostavil periodickú tabuľku prvkov, ostali v nej prázdne miesta. Z ich polohy odvodil vlastnosti prvkov, ktoré ešte nikto nepoznal. O pár rokov ich chemici našli a tie nové prvky sadli na svoje miesta. Súvislý systém vie ukázať, čo v ňom chýba, skôr než to objavíme. Pre každého, kto hľadá novú paradigmu, je to povzbudivá správa. Mapa, ktorá vnútorne drží pohromade, dokáže tušiť územie, ktoré ešte nikto neprešiel.
Prvá mierová zmluva sveta
Chetiti nám zanechali aj najstaršiu známu mierovú zmluvu. Po bitke pri Kadeši uzavreli mier s Egyptom faraóna Ramessa II. Kópia tejto zmluvy dnes visí v sídle OSN v New Yorku ako pripomienka, že aj najstaršie ríše hľadali spôsob, ako prestať bojovať. Zachovalo sa nám obe znenia, chetitské aj egyptské, a každá strana v ňom pochopiteľne vychádza o čosi lepšie. Aj to je staroveká lekcia, ktorú dnes poznáme až príliš dobre.
Lekcia pre dnešok
Pád Chattuše nebol ojedinelý. Okolo roku 1200 pred n. l. sa za pár desaťročí zrútil celý prepojený svet doby bronzovej. Jedna civilizácia strhla druhú. Chetitská ríša padla a jej moc sa rozplynula za jediný ľudský život. Prežilo len to, čo stihla zapísať. Paláce zo zlata a bronzu zmizli. Prežila obyčajná hlina. Moc sa rozpadla, slová ostali.
Je to silný odkaz. Žijeme v čase, ktorý verí vo svoju technickú prevahu a v nekonečný tok informácií. Denne vzniká nepredstaviteľné množstvo textov, obrazov a dát. Nikdy predtým ľudstvo toľko nezapisovalo, nevytváralo toľko obrazov, videí. Otázka znie, čo z toho sa zachová a bude čitateľné o sto, o päťsto alebo o tritisíc rokov.
Digitálna pamäť je krehká. Závisí od elektriny, od funkčných serverov, od formátov, ktoré sa menia, od hesiel a platforiem, ktoré nemusia existovať o desať rokov. Staroveká hlinená tabuľka leží v zemi tisícročia bez údržby. Moderný súbor zmizne pri jednej zmene systému, pri vypnutí služby alebo pri silnej solárnej erupcii. Čím viac zapisujeme, tým menej je isté, že to niekto neskôr prečíta.
Príbeh chetitčiny pripomína, že civilizáciu zachová schopnosť odovzdať význam. Význam sa neuchováva sám od seba. Potrebuje tvar, nosič a ľudí, ktorí ho raz budú vedieť čítať. Hrozný nerozlúštil chetitčinu len preto, že mal pred sebou tabuľky. Potreboval odvahu myslieť naprieč jazykmi a vidieť podobnosť tam, kde iní videli len cudzie znaky. Poznanie vzniká vtedy, keď sa nájde most medzi úlomkom a celkom.
To je slabé miesto našej doby. Máme obrovské množstvo informácií, ale strácame schopnosť čítať ich v súvislostiach. Vidíme znaky a nerozumieme jazyku. Hromadíme dáta a strácame zmysel. Pritom zmysel je to jediné, čo prežíva pády ríš.
Chetitské tabuľky učia trpezlivosti. Nie všetko, čo sa zdá stratené, je naozaj stratené. Pamäť sveta sa niekedy ukryje do popola a čaká, kým príde niekto, kto ju bude vedieť znovu prečítať. Možno je to aj úloha našej doby. Zachovať nielen informácie, ale aj jazyk, ktorým budúce generácie pochopia, kým sme boli, čomu sme verili a čo sme sa pokúšali zachrániť.