Prečo spoločnosti nedokážu zastaviť úpadok, ktorý vidia prichádzať
Nedávno som na Quore čítal krátky text o páde Rímskej republiky. Autor sa pýtal: prečo rímski politici nedokázali vyriešiť problémy, o ktorých vedeli, že republiku ničia?
Začalo to Tiberiom Gracchom. V druhom storočí pred naším letopočtom sa Rím stal veľmocou, ale úspech mal svoju cenu. Bohatstvo z dobytých území sa rozdeľovalo veľmi nerovnomerne, vznikali obrovské veľkostatky sa, na ktorých pracovali otroci z dobitých území. Drobní roľníci strácali pôdu a stávali sa mestskou chudobou. Pritom práve z tejto vrstvy pochádzala veľká časť rímskych vojakov. Tiberius Gracchus sa v roku 133 pred n. l. pokúsil obnoviť zákonné obmedzenia užívania verejnej pôdy a časť jej prerozdeliť chudobnejším občanom. Narazil na tvrdý odpor senátorskej aristokracie. Konflikt skončil jeho zabitím spolu s mnohými prívržencami. Politické násilie, dovtedy skôr výnimočné, sa v poslednom storočí republiky stalo súčasťou boja o moc.
V skutočnosti Gracchus nebol iba nevinný reformátor, ktorý dôsledne rešpektoval všetky republikánske normy. Aby presadil svoj zákon, nechal odvolať kolegu tribúna, ktorý ho vetoval, a jeho vlastné postupy boli sporné. Keď sa politický systém dlho nedokáže vyrovnať s reálnymi problémami, nezačnú porušovať pravidlá iba tí, ktorí chcú zmenu zastaviť. Začínajú ich obchádzať aj tí, ktorí sa snažia niečo presadiť. Norma prestane byť spoločnou pôdou a stáva sa ďalšou zbraňou v zápase.
O niekoľko desaťročí neskôr už rímski generáli pochodovali so svojimi vojskami proti samotnému Rímu. Sulla to urobil v roku 88 pred n. l. Občianske vojny sa stali súčasťou politiky. Keď sa republika nakoniec zrútila, nebolo to preto, že by Rimania netušili, že majú problém. O mnohých problémoch diskutovali celé desaťročia. Vedeli o sociálnych konfliktoch, korupcii, klientelizme, násilí a rastúcej moci vojenských veliteľov. Nedokázali však vytvoriť politickú vôľu a inštitucionálnu silu potrebnú na to, aby ich vyriešili.
A to mi veľmi pripomína súčasnosť.
Vedieť o probléme nestačí
Máme predstavu, že ak ľudia pochopia, kam vývoj smeruje, mali by byť schopní ho zastaviť. V osobnom živote to často platí. Ak viem, že fajčenie ničí moje zdravie, môžem prestať fajčiť. Ak firma zistí, že jej výrobok je zastaraný, môže začať vyrábať iný.
Ale spoločnosť takto nefunguje. Nemá jeden mozog ani jednu vôľu. To, čo je katastrofou pre spoločnosť ako celok, môže byť zároveň výhodné pre konkrétnych ľudí. Rastúca nerovnosť môže oslabovať politický systém, ale človeku, ktorého majetok rastie a umožňuje mu kupovať médiá, politický vplyv či prístup k rozhodovaniu, môže súčasný stav dokonale vyhovovať. Oslabenie nezávislých súdov poškodzuje štát, ale politikovi vyšetrovanému pre korupciu veľmi prospieva. Rozklad verejnoprávnych médií ochudobňuje verejnú diskusiu, no vláde poskytuje pokojnejšie prostredie.
Tak vzniká asymetria v politike. Ak určitá reforma prinesie miliónu ľudí mierne zlepšenie života, každý z nich má iba obmedzený dôvod venovať jej veľkú časť svojho času a energie. Ak však tá istá reforma pripraví sto ľudí o miliardy, títo ľudia majú mimoriadne silný dôvod bojovať proti nej. Verejný záujem býva rozptýlený. Súkromný záujem môže byť veľmi koncentrovaný.
Rimania si uvedomovali tento problém. Rímska aristokracia nemusela popierať, že rastúca nerovnosť a úpadok drobných hospodárov republike škodia. Konkrétne riešenie však znamenalo vzdať sa časti pôdy a vplyvu, ktoré si za desaťročia zvykla považovať za samozrejmé. To isté sa opakuje v rôznych podobách dodnes.
Moc sa bráni strate moci
Demokracia stojí na zvláštnej dohode: ten, kto má moc, musí pripustiť možnosť, že o ňu príde. Musí akceptovať súdy, ktoré rozhodnú proti nemu, médiá, ktoré ho kritizujú, voľby, ktoré môže prehrať, opozíciu, ktorá sa môže stať vládou. Musí rešpektovať pravidlá aj vtedy, keď sú preňho nevýhodné.
Táto dohoda funguje, pokiaľ politickí aktéri veria, že prehra nie je existenčnou katastrofou. Ak však strata moci znamená stratu majetku, trestné stíhanie, koniec podnikateľského impéria alebo spoločenského postavenia, motivácia rešpektovať pravidlá prudko klesá.
Preto demokratický úpadok často nezačína otvoreným zrušením volieb. International IDEA opisuje demokratické oslabovanie ako postupné útoky na brzdy výkonnej moci, súdy, parlament, médiá a občianske slobody. Voľby zostávajú. Len podmienky, v ktorých sa odohrávajú, sa postupne menia.
Autoritatívny vodca nemusí jedného dňa vyhlásiť, že demokracia už neplatí. Oveľa účinnejšie je každý jednotlivý zásah zdôvodniť osobitne. Tento sudca je politický. Toto médium klame. Táto mimovládna organizácia sleduje cudzie záujmy. Tento úrad je zbytočný. Tento novinár je nepriateľský. Táto univerzita je ideologická. Tento kontrolný orgán treba „zreformovať“. Každý krok má vysvetlenie. Až s odstupom vidíme, že sa zmenil celý systém.
To je jeden z dôvodov, prečo je úpadok demokracie také ťažké zastaviť. Hranica sa posúva po centimetroch.
Rusko, Čína, Amerika a stredná Európa nie sú v rovnakej situácii
Ak chceme porovnať dnešné krajiny, je potrebné si uvedomiť, že nie sú na tom rovnako. Rusko je už etablovaný autoritársky režim. Moc je sústredená v rukách Vladimíra Putina, skutočná politická opozícia je potlačená, súdy a parlament nemajú postavenie nezávislých protiváh a médiá podliehajú kontrole. Freedom House v roku 2026 hodnotí Rusko 12 bodmi zo 100.
Čína je zas niečo iné. Je to stranícky autoritársky štát, v ktorom Komunistická strana kontroluje politiku, médiá, významnú časť hospodárstva, občiansku spoločnosť aj verejný priestor. Xi Jinping zároveň sústredil osobnú moc v miere, akú Čína celé desaťročia nepoznala. Freedom House jej dáva 9 bodov zo 100.
Spojené štáty sú stále demokraciou s fungujúcimi voľbami, súdmi, federálnym usporiadaním, občianskou spoločnosťou a nezávislými médiami. Nemožno ich preto klásť na jednu úroveň s Ruskom alebo Čínou. Zároveň je však znepokojujúce, ako rýchlo sa tam oslabujú niektoré demokratické brzdy moci. Freedom House znížil v roku 2026 americké hodnotenie z 84 na 81 bodov. V-Dem zaznamenal počas roku 2025 pokles svojho indexu liberálnej demokracie v USA o 24 percent a posun Spojených štátov z 20. na 51. miesto. Za hlavné príčiny označuje koncentráciu moci v prezidentskom úrade, tlak na kontrolné inštitúcie, štátnu službu, súdy, médiá, akademickú sféru a občianske slobody.
Na Slovensku ešte stále máme voľby, opozíciu, pluralitu médií a možnosť meniť vlády. Freedom House nás naďalej klasifikuje ako slobodnú krajinu, hoci skóre kleslo na 88 zo 100 a správa upozorňuje na rastúci tlak na médiá a občiansku spoločnosť. V-Dem už v roku 2025 zaradil Slovensko medzi krajiny s prvými znakmi zhoršovania demokracie.
Česko má podľa tých istých ukazovateľov zatiaľ pevnejšie demokratické inštitúcie. Freedom House mu v roku 2026 dáva 95 bodov zo 100, hoci upozorňuje na vplyv veľkých podnikateľských záujmov v politike a na prítomnosť autoritatívnej rétoriky.
Tieto rozdiely sú podstatné. Demokracia nie je prepínač medzi dvoma polohami. Je to súbor inštitúcií a návykov, ktoré sa môžu posilňovať alebo oslabovať. Rusko ukazuje, kam môže dlhodobé odbúravanie protiváh moci dospieť. Spojené štáty, Slovensko alebo iné demokratické krajiny ukazujú proces, pri ktorom ešte stále existujú sily schopné vývoj zvrátiť.
Prečo ľudia podporujú politikov, ktorí oslabujú systém
Najjednoduchšie vysvetlenie by bolo, že ľudia sú zmanipulovaní alebo hlúpi. Také vysvetlenie nám ale veľmi nepomôže. Ľudia nevolia len kvalitu ústavy a inštitúcií.
Volia aj vlastnú dôstojnosť, pocit bezpečia, identitu a miesto v spoločnosti. Človek môže vedieť, že politik útočí na inštitúcie, a napriek tomu ho podporovať, pretože má pocit, že konečne niekto hovorí za ľudí, ako je on.
Tu sa politika stretáva s témou statusu, o ktorej sme hovorili pri medziľudských vzťahoch v predošlom článku.
Globalizácia, technologické zmeny, migrácia, rast miest a úpadok niektorých tradičných odvetví nevytvárajú iba ekonomických víťazov a porazených. Menia aj spoločenské postavenie skupín. Človek nemusí byť objektívne chudobnejší než pred dvadsiatimi rokmi, aby mal pocit, že svet, v ktorom sa vyznal a v ktorom mal prirodzenú váhu, zmizol.
Človek môže žiť materiálne lepšie než jeho rodičia a napriek tomu cítiť, že jeho spoločenská hodnota klesla. Práca, pôvod či spôsob života, ktoré kedysi prinášali rešpekt, môžu byť dnes vnímané ako niečo provinčné alebo zastarané. Politický vodca mu ponúkne jednoduché posolstvo: problém nie je v tebe. Tvoju krajinu ti vzali elity, cudzinci, liberáli, globalisti, Brusel, migranti, bankári, oligarchovia. Podľa situácie a krajiny sa zoznam mení.
Takáto politika vracia človeku príbeh o vlastnej hodnote. A vtedy sa ochrana demokratických pravidiel môže javiť ako druhoradá. Ak sú súdy, médiá či univerzity vnímané ako časť cudzieho sveta, útok na ne človek nevníma ako útok na demokraciu, ale ako víťazstvo „našich“.
International IDEA vo svojom globálnom hodnotení upozorňuje, že demokracia oslabuje vo veľkom počte krajín súčasne. V roku 2024 sa v najmenej jednej sledovanej oblasti zhoršilo 94 zo 173 hodnotených krajín. Najviac utrpela sloboda tlače, sloboda prejavu a nezávislosť súdnictva.
Nie je náhoda, že práve tieto oblasti prichádzajú na rad ako prvé. Kto chce sústrediť moc, potrebuje najprv oslabiť inštitúcie, ktoré dokážu vytvárať alternatívu a kontrolovať jeho konanie.
Oligarchia má viacero podôb
Oligarchia sa spája s dôležitým problémom: veľké bohatstvo sa mení na politickú moc. Mechanizmus však nie je všade rovnaký.
V Rusku už oligarchovia netvoria autonómnu vrstvu schopnú určovať Putinovi politiku. Putinov režim počas rokov ukázal, že majetok závisí od lojality k centru moci. Bohatý človek môže mať obrovský ekonomický vplyv, ale len pokiaľ neohrozuje politický systém.
V Číne je nadradenosť politickej moci ešte jasnejšia. Veľké súkromné podnikanie existuje v rámci systému, v ktorom má Komunistická strana posledné slovo a môže firmy a majetok hocikedy odobrať.
V demokraciách je vzťah opačný. Veľké ekonomické bohatstvo si kupuje prístup k politike, financuje kampane, think-tanky, médiá, sociálne siete alebo celé komunikačné prostredie. Samotná existencia miliardárov demokraciu nezruší. Problém vznikne až vtedy, keď rozdiely v ekonomickej moci prerastú do takých rozdielov v politickom vplyve, že formálne rovnaký hlas občanov prestáva znamenať schopnosť ovplyvniť verejné rozhodovanie.
Rím tento problém poznal v inej podobe. Republika bola od začiatku aristokratickým systémom. Jej neskoršia kríza však ukázala, čo sa stane, keď sa politická súťaž začne stále tesnejšie spájať s obrovským súkromným bohatstvom, klientskymi sieťami a vojenskou mocou.
Systémy sa rozpadajú postupne a potom náhle
Keď sa pozeráme spätne na zaniknuté režimy, dejiny vyzerajú omnoho logickejšie, než to vnímali ľudia, ktorí v nich žili.
My vieme, že po bratoch Gracchovcoch prišli Marius a Sulla, potom Pompeius a Caesar a napokon Augustus. Riman v roku 133 pred n. l. to nevedel. Nežil v „období pádu republiky“. Žil jednoducho vo svojej prítomnosti.
Aj obyvatelia Západorímskej ríše v štvrtom storočí nežili s vedomím, že ich civilizácia o niekoľko generácií politicky zanikne. Viedli obchody, vychovávali deti, hádali sa o dane, náboženstvo a úrady. Pád Západorímskej ríše bol navyše celkom iným procesom než koniec republiky: vstupovali doň vojenské tlaky, fiškálne problémy, migračné pohyby, vnútorné mocenské zápasy aj postupná strata schopnosti centrálneho štátu udržiavať západné provincie.
Spája ich však jedna vec. Veľké systémy majú obrovskú zotrvačnosť. Práve preto, že fungovali včera, predpokladáme, že budú fungovať aj zajtra. Zamieňame si dlhé trvanie systému za jeho nezničiteľnosť.
Bezmocnosť jednotlivca je reálna
Rozumiem pocitu bezmocnosti. Jednotlivec naozaj nemá moc zastaviť veľký historický proces. Nemôže sám zachrániť americkú demokraciu, zmeniť Rusko ani zabrániť oslabovaniu inštitúcií na Slovensku.
Povedať človeku, že stačí „angažovať sa“, je príliš jednoduché. Je zaujímavé, že autoritárske režimy venujú toľko energie práve tomu, aby jednotlivci zostali jednotlivcami. Oslabujú združenia, nezávislé médiá, profesijné organizácie, univerzity, mimovládne organizácie, lokálne iniciatívy a všetko, kde sa ľudia môžu organizovať mimo štátu.
V Rusku dnes patria občianske organizácie, nezávislí novinári a ľudia označení za „zahraničných agentov“ medzi systematicky prenasledované skupiny. Nie preto, že by každý jeden predstavoval hrozbu pre štát. Hrozbou je možnosť, že medzi ľuďmi vzniknú vzťahy a inštitúcie, ktoré štát nekontroluje.
Demokracia totiž nie je iba volebná miestnosť. Je to hustá sieť vzťahov medzi ľuďmi a inštitúciami, ktoré majú vlastnú autonómiu: súdy, univerzity, obce, noviny, profesijné komory, združenia, cirkvi, odbory, školy, spolky, podniky, občianske iniciatívy.
Osamotený človek je voči štátu slabý. Spoločnosť zložená z autonómnych inštitúcií už slabá nie je.
Úpadok sa dá zastaviť
Tu je rímska analógia zároveň užitočná aj nebezpečná. Ak si povieme, že sme novým Rímom a čaká nás nevyhnutný pád, história sa zmení na osud. A nemusí to tak byť.
V-Dem dnes súčasne s rozširovaním autokratizácie zaznamenáva aj krajiny, ktoré dokázali smer vývoja obrátiť. V roku 2025 identifikoval 18 demokratizujúcich sa štátov. Medzi významné prípady patrili Brazília a Poľsko.
Inštitúcie teda môžu odolávať. Voľby môžu zmeniť vládu. Súdy môžu zabrániť tomu, aby výkonná moc prekračovala svoje právomoci. Občianska spoločnosť môže prežiť obdobie tlaku. Demokratické normy sa dajú obnoviť, no ich obnova býva podstatne ťažšia než ich oslabovanie.
Možno je práve to najpraktickejšie poučenie z Ríma. Problémom nebolo iba to, že sa objavili ambiciózni jednotlivci. Ambiciózni jednotlivci existujú v každej spoločnosti. Rozhodujúce bolo postupné oslabovanie mechanizmov, ktoré bránili nekontrolovanému rastu ich moci.
Dobrý politický systém preto nemôže byť založený na očakávaní, že pri moci budú dobrí ľudia. Musí počítať s tým, že raz sa k moci dostane niekto, kto využije všetky slabiny pravidiel vo svoj prospech.
Prečo to napriek všetkému robíme
Stále však zostáva otázka: prečo spoločnosť pokračuje smerom, o ktorom veľká časť jej členov tuší, že je nebezpečný? Asi preto, že „spoločnosť“ v skutočnosti nikdy nekoná.
Konajú konkrétni ľudia zo svojich konkrétnych miest. Politik potrebuje vyhrať najbližšie voľby. Podnikateľ chráni svoju firmu. Majiteľ média svoj ekonomický alebo politický záujem. Volič svoju dôstojnosť, príjem alebo predstavu sveta. Úradník svoje zamestnanie. Sudca svoju kariéru a bezpečnosť. Každý koná podľa svojich dnešných záujmov, obáv a bezprostredných tlakov. Dôsledky týchto rozhodnutí sa však skladajú postupne a naplno sa ukážu až o roky. To, čo je pre jednotlivca v danej chvíli rozumné, môže v súčte viesť k výsledku, ktorý nechcel nikto.
V tom spočíva krátkozrakosť veľkých spoločností. Nemusí ísť o hlúposť jednotlivcov. Môže vzniknúť ako výsledok množstva celkom racionálnych krátkodobých rozhodnutí. Dom horí, ale každý zachraňuje svoju izbu.
Príbeh Rímskej republiky pôsobí súčasne, lebo nehovorí iba o Caesarovi alebo o bratoch Gracchovcoch. Hovorí o našej zvláštnej neschopnosti spojiť vedomie spoločného nebezpečenstva so spoločným konaním. Vieme o klimatických zmenách, rastúcej koncentrácii majetku, oslabovaní demokratických inštitúcií, technologickej moci veľkých spoločností, informačnom chaose a geopolitickom napätí. O mnohých z týchto problémoch máme viac údajov, než mala akákoľvek civilizácia pred nami.
Informácie nám nechýbajú. Chýba nám schopnosť premeniť ich na spoločné rozhodnutie, ktoré by bolo silnejšie než krátkodobé záujmy jednotlivých skupín.
Nevieme, či sa to podarí. Nevieme ani, či dnešná kríza demokracie bude o päťdesiat rokov vyzerať ako prechodné obdobie, alebo ako začiatok oveľa hlbšej zmeny politického poriadku. Vieme však jedno. Dejiny nie sú proces, ktorý sa odohráva niekde nad nami. Skladajú sa z takýchto období, keď ľudia ešte majú možnosť ovplyvniť vývoj, ale nevedia, či dokážu jeho smer zmeniť.
V tom zrejme spočíva rozumný postoj k pocitu bezmocnosti. Prijať, že možnosti jednotlivca sú obmedzené, ale nie zanedbateľné. Nečakať, že jeden človek zachráni systém, a zároveň neprijať predstavu, že jeho rozhodnutia a postoje nemajú žiadny vplyv.
Rímski občania nevedeli, že žijú na konci republiky. Ani my nevieme, v akej kapitole svojich dejín práve žijeme.