Philip K. Dick patrí medzi autorov, pri ktorých je niekedy ťažké určiť hranicu medzi literatúrou, filozofiou, mystikou a osobným zápasom o pochopenie sveta. Je známy predovšetkým ako autor science fiction. Podľa jeho diel vznikli filmy Blade Runner, Total Recall, Minority Report, A Scanner Darkly či seriál The Man in the High Castle. Filmové scenáre však väčšinou nepísal on. Filmári vychádzali z jeho románov a poviedok. Za fantastickými príbehmi sa pritom už od začiatku skrývala otázka, ktorá ho prenasledovala celý život – Čo ak svet, ktorý považujeme za skutočný, takým nie je?
Táto otázka bola v jeho starších knihách literárnym motívom. Po roku 1974 sa však stala osobným problémom. Dick nadobudol presvedčenie, že sám zakúsil niečo, čo nemožno jednoducho zaradiť medzi bežné skúsenosti. Nasledujúcich osem rokov sa neprestal pýtať, čo sa mu vlastne prihodilo.
Výsledkom bolo približne osemtisíc strán rukopisných poznámok, ktoré nazýval Exegesis. Z nich vzniklo po jeho smrti takmer tisícstranové knižné vydanie The Exegesis of Philip K. Dick.
Svet, ktorému sa nedá dôverovať
Dick sa narodil v roku 1928 a počas života napísal desiatky románov a viac než sto poviedok. Hoci býva označovaný za autora science fiction, jeho základné témy sú skôr filozofické než technologické. Čo je človek? Čo je vedomie? Ako vieme, že naše spomienky sú pravdivé? Ako rozoznáme človeka od dokonalej napodobeniny človeka? Čo ak existuje viac vrstiev reality? A predovšetkým: podľa čoho vlastne vieme, že svet, ktorý práve prežívame, je skutočný?
Pre Dicka nie je realita pevnou kulisou, v ktorej sa odohráva príbeh. Samotná realita je podozrivá.
V jeho príbehoch sú falošné spomienky, identita, politické dejiny, ľudské telo i samotný svet. Postavy sa často ocitajú v situácii, keď sa pod povrchom známej skutočnosti objaví druhá vrstva a po jej odkrytí ešte ďalšia.
To, čo bolo spočiatku literárnym nástrojom, nadobudlo v roku 1974 pre Dicka celkom nový význam.
Február a marec 1974
Dick označoval sériu udalostí z februára a marca 1974 jednoducho ako 2-3-74. Po stomatologickom zákroku mu priniesla mladá žena lieky proti bolesti. Na krku mala prívesok v tvare ryby, ranokresťanský symbol. Odrazené svetlo z prívesku v ňom spustilo zvláštnu zmenu vedomia.
Nasledovala séria vízií, snov a stavov, ktoré pokračovali niekoľko týždňov. Dick opisoval geometrické obrazce, intenzívne sny, pocit prítomnosti cudzej inteligencie a predovšetkým ružový lúč svetla, ktorý akoby prenášal informáciu priamo do jeho mysle.
Mal chvíle, keď sa mu zdalo, že súčasná Kalifornia zmizla a za ňou sa objavil staroveký Rím. Nadobudol presvedčenie, že v určitom zmysle Rímska ríša nikdy neskončila. Neskôr túto predstavu vyjadril slávnou vetou: „The Empire never ended.“
Nešlo mu však iba o politické dejiny. „Impérium“ preňho postupne znamenalo aj štruktúru sveta, ktorá udržiava človeka v nevedomosti, strachu a falošnom obraze reality.
Objavila sa predstava Black Iron Prison – Čierneho železného väzenia. To, čo pokladáme za normálny svet, môže byť väzením vytvoreným tým, že nevidíme jeho skutočnú povahu. Je v tom zreteľná príbuznosť s gnosticizmom.
Človek žije vo svete, ktorý považuje za celý vesmír, ale zabudol, odkiaľ pochádza. Oslobodenie potom neprichádza prostredníctvom prijatia určitého názoru, ale prostredníctvom gnózy, priameho poznania.
Kto alebo čo sa s ním spojilo?
Namiesto toho, aby okamžite vyhlásil: „Bol to Boh“, začal tvoriť hypotézy. A neprestal s tým do svojej smrti. Mohla to byť psychóza, neurologický jav, telepatia, Boh, Kristus, Logos, budúca verzia jeho vlastného vedomia, mimozemská inteligencia, satelit vysielajúci informácie, kolektívna myseľ ľudstva, akási informačná štruktúra zabudovaná do samotného vesmíru. Alebo niekoľko z týchto možností súčasne.
Práve preto je Exegesis taká neobyčajná kniha. Nečítame hotovú metafyzickú náuku. Sledujeme myslenie človeka v priamom prenose, ktorý sa pokúša vytvoriť model schopný vysvetliť jeho skúsenosť. Vždy keď si Dick myslí, že riešenie našiel, o niekoľko strán ho začne spochybňovať. Z tohto hľadiska je Exegesis možno zaujímavejšia než mnohé systematické filozofické knihy. Vidíme v nej samotný proces vzniku metafyziky.
Zebra a VALIS
Jedno z pomenovaní, ktoré Dick používal pre inteligenciu ukrytú za svetom, bolo Zebra. Prečo zebra? Pretože podľa neho bola táto inteligencia dokonale maskovaná prostredím. Bola prítomná všade, ale človek ju nevidel práve preto, že splývala so svetom. Neskôr použil oveľa známejšie pomenovanie: VALIS – Vast Active Living Intelligence System – Rozsiahly aktívny živý inteligentný systém.
Dick neuvažoval o Bohu ako o vzdialenej bytosti stojacej mimo vesmíru. Skôr sa približoval predstave inteligencie pôsobiacej prostredníctvom samotnej štruktúry reality. V Exegesis pre túto prítomnosť používal rôzne mená – Zebra, Boh či VALIS.
Dick postupne prestáva hovoriť o hmote ako o úplne základnej skutočnosti. Čoraz dôležitejšia je preňho informácia. To, čo sa mu podľa jeho presvedčenia stalo, nebolo iba videnie obrazu alebo postavy. Mal pocit, že do neho vstúpila informácia. A informácia nebola mŕtva. Bola inteligentná, organizovala, vedela, komunikovala, konala.
Živý informačný vesmír
Predstavme si dve možnosti. V prvej existuje materiálny vesmír. Niekde v ňom sa následkom evolúcie objaví mozog a v mozgu vznikne vedomie. Informácia je potom niečím, čo vytvárajú a spracúvajú živé organizmy.
Dick však skúma obrátený model. Čo ak je informácia základnejšia než hmota? Čo ak to, čo nazývame fyzickým svetom, predstavuje vonkajší prejav informačnej štruktúry? A čo ak táto informačná štruktúra nie je slepá, ale má vlastnosti mysle? Dickovi sa potom otvára úplne iný obraz reality. Vesmír už nepripomína stroj, ale živý informačný proces.
Boh nemusí byť osoba sediaca niekde mimo sveta. Božské sa môže prejavovať ako informačná inteligencia pôsobiaca zvnútra sveta. VALIS niekedy vyzerá ako kozmický počítač, inokedy ako Logos, inokedy ako Kristus a inokedy ako živý vesmír, ktorý sa postupne prebúdza k vedomiu. Dick medzi týmito obrazmi nikdy úplne nerozhodol.
Čas, ktorý nie je tým, čím sa zdá
Podobne radikálne premýšľal o čase. Ak počas svojich vízií videl Kaliforniu sedemdesiatych rokov a zároveň staroveký Rím, čo to znamenalo? Prvá odpoveď je jednoduchá: halucinácia. Ale skúšal aj inú. Čo ak minulosť úplne nezmizla? Čo ak dejiny nie sú lineárnou postupnosťou udalostí, ale rôzne vrstvy času určitým spôsobom existujú súčasne? Čo ak bežné vedomie vidí iba veľmi úzky výsek oveľa rozsiahlejšej časovej štruktúry?
Takéto úvahy viedli Dicka k bizarným modelom, v ktorých sa prvé kresťanské storočie prekrýva s dvadsiatym storočím a dejiny, ktoré považujeme za uplynulé, sú do istej miery projekciou.
Bolo by chybou robiť z Dicka systematického filozofa času. Nebol ním. Jeho sila bola inde. Dovoľoval si položiť otázku tam, kde väčšina ľudí už otázku nevidí.
Čo je vlastne človek?
Z tohto pohľadu možno lepšie pochopiť aj román Do Androids Dream of Electric Sheep (Sníva sa androidom o elektrických ovečkách)?, ktorý sa stal základom filmu Blade Runner. Na povrchu ide o otázku, či možno odlíšiť človeka od androida. Pod ňou však leží oveľa hlbší problém: Čo robí človeka človekom? Biológia, pamäť, empatia, vedomie, schopnosť trpieť, vzťah k druhému?
Ak možno vytvoriť dokonalú kópiu spomienok, ako viem, že moje vlastné spomienky sú skutočné?
Ak moje presvedčenie o tom, kto som, závisí od pamäti, čo zostane z mojej identity, keď sa ukáže, že pamäť možno manipulovať?
Presne tieto otázky sa neskôr objavili v adaptáciách Dickových diel ako Blade Runner či Total Recall.
V jeho románoch teda nejde primárne o robotov, implantáty alebo budúce technológie.
Ide o ontologickú neistotu. Neistotu o tom, čo je skutočné. A po roku 1974 sa táto neistota stala jeho vlastnou životnou skúsenosťou.
Keď vlastný život vstúpil do románu
Po udalostiach 2-3-74 už Dick nemohol písať rovnakým spôsobom. Jeho osobné skúsenosti začali priamo prenikať do beletrie. Jedným z prvých pokusov bol román Radio Free Albemuth, napísaný v roku 1976 a vydaný až po jeho smrti. Bol prvým rozsiahlejším pokusom pretvoriť skúsenosti roku 1974 do fikcie. V románe vystupuje dokonca postava menom Philip K. Dick. Realita a fikcia sa začínajú prekrývať.
Existuje autor Philip K. Dick, ktorý zažil kontakt s neznámou inteligenciou. Ale existuje aj fiktívny Philip K. Dick, ktorý žije vo svete, kde tajomná inteligencia komunikuje s ľuďmi prostredníctvom signálov. Kde sa končí autobiografia a začína science fiction? Dick akoby zámerne narušil túto hranicu.
Neskôr rovnaký materiál prepracoval do VALIS. V Exegesis a v neskorších románoch sa jeho osobná metafyzická skúsenosť, teológia a fikcia začínajú navzájom vysvetľovať. Medzi diela spojené s jeho víziami patria okrem VALIS aj The Divine Invasion, The Transmigration of Timothy Archer a Radio Free Albemuth.
Horselover Fat
V VALIS Dick rozdelil sám seba na dve postavy. Jednou je Philip K. Dick. Druhou Horselover Fat. Je to slovná hra: Philip pochádza z gréckeho mena súvisiaceho s „milovníkom koní“ a nemecké Dick znamená „tučný“. Horselover Fat je teda prekladom jeho vlastného mena. Dick tak môže viesť rozhovor sám so sebou. Jedna časť jeho osobnosti prežíva zjavenie. Druhá ho pozoruje. Jedna verí. Druhá pochybuje. Jedna vytvára metafyzický systém. Druhá zisťuje, či sa prvá nezbláznila. Je to veľmi presný literárny obraz toho, čo Dick celé roky robil v Exegesis. Bol súčasne mystikom a vlastným skeptickým pozorovateľom.
Christopher Bache: podobná cesta, iný výsledok
Je zaujímavé porovnať Philipa K. Dicka s Christopherom M. Bachem. Bache je profesor filozofie a religionistiky, ktorý počas dvadsiatich rokov absolvoval 73 vysokodávkových LSD sedení a svoje skúsenosti systematicky zaznamenával a analyzoval. Výsledkom bola kniha LSD and the Mind of the Universe, ktorá vyšla v roku 2024 aj v češtine (LSD a mysl vesmíru, Diamanty z nebes).
Na prvý pohľad ide o veľmi odlišné príbehy. Dickove skúsenosti prišli spontánne a zastihli ho nepripraveného. Bache vstupoval do zmenených stavov vedomia zámerne a opakovane. Dick sa osem rokov snažil pochopiť jednu veľkú explóziu skúseností.
Bache počas dvadsiatich rokov opakovane vstupoval do skúsenosti a mohol porovnávať jednotlivé sedenia. Tento rozdiel zásadne ovplyvnil výsledok.
Dickova Exegesis sa vetví. Bacheho mapa sa postupne zjednocuje.
Čo Bache objavil
Bache postupne prechádza od osobného psychologického obsahu cez transpersonálne vrstvy až k skúsenostiam toho, čo interpretuje ako jednotné pole vedomia ležiace pod fyzickou existenciou. Za najhlbšími úrovňami individuálneho vedomia podľa jeho interpretácie nečaká prázdnota, ale jednota, ktorá má charakter vedomia a tvorivej inteligencie. Tu sa Bache a Dick prekvapivo približujú. Dick hovorí o VALIS – živom inteligentnom systéme. Bache opisuje Mind of the Universe – myseľ vesmíru.
Obaja sa po mimoriadnych skúsenostiach dostávajú k možnosti, že vedomie alebo inteligencia nie sú lokálnym vedľajším produktom ľudského mozgu, alepatria k samotnej štruktúre reality.
V čom je rozdiel
Napriek podobnosti je medzi nimi podstatný rozdiel. Dick prakticky do posledných rokov nevie, čo presne objavil. Jeho sila spočíva v otázkach. Bache postupne nadobudol oveľa väčšiu dôveru v mapu, ktorú zo svojich skúseností vytvoril. Jeho otázka akoby znela: Aké vrstvy reality sa človeku otvoria, keď sa radikálne zmení stav vedomia?
Dickova otázka je: Čo sa to so mnou vlastne deje a čo z toho môžem vôbec považovať za skutočné?
Preto je Bacheho kniha usporiadanejšia. Dickova Exegesis pôsobí ako intelektuálna búrka. Človek pri jej čítaní vstupuje do laboratória, v ktorom sa súčasne vykonáva experiment, analyzujú výsledky a prestavuje samotný laboratórny prístroj.
Mystika alebo choroba?
Pri Dickovi nemožno obísť nepríjemnú otázku. Nebol jednoducho duševne chorý? Jeho život zahŕňal užívanie drog, psychické krízy, paranoju a veľmi nestabilné obdobia. Preto je možné jeho zážitky interpretovať neurologicky alebo psychiatricky. Dick túto možnosť sám opakovane zvažoval. Práve to robí jeho príbeh intelektuálne zaujímavým. Keby bez pochybností tvrdil, že komunikoval s Bohom, jeho Exegesis by bola oveľa menej zaujímavá. On však neustále osciluje: možno je to Boh, možno mozog, možno oboje.
Ak má mystická skúsenosť neurologický korelát, dokazuje to, že jej obsah je nepravdivý? Každá bežná skúsenosť má predsa neurologický korelát. Keď vidíme strom, aktivuje sa mozog. Z toho nevyplýva, že strom neexistuje. Samotné zistenie mozgového mechanizmu teda ešte nerozhoduje, či skúsenosť odkazuje iba na vnútorný stav mozgu alebo tiež na niečo mimo neho.
Tu sa Dick opäť stretáva s Bachem. Obaja nútia čitateľa položiť epistemologicky nepríjemnú otázku: Podľa akého kritéria rozhodujeme, ktoré stavy vedomia nám hovoria niečo o realite a ktoré sú iba ilúziou?
Najväčší Dickov objav
Dick nakoniec nevytvoril filozofický systém, ktorý by bolo možné zhrnúť do niekoľkých téz. Napriek tomu sa z jeho tisícov strán vynára určitá intuícia. Realita môže byť vrstvená. To, čo nazývame hmotným svetom, nemusí byť jej poslednou úrovňou. Pod povrchom môže existovať informačný poriadok. Informácia môže byť aktívna. Aktívna informácia môže mať vlastnosti inteligencie. Individuálne vedomie nemusí byť úplne oddelené od tejto hlbšej inteligencie. A človek môže za určitých okolností zažiť krátke narušenie hranice medzi týmito vrstvami.
Či mal Dick pravdu, nevieme. On sám to nevedel. Ale práve preto je jeho príbeh taký fascinujúci.
Spisovateľ, ktorého dobehla vlastná téma
Azda najpozoruhodnejšie na Philipovi K. Dickovi je, že desaťročia písal príbehy o ľuďoch, ktorí postupne zisťujú, že realita je iná, než si mysleli. Potom sa mu presne to stalo. Spisovateľ sa ocitol vo vlastnej téme. Od tej chvíle sa jeho science fiction, osobný život, filozofia a mystická skúsenosť začali prepájať tak tesne, že ich niekedy nemožno oddeliť.
Dick nám nehovorí: Toto je pravá podoba sveta, ale: Ako si môžeme byť istí, že svet je taký, ako si myslíme?
Christopher Bache po desaťročiach skúmania dospel k obrazu vesmíru preniknutého vedomím. Dick k podobnému záveru prišiel chaotickejšiou, rozporuplnejšou cestou, s oveľa väčšou dávkou pochybnosti. Bache priniesol mapu územia. Dick nám ukazuje človeka, ktorý sa jedného dňa prebudil uprostred neznámej krajiny a nasledujúcich osem rokov sa zúfalo pokúšal zistiť, kde vlastne je.
Preto je kniha The Exegesis of Philip K. Dick ešte fascinujúcejšia než jeho romány. Je to dokument človeka, ktorý narazil na hranicu svojho obrazu sveta a odmietol predstierať, že vie, čo sa nachádza za ňou.