Taoizmus, antropológia a Jung v diele Ursuly K. Le Guin
Zemomorie sleduje dospievanie chlapca, ktorý sa učí čarodejníckemu umeniu. Le Guin však do jeho príbehu vložila aj ucelenú predstavu o svete, vyrastajúcu z toho, čo ju formovalo od detstva: z antropologického prostredia jej rodiny, z taoistických textov a z tradícií, podľa ktorých má svet vlastnú reč. Za dobrodružnými príbehmi sa skrývajú úvahy o moci, rovnováhe a o spôsobe, akým človek vníma skutočnosť.
Detstvo medzi antropológmi a indiánskymi mýtmi
Ursula Kroeberová sa narodila v roku 1929 v Berkeley. Jej otec Alfred Kroeber patril k prvej generácii amerických antropológov, ktorých vyškolil Franz Boas. Zaznamenával jazyky a mytológiu kalifornských indiánskych národov v čase, keď mnohé z nich zanikali. Matka Theodora napísala knihu Ishi in Two Worlds o poslednom známom príslušníkovi národa Yahi, ktorý záver života strávil v múzeu, kde pracoval jej manžel.
Rodina trávila leto v dome Kishamish v Napa Valley. Prichádzali tam vedci, utečenci z Európy aj indiánski priatelia Kroeberovcov. Juan Dolores z národa Tohono O’odham u nich niekedy býval celé týždne. Ursula teda nepoznala mýty iba ako texty z antológií, ale počúvala ich ako súčasť živej reči konkrétnych ľudí. Práve v tomto prostredí možno hľadať jeden z hlavných zdrojov Zemomoria.
Boasova škola vychádzala z predstavy, že každá kultúra tvorí súvislý celok s vlastnou logikou a nemožno ju jednoducho zaradiť na stupnicu od primitívnej po vyspelú. V Zemomorí má táto myšlienka konkrétne dôsledky: nenájdeme v ňom Temného pána, od základu zlú rasu ani národ, ktorého vyhubenie by bolo súčasťou víťazstva dobra.
Kargovia, ktorí v prvej knihe napadnú Gedovu dedinu, dostanú v druhej knihe vlastný chrám, kňažku i vlastnú pravdu. Rozprávanie vstúpi do ich sveta a z ľudí, ktorí sa spočiatku javili ako barbari, sa stanú obyvatelia zmysluplného, hoci krutého poriadku.
S tým súvisí aj rozhodnutie, ktoré Le Guin pokladala za dôležitú súčasť svojho diela. Ged má hnedočervenú pleť a väčšina obyvateľov Zemomoria je tmavá; bieli sú Kargovia, nepriatelia z úvodu prvej knihy. Vydavateľské obálky túto skutočnosť celé desaťročia ignorovali a televízne spracovanie z roku 2004 obsadilo do hlavných úloh bielych hercov. Le Guin sa proti tomu ostro ohradila. Chcela spochybniť samozrejmosť, s akou európska predstavivosť prisudzovala archetypálnemu hrdinovi bielu pleť.
Žltá kniha na otcovej polici
Ďalším zdrojom Zemomoria je taoizmus. Na otcovej polici stálo Carusovo vydanie Tao-te-ťingu z roku 1898 v žltej plátennej väzbe. Obsahovalo čínske znaky, prepis i preklad. Le Guin ho objavila ako dieťa a vracala sa k nemu celý život. Ako dvadsaťročná si preložila prvé kapitoly, neskôr postupne pridávala ďalšie a v roku 1997, krátko pred sedemdesiatkou, vydala vlastnú verziu. Po čínsky nevedela. Carusov prepis jej slúžil ako Rosettská doska, pomocou ktorej porovnávala rozličné anglické preklady.
Takmer celoživotné zaoberanie sa jedným textom zanechalo stopu aj v jej próze. Tao-te-ťing sa v Zemomorí necituje, jeho myslenie však preniká do samotnej stavby sveta. Jedným z ústredných pojmov je Rovnováha. Čarodejník svet neovláda podľa vlastnej vôle, vstupuje do poriadku, ktorý ho presahuje, a každý jeho zásah môže niečo vychýliť na inom mieste. Privolanie dažďa nad jedným ostrovom môže znamenať sucho na inom. Majstri na Roke preto učia, že pred každým kúzlom treba premýšľať o jeho následkoch.
Ogion, Gedov prvý učiteľ, kráča s chlapcom celé dni v daždi a nepoužije ani jednoduché kúzlo, ktoré by ich udržalo v suchu. Dážď podľa neho padá tam, kde má padať. Ged v tom spočiatku vidí slabosť a trvá mu dlho, kým pochopí, že k majstrovstvu patrí aj schopnosť nezasahovať.
V rozprávaní tak dostáva konkrétnu podobu taoistické wu-wej: konanie v súlade s povahou vecí, bez zbytočného zasahovania a presadzovania vlastnej vôle. Z tohto postoja vyrastá aj Le Guinovej predstava moci. Ogion často mlčí, pretože bez ticha nemožno počúvať a bez počúvania nemožno poznať. Čarodejník na Roke sa preto najprv učí mlčať a až potom hovoriť.
Pravé mená a svet, ktorý hovorí
Osobitné miesto v stavbe Zemomoria má predstava pravého mena vecí, zvierat a ľudí. Kto ho pozná, získava nad nimi moc. Pravé mená patria Starej reči, jazyku, ktorým bol svet stvorený a ktorým dodnes hovoria draky. Kúzlo znamená vysloviť skutočné meno skutočnej veci.
Táto predstava má dlhú históriu. V knihe Genezis Adam pomenúva zvieratá, a tým ich uvádza do ľudského poriadku sveta. Kabala pracuje s hebrejčinou ako s jazykom stvorenia a písmená chápe ako stavebné prvky skutočnosti. Egyptská tradícia pozná ren, pravé meno ako jednu zo zložiek človeka. Jeho zničenie znamená druhú smrť. Aj renesančná mágia od Ficina po Agrippu vychádza z predstavy, že vec a jej meno sú vnútorne spojené.
Paracelsus pristupuje k tomu istému vzťahu z opačnej strany. Signatúra je znakom, ktorým vec prezrádza, čím je: cez tvar listu, farbou kvetu či miestom svojho rastu. Príroda podľa neho hovorí o svojich silách prostredníctvom vlastného písma a lekár sa musí naučiť toto písmo čítať. Pravé meno a signatúra tak vychádzajú z podobného predpokladu – skutočnosť má jazykovú povahu a človek sa môže učiť jej reči rozumieť.
Ursula K. Le Guin tieto predstavy spoznávala cez literatúru a antropológiu. Jej otec zaznamenával jazyky, ktorým hrozil zánik. Spolu s jazykom mizol aj osobitý spôsob vnímania sveta. Dieťa vyrastajúce medzi takýmito zápismi mohlo veľmi skoro pochopiť, že reč a skutočnosť sú spojené tesnejšie, než pripúšťa moderné vzdelanie.
V Zemomorí má táto väzba aj morálny význam. Poznať pravé meno znamená mať moc. A moc zaväzuje. Ged dostane svoje pravé meno pri obrade a za celý život ho prezradí iba dvom ľuďom. Meno ho robí zraniteľným a vzťah k hovoriacemu svetu nadobúda podobu vzájomnej dôvery.
Tieň
Prvá kniha rozpráva príbeh o stretnutí s vlastným tieňom. Ged sa v škole na Roke nechá vyprovokovať a pri pokuse vyvolať mŕtvu ženu otvorí priepasť, cez ktorú prenikne do sveta beztvará bytosť. Poznačí mu tvár a zmizne. Ged pred ňou potom uteká cez celé súostrovie, až kým sa neobráti a začne ju prenasledovať sám. Keď sa napokon stretnú, osloví bytosť vlastným menom. Tieň s ním splynie a Ged sa stane celým.
Le Guin túto stavbu vysvetlila v prednáške The Child and the Shadow z roku 1974, ktorú neskôr zaradila do zbierky esejí The Language of the Night. Priamo sa v nej odvoláva na Junga. Tieň opisuje ako to, čo človek zo seba vytesnil, a rozprávku chápe ako priestor, v ktorom sa dieťa môže naučiť, že aj táto časť k nemu patrí.
Tvrdila pritom, že počas písania prvého dielu Junga ešte nečítala a objavila ho až neskôr. Niektorí bádatelia o tom pochybujú, pretože jej otec sa v dvadsiatych rokoch venoval psychoterapii a korešpondoval s Freudom. Rozhodnúť sa to zrejme nedá. Ak však prijmeme jej vlastné svedectvo, k obrazu tieňa dospela cez taoizmus a rozprávky nezávisle od Jungovej psychológie. Rovnakú myšlienku môže človek objaviť skôr, než sa s ňou stretne v odbornom jazyku.
Tento princíp ovplyvňuje celé Zemomorie. Zlo v ňom nemá samostatný metafyzický zdroj. Rodí sa z narušenej rovnováhy a z odmietnutia časti seba. Vyžaduje si preto prijatie a integráciu. Tu sa Le Guin odlišuje od Tolkiena a Lewisa, kde Sauron musí byť porazený. Gedov tieň len musí dostať meno.
Smrť a suchá zem
Tretia kniha, Najvzdialenejšie pobrežie z roku 1972, sa z pôvodnej trilógie najväčšmi sústreďuje na filozofické otázky. Zo sveta sa vytráca zmysel. Čarodejníci zabúdajú kúzla, remeselníci strácajú svoju zručnosť, speváci si nepamätajú piesne a farbiari na ostrove Lorbanery už nevedia namiešať farbu. Nie je tu násilie, len sa zo sveta vytráca podstata vecí.
Príčinou je čarodejník Kob, ktorý otvoril dvere medzi životom a smrťou, aby získal nesmrteľnosť. Cez otvorené dvere uniká zo sveta čosi, čo Le Guin priamo nepomenúva. Mohli by sme to opísať ako schopnosť vecí niesť význam. Kto odmietne smrť, odmieta hranicu, ktorá formuje veci a ľudí.
Ged dvere uzavrie a spotrebuje na to všetku svoju moc. Zvyšok života prežije bez mágie ako obyčajný človek. Príbeh tu presahuje hranice fantasy sveta. Civilizácia, ktorá chce odstrániť konečnosť, nezíska večnosť. Vytvorí prostredie, v ktorom veci prestanú mať vlastný hlas a zmysel. Podobne možno hovoriť o ekologickej kríze. Les sa v našej civilizácii zmenil na zásobu dreva, rieka na zdroj energie a zviera na zdroj bielkovín. Ničenie sveta sa začína vo chvíli, keď ho chápeme iba podľa toho, na čo nám môže slúžiť.
Le Guin písala túto knihu v rovnakom období ako román Slovo pre les a pre svet, ktorý vyšiel takisto v roku 1972.
Osemnásť rokov ticha a obrat
Pôvodnú trilógiu Le Guin uzavrela v roku 1972. Štvrtý diel, Tehanu, vyšiel až o osemnásť rokov neskôr. Počas tejto prestávky prehodnotila vlastné dielo. V oxfordskej prednáške Earthsea Revisioned z roku 1993 povedala, že prvé tri knihy napísala v mužskej forme hrdinského príbehu. Moc v nich patrí mužom na Roke, zatiaľ čo ženy zostávajú dedinskými bosorkami s pochybnými schopnosťami a do školy čarodejníkov nemajú prístup.
Tehanu tento princíp postupne narušuje. Tenar, kňažka z druhého dielu, žije ako vdova na statku a volá sa Goha. Ged prichádza bez moci. Do stredu príbehu sa dostáva popálené dieťa Thera, obeť násilia. Veľká časť deja sa odohráva pri praní, dojení a varení. Kúziel je málo a hrdinstvo nadobúda inú podobu.
Iný vietor z roku 2001 dovŕši obrat na úrovni metafyziky. Ukáže sa, že suchá zem mŕtvych, ktorá v prvej trilógii pôsobila ako odveký poriadok, je dielom dávnych mágov. Ľudia si pri delení sveta s drakmi vybrali večnosť namiesto slobody a sami postavili múr oddeľujúci živých od mŕtvych. Na konci knihy múr padne a mŕtvi sa vrátia do obehu sveta.
Le Guin tým ukázala, že zdanlivo pevná kozmológia sveta je v skutočnosti dôsledok historického rozhodnutia, ktoré možno napraviť. To, čo sa javilo ako nemenný poriadok skutočnosti, je len výsledok dávnej voľby. V tomto ohľade sa jej neskoré Zemomorie približuje idealizmu: vedomie sa podieľa na vytváraní sveta a niektoré jeho zdanlivo pevné štruktúry môžu byť stopou rozhodnutí, na ktoré sa už zabudlo.
Alegória a symbol
Zemomorie priam vyzýva na výklad a práve tu sa dá ľahko zjednodušiť. Tieň môžeme chápať ako vytesnený obsah psychiky, pravé mená ako autentickosť a suchú zem ako strach zo smrti. Takéto čítania majú oporu v texte, no žiadne z nich dielo nevyčerpáva.
Tolkien presne rozlíšil alegóriu od možnosti, aby si čitateľ príbeh vzťahoval na vlastnú skúsenosť. V alegórii určuje význam obrazu autor, kým otvorený príbeh ponecháva výklad vo väčšej miere čitateľovi. Le Guin uvažovala podobne. Príbeh podľa nej hovorí tým, čím je. Ak by sa dal bez straty vyjadriť kratším vysvetlením, nemusela by ho písať.
Symbol má ohraničenú formu, jeho obsah však nemožno uzavrieť do jediného výkladu. Gedov tieň je konkrétna beztvará bytosť, ktorá ho prenasleduje naprieč konkrétnym súostrovím. Ale pri každom čítaní ho môžeme vnímať inak. Keby bol iba ilustráciou vytesnených obsahov psychiky, po rozlúštení by stratil silu. Symbol pôsobí aj vtedy, keď už poznáme jeho možné výklady, ale aj po rokoch v ňom môžeme nájsť niečo, čo sme predtým nevideli. Alegóriu možno rozšifrovať, v symbole sa skrýva nekonečne veľa úrovní významu.
Účasť
Owen Barfield rozlíšil vo vývoji vedomia tri stupne. V pôvodnej účasti človek neprežíval seba ako bytosť oddelenú od sveta. Skala, strom a rieka boli živé a nešlo iba o metafory. V druhom stupni sa účasť stiahla: subjekt sa oddelil od objektu, príroda sa zmenila na mechanizmus a svet stíchol. Tretí stupeň, ktorý Barfield nazýval konečnou účasťou, sme podľa neho ešte nedosiahli. Mal by priniesť návrat k jednote pri zachovaní reflexie získanej v druhom stupni.
Barfield sa v Oxforde stretával s Tolkienom a Lewisom v kruhu Inklings. Le Guin do tohto prostredia nepatrila a nemáme doklad, že by jeho knihy čítala. Zemomorie však možno dobre čítať vo svetle toho, čo opisoval. Ged počuje reč sveta, rozumie jastrabovi aj kameňu a pritom nestráca vedomie seba. Vie, kto je, čo robí a akú cenu za to platí. Jeho účasť teda zahŕňa aj reflexiu.
Zemomorie zároveň ukazuje, čo sa deje, keď sa účasť zmení na ovládanie. Kob túži po nesmrteľnosti a zostane mu svet bez piesní. Ged sa moci vzdá, no zachová si celistvosť.
Počúvanie, rovnováha a hranica
Aj mimo literatúry si zaslúžia pozornosť tri motívy. Prvým je počúvanie ako podmienka poznania. Ogion mlčí, pretože ticho používa ako nástroj pozornosti. V medicíne to platí doslovne: lekár, ktorý už vopred vie, čo pacient povie, sa jeho odpoveď nedozvie.
Druhým motívom je cena každého zásahu. Rovnováha patrí v Zemomorí k vlastnostiam sveta a čarodejník ju má rešpektovať. Každý zásah môže niečo vychýliť inde a treba sa pýtať, či jeho výsledok za túto cenu stojí. Je to presný obraz liečby, hospodárstva aj nášho zaobchádzania s prírodou.
Tretím motívom je hranica. Keď sa Kob pokúsil odstrániť smrť, svet začal strácať význam. Forma môže existovať iba vďaka hranici a bez formy sa nič nedá zreteľne vysloviť. Naša civilizácia sa k podobnému pokušeniu približuje vždy, keď sa usiluje odstrániť každý nedostatok a zbaviť človeka vedomia, že jeho život má svoje hranice.
Le Guin zomrela v roku 2018 v Portlande vo veku osemdesiatosem rokov. Zanechala po sebe príbehy zo sveta, ktorý hovorí, aj dôkladne premyslenú úvahu o tom, čo sa s človekom stane, keď tento hlas prestane počúvať.
Pramene
Kroeber, Theodora: Ishi in Two Worlds (1961)
Le Guin, Ursula K.: A Wizard of Earthsea (1968), The Tombs of Atuan (1971), The Farthest Shore (1972), Tehanu (1990), Tales from Earthsea (2001), The Other Wind (2001)
Le Guin, Ursula K.: The Language of the Night (1979; obsahuje prednášku The Child and the Shadow z roku 1974 a esej Why Are Americans Afraid of Dragons?)
Le Guin, Ursula K.: Earthsea Revisioned (1993)
Le Guin, Ursula K.: Lao Tzu: Tao Te Ching. A Book about the Way and the Power of the Way (1997)
Carus, Paul: Lao-Tze’s Tao-Teh-King (1898)
Barfield, Owen: Poetic Diction (1928), Saving the Appearances (1957)
Jung, C. G.: práce o tieni a o symbolickom prístupe k obrazu
Tolkien, J. R. R.: predslov k druhému vydaniu The Lord of the Rings (1966; o alegórii a slobode čitateľského výkladu)