Polarizácia spoločnosti patrí k javom, ktoré Thukydides opísal s mimoriadnou presnosťou už pred približne dva a pol tisíc rokmi. Na ostrove Kerkýra, dnešnom Korfu, sa roku 427 pred n. l. odohral vnútorný konflikt, ktorý by za iných okolností zostal jednou z mnohých epizód peloponézskej vojny.Grécke mestské štáty vtedy zažívali prevraty, zmeny spojenectiev, občianske konflikty aj krvavé odplaty pomerne často. Kerkýra však získala v dejinách osobitné miesto vďaka Thukydidovi. Pri opise udalostí roku 427 pred n. l. na chvíľu prestáva byť kronikárom vojny a stáva sa pozorovateľom ľudskej spoločnosti. Zaujíma ho strata dôvery, radikalizácia, rozpad spoločných pravidiel a zmena významu slov. Jeho opis patrí k najstarším analýzam politickej polarizácie, aké poznáme.
Thukydides pre tento stav používa grécke slovo stasis. Môže znamenať politickú frakciu, stranícky boj, vzburu, občiansky rozvrat aj občiansku vojnu. Významovo teda siaha hlbšie než samotné násilie. Označuje situáciu, v ktorej politický spor začne meniť vzťahy medzi ľuďmi a napokon aj samotný spôsob, akým spoločnosť rozlišuje vernosť od fanatizmu, odvahu od bezohľadnosti alebo spravodlivosť od pomsty.
Ostrov medzi Aténami a Spartou
Kerkýra bola starou kolóniou Korintu, no ich vzťahy boli dlhodobo napäté. Niekoľko rokov pred začiatkom peloponézskej vojny sa spor okolo mesta Epidamnos rozrástol do vojenského konfliktu. Atény sa postupne postavili na stranu Kerkýry, zatiaľ čo Korint patril do spartského mocenského okruhu. Ostrov sa tak ocitol medzi dvoma veľkými blokmi a toto rozdelenie preniklo aj do jeho vnútorného života. Demokratickejšie vrstvy inklinovali k Aténam, oligarchické kruhy ku Korintu a Sparte.
Bezprostredným impulzom sa stal návrat kerkýrskych zajatcov z Korintu. Korinťania sa ich pokúsili politicky získať a po návrate začali títo muži presadzovať odklon od Atén. Kerkýrčania sa najprv pokúšali o rovnováhu: chceli zachovať spojenectvo s Aténami a súčasne udržiavať korektné vzťahy s Peloponézanmi. V prostredí veľkej vojny však každá takáto rovnováha začínala vyzerať ako podozrivé lavírovanie.
Napätie sa sústredilo okolo Peithia, predstaviteľa proaténskej skupiny. Jeho protivníci ho obvinili, že chce Kerkýru dostať pod aténsku nadvládu. Súd ho oslobodil. Peithias potom zažaloval piatich bohatých mužov z opačného tábora a dosiahol ich odsúdenie na vysokú pokutu. Keď sa navyše objavila možnosť ešte užšieho spojenectva s Aténami, oligarchická skupina sa rozhodla konať. Ozbrojení muži vtrhli na zasadnutie rady, Peithia zavraždili a spolu s ním zabili desiatky jeho prívržencov.
V tej chvíli sa charakter konfliktu zmenil. Kým sa spor odohrával prostredníctvom súdov, zhromaždení a hlasovania, obe strany ešte uznávali spoločný rámec. Vražda politického protivníka tento rámec narušila. Od tej chvíle už druhá strana nemusela veriť, že ju spoločné pravidlá dokážu ochrániť. Každý ďalší krok bolo možné ospravedlniť predchádzajúcim násilím protivníka.
Takýto mechanizmus poznáme aj z omnoho miernejších konfliktov. Ľudia si zriedka pripadajú ako tí, ktorí situáciu vyhrocujú. Väčšinou majú pocit, že iba reagujú. Vlastné konanie chápu ako obranu pred tým, čo už druhá strana urobila alebo sa chystá urobiť. Čím dlhšie konflikt trvá, tým viac krívd má každý tábor k dispozícii a tým ľahšie možno každý nový krok predstaviť ako nevyhnutnú odpoveď.
Občiansky rozvrat
Po vražde Peithia nasledovali ozbrojené strety. Do bojov sa zapojili občania, otroci aj ženy. Oligarchovia v jednej chvíli zapálili budovy pri trhovisku, pretože sa obávali útoku demokratov. Do miestneho konfliktu zároveň vstupovali Atény a Peloponézania. Aténsky veliteľ Nikostratos sa ešte pokúsil sprostredkovať zmierenie, no dohoda nevydržala. Keď sa neskôr pri ostrove objavila peloponézska flotila, oligarchická strana získala nádej. Po jej odchode a príchode silnej aténskej flotily sa pomer síl definitívne obrátil v prospech demokratov.
Nasledovala odveta. Ľudia označení za nepriateľov demokracie boli zabíjaní, niektorí aj pri svätyniach, kam sa uchýlili pod ochranu bohov. Thukydides pritom poznamenáva, že nie všetky vraždy mali politický dôvod. Niektorí využili chaos na vybavenie starých osobných účtov, dlžníci sa zbavovali veriteľov a súkromná nenávisť dostávala politické ospravedlnenie.
Práve tu sa ukazuje jedna z vlastností veľkých spoločenských konfliktov. Politické rozdelenie postupne absorbuje osobné ambície, ekonomické záujmy, staré poníženia a túžbu po pomste. Politický tábor poskytne súkromným motívom morálny jazyk. Človek nemusí mať pocit, že sa mstí. Môže byť presvedčený, že bojuje za demokraciu, poriadok, slobodu alebo spravodlivosť, pričom sa v jeho konaní súčasne uplatňuje aj osobný prospech.
Po opise masakrov Thukydides preruší chronológiu a začne vysvetľovať všeobecný mechanizmus. Kerkýra bola podľa neho iba jedným z prvých miest, kde sa tento druh občianskeho rozvratu počas peloponézskej vojny prejavil naplno. Demokratické skupiny sa obracali na Atény, oligarchické na Spartu a veľká vojna dávala miestnym konfliktom novú nádej na úplné víťazstvo.
V mierových časoch sú súperiace skupiny odsúdené na istú mieru spolužitia. Aj dnešný protivník zostáva zajtrajším spoluobčanom. Ak však jedna strana očakáva pomoc mocného zahraničného spojenca, potreba kompromisu slabne. Prečo ustupovať dnes, ak môže zajtra doraziť flotila, ktorá zmení pomer síl? Protivník začne uvažovať rovnako a hľadá vlastného patróna. Lokálny spor sa tak napojí na konflikt veľmocí a ešte viac sa vyhrotí.
Premena jazyka
Najznámejšia časť Thukydidovej analýzy sa týka jazyka. Počas stasis sa podľa neho menil význam slov. Bezohľadná odvaha sa začala považovať za statočnosť a vernosť vlastnej skupine, opatrnosť za zbabelosť, umiernenosť za slabosť a schopnosť vidieť problém z viacerých strán za neschopnosť rozhodne konať.
Nejde iba o propagandu. Ľudia môžu novému pomenovaniu skutočne veriť. Morálne hodnotenie činu sa začne meniť podľa toho, kto ho vykonal. Tvrdosť vlastnej strany je rozhodnosť, tvrdosť protivníka fanatizmus. Ak naši zmenia postoj, reagujú pragmaticky na nové okolnosti; ak ho zmenia oni, sú pokrytci. Vlastný kompromis môže byť prejavom zodpovednosti, kompromis protivníka taktikou.
Tak vzniká morálna asymetria. Človek nemusí opustiť svoje zásady otvorene. Stačí, ak začne používať inú mierku na vlastnú skupinu a inú na protivníka.
Moderná psychológia pozná podobný jav veľmi dobre. Politická identita ovplyvňuje, ktoré informácie si všímame, ktorým veríme a čo si z nich pamätáme. Pri chybe protivníka spontánne vidíme charakter: takí jednoducho sú. Pri chybe vlastnej strany skôr hľadáme okolnosti, ktoré ju vysvetľujú. Často nejde o nedostatok inteligencie. Inteligentný človek dokáže vytvoriť ešte presvedčivejšie argumenty, prečo je podobné konanie v jednom prípade oprávnené a v druhom neprijateľné.
V istom bode sa preto spor prestáva týkať iba faktov. Dve skupiny môžu sledovať rovnakú udalosť a poznať rovnaké čísla, no prisúdia im celkom iný význam. Rozdiel leží v pravidlách interpretácie.
Politika ako identita
Thukydides si všimol aj to, že stranícke puto mohlo byť silnejšie než rodinné väzby. V tradičnej gréckej spoločnosti išlo o veľmi silné tvrdenie. Politická príslušnosť už nebola iba názorom; začínala človeku hovoriť, kto je a ku komu patrí.
Moderná politológia používa pojem afektívna polarizácia. Tá sa nemeria iba vzdialenosťou politických názorov, ale aj tým, čo ľudia cítia voči opačnému táboru. Môžu sa rozchádzať v konkrétnych otázkach menej, než si myslia, ale zároveň k sebe pociťovať rastúcu nedôveru a odpor. Politický rozdiel sa mení na sociálnu vzdialenosť.
Vtedy sa aj zmena názoru stáva ťažšou. Človek by totiž nemenil iba jedno presvedčenie, ale riskoval by postavenie vo vlastnej skupine. Preto môže kritiku svojho politického názoru prežívať ako kritiku vlastnej identity.
S tým súvisí aj miznutie stredu. Thukydides opisuje, že neutrálni a umiernení ľudia boli podozriví obom stranám. V silno polarizovanom prostredí začne byť rozhodujúcou otázkou: Na čej si strane? Odpoveď, že v jednej veci súhlasím s jednými a v druhej s druhými, môže pôsobiť ako nedostatok lojality. Nuansovaný názor sa stáva sociálne nákladným a verejný priestor sa čoraz viac zapĺňa hlasmi dvoch táborov.
Radikáli pritom nemusia tvoriť väčšinu. Stačí, ak vytvoria prostredie, v ktorom sa neutralita prestane vyplácať.
Rozpad dôvery
Ešte závažnejším dôsledkom stasis bola strata dôvery. Dohody prestávali poskytovať istotu, prísahy platili iba dovtedy, kým ich dodržiavanie vyhovovalo obom stranám, a ponuka zmierenia sa mohla automaticky chápať ako pasca. V takom prostredí začne byť nedôvera racionálna.
Problém je v tom, že sa sama potvrdzuje. Ak očakávame nepriateľské úmysly protivníka, prijmeme preventívne opatrenia. On ich vidí a považuje ich za dôkaz našej agresivity. Reaguje podobne a my získame ďalší dôvod veriť pôvodnému podozreniu.
Aj moderná spoločnosť funguje na množstve nevyslovených očakávaní: že súdy budú približne dodržiavať pravidlá, že porazená politická strana bude môcť súťažiť v ďalších voľbách, že dnešná väčšina nezničí všetky možnosti zajtrajšej menšiny a že protivník zostáva občanom, s ktorým budeme žiť aj po skončení volieb. Takáto dôvera sa buduje dlho a dá sa stratiť pomerne rýchlo.
Kerkýra ukazuje spoločnosť, ktorá tento spoločenský kapitál spotrebovala.
Pravidlá pre všetkých
Z Thukydidovej analýzy vyplýva ešte jedna dôležitá myšlienka. V zápale boja ľudia ničia spoločné pravidlá, hoci ich neskôr môžu sami potrebovať. Bezprostredná výhoda je konkrétna, budúca potreba ochrany vzdialená. Ak máme dnes moc, obmedzenie vlastnej moci sa môže zdať zbytočné. Mocenské pomery sa však menia.
Dobrým testom politického pravidla preto je otázka, či by sme chceli, aby platilo aj vtedy, keby všetku moc získal náš protivník. Ak áno, pravdepodobne ho naozaj považujeme za princíp. Ak sa nám zdá správne iba vtedy, keď pomáha našej strane, funguje skôr ako nástroj zápasu.
Ústava, nezávislé súdy, sloboda prejavu, ochrana menšiny či pokojné odovzdanie moci majú význam práve preto, že obmedzujú víťaza. Ich hodnota sa najjasnejšie ukazuje vtedy, keď chránia ľudí, s ktorými nesúhlasíme. Zajtra totiž môžu chrániť nás.
Na Kerkýre sa tento mechanizmus odohral v extrémnej a krvavej podobe. Dnešné spoločnosti sú od antického mestského štátu veľmi vzdialené a jednoduché prirovnania by boli zavádzajúce. Thukydides však opisuje mechanizmy, ktoré môžu pôsobiť aj v celkom iných podmienkach: dvojitý meter, premena politického názoru na identitu, tlak na zánik stredu, zmena významu slov, strata dôvery a ospravedlnenie vlastného prekračovania pravidiel tým, že protivník ich údajne prekračuje ešte viac.
Súčasné informačné prostredie k tomu pridáva ďalší rozmer. Sociálne siete umožňujú ľuďom žiť v komunitách, ktoré sledujú iné zdroje, zdôrazňujú iné udalosti a navzájom si potvrdzujú vlastný výklad sveta. Najväčším problémom však nemusí byť samotný nedostatok faktov. Nebezpečnejšia je chvíľa, keď prestaneme na seba a na druhých používať rovnaké kritériá.
V tom spočíva aj spojenie Kerkýry s príbehmi Ríma a Byzancie. V Ríme sme sledovali postupný rozchod medzi tým, čo bolo rozumné pre jednotlivca a čo potrebovala spoločnosť. Byzancia ukázala stratu schopností, na ktorých moc štátu reálne stála. Kerkýra odhaľuje ešte základnejšiu vrstvu: stratu spoločného rámca, v ktorom sa politickí protivníci stále považujú za spoluobčanov a v ktorom pre obe strany platia približne rovnaké pravidlá.
Thukydides nám nedáva návod, ktorú stranu si vybrať. Jeho text skôr upozorňuje na premenu, ktorá môže prebehnúť v každom tábore. Protivník sa prestane chápať ako človek, ktorý sa mýli, a začne byť vnímaný predovšetkým ako hrozba. Kompromis začne znamenať slabosť, umiernenosť nedostatok odvahy a všeobecné pravidlá sa stanú prekážkou vždy, keď bránia okamžitému víťazstvu.
Spoločnosť dokáže prežiť veľmi hlboké politické nezhody. Oveľa ťažšie prežíva stratu spoločného priestoru, v ktorom sa o týchto rozdieloch ešte dá hovoriť a kde kritériá spravodlivosti platia aspoň približne rovnako pre vlastných aj cudzích.
Práve tento priestor sa na Kerkýre roku 427 pred n. l. rozpadol. Thukydides nám zanechal jeho mimoriadne presný opis. Aj po takmer dvetisícpäťsto rokoch Kerkýra ukazuje, že polarizácia spoločnosti sa stáva zvlášť nebezpečnou vo chvíli, keď sa na vlastný tábor a na protivníka prestanú používať rovnaké morálne kritériá.