Dejiny sa neopakujú. Spoločnosti žijú v odlišných podmienkach, používajú iné technológie a čelia iným problémom. Niektoré mechanizmy ich fungovania sa však objavujú znova a znova: vzťah centra a periférie, závislosť od vonkajších zdrojov, strata vlastných výrobných a obranných kapacít, rastúca vzdialenosť medzi elitami a obyvateľstvom, boj skupín o zmenšujúce sa zdroje či postupná strata dôvery v inštitúcie.
Práve z tohto hľadiska sa chcem pozrieť na posledné dve storočia Východorímskej ríše. Nechcem v dnešnej Európe hľadať Byzanciu ani v súčasných politikoch byzantských cisárov. Takéto priame historické analógie bývajú zavádzajúce. Zaujímavejšia je otázka, či za veľmi rozdielnymi udalosťami nenájdeme podobné sociálne, ekonomické a psychologické procesy.
Byzancia je na takéto porovnanie nezvyčajne vhodná. Jej úpadok nebol jednoduchým príbehom ríše, ktorú premohol silnejší nepriateľ. Po katastrofe roku 1204 sa dokázala obnoviť. V Malej Ázii vznikol štát, ktorý bol vojensky úspešný, hospodársky životaschopný a pomerne dobre spravovaný. Potom dosiahol svoj najväčší cieľ: získal späť Konštantínopol. O necelé dve storočia neskôr ríša zanikla.
Medzi týmito dvoma udalosťami možno sledovať proces, ktorý má prekvapivo moderné črty. Štát postupne strácal kontrolu nad časťou svojich príjmov, obchodu a obrany. Niektoré zo svojich základných funkcií prenechával vonkajším aktérom. Politické centrum sa vzďaľovalo od oblastí, ktoré vytvárali jeho hospodársku silu. Vnútorné skupiny bojovali medzi sebou aj v čase, keď sa priestor, o ktorý bojovali, zmenšoval. A symbolická predstava ríše prežívala ešte dlho po tom, čo mizli materiálne predpoklady jej moci.
Práve tieto mechanizmy budeme sledovať. Ako historický proces, ktorý už raz prebehol až do konca, a zároveň ako zrkadlo, v ktorom môžeme skúmať niektoré črty vlastnej doby.
Päťdesiatsedem rokov bez Konštantínopola
V apríli 1204 dobyli križiaci štvrtej križiackej výpravy Konštantínopol. Pôvodne mali bojovať vo Svätej zemi, no nemali dosť peňazí na zaplatenie benátskych lodí. Benátsky dóža Enrico Dandolo im ponúkol riešenie: svoj dlh si môžu odpracovať. Najprv pre Benátky dobyli kresťanský Zadar, potom sa nechali vtiahnuť do byzantského dynastického sporu a napokon stáli pred hradbami najväčšieho kresťanského mesta vtedajšieho sveta.
Nasledovalo trojdňové plienenie. Umelecké diela a relikvie putovali na Západ, antické bronzy sa tavili na mince. Slávne bronzové kone, ktoré dnes poznáme z Baziliky svätého Marka v Benátkach, pochádzajú práve z Konštantínopola.
Byzantská ríša sa rozpadla. V Konštantínopole vzniklo Latinské cisárstvo, zatiaľ čo Gréci vytvorili niekoľko nástupníckych štátov – predovšetkým v Epire, Trapezunte a Nikai. V zápase o obnovenie ríše napokon zvíťazila Nikaia.
Theodoros I. Laskaris sa roku 1208 dal v Nikai korunovať za cisára. Jeho zať Ján III. Vatatzes, ktorý vládol v rokoch 1221 až 1254, premenil pôvodne exilový útvar na najsilnejší grécky štát v regióne.
Nikaia nemala Konštantínopol, jeho paláce ani jeho prestíž. Mala však celistvé územie, fungujúce poľnohospodárstvo a štát, ktorého politické, hospodárske a vojenské záujmy sa do značnej miery prekrývali.
Vatatzes podporoval domácu výrobu, poľnohospodárstvo a chov dobytka a obmedzoval dovoz západného luxusného tovaru. Keď sa susedný Rúmsky sultanát dostal po mongolských vpádoch do ťažkostí, dovážal z Nikaie základné produkty a platil za ne vysoké ceny. Zachovala sa aj známa príhoda o korune, ktorú dal Vatatzes svojej manželke Irene kúpiť z výnosu predaja vajec z cisárskeho hospodárstva. Či už bol príbeh prikrášlený alebo nie, dobre vyjadroval dobový ideál jeho vlády: bohatstvo má vyrastať z produkcie.
Na hraniciach zohrávali významnú úlohu akriti, roľníci s vojenskými povinnosťami. Držali pôdu, mali určité daňové výhody a zároveň zabezpečovali obranu. Ich osobný záujem sa tak prekrýval so záujmom štátu. Keď bránili hranicu, bránili vlastnú pôdu.
Je to jednoduchý princíp s veľkým sociologickým významom. Štát je stabilnejší, ak dostatočne veľká časť obyvateľstva pociťuje jeho úspech ako svoj vlastný úspech a jeho ohrozenie ako ohrozenie vlastného spôsobu života. Lojalita má vtedy konkrétny obsah.
Návrat do mesta
Vatatzesov syn Theodoros II. zomrel roku 1258 a zanechal sedemročného syna Jána IV. Poručníctvo získal Michael Palaiologos z významného aristokratického rodu. Čoskoro sa dal korunovať za spolucisára.
Jeho veľkým cieľom bol Konštantínopol.
V marci 1261 uzavrel zmluvu s Janovom. Potreboval námornú moc proti Benátkam a výmenou poskytol Janovčanom rozsiahle obchodné výsady.
Napokon ich pomoc ani nepotreboval. V júli 1261 sa byzantský generál Alexios Strategopulos priblížil s malým oddielom ku Konštantínopolu práve v čase, keď bola latinská flotila preč. Byzantínci prenikli do mesta a otvorili brány.
Michael VIII. vstúpil 15. augusta do Konštantínopola.
Po päťdesiatich siedmich rokoch bola ríša obnovená vo svojom historickom centre.
O niekoľko mesiacov dal Michael svojho jedenásťročného spolucisára Jána IV. Laskarisa oslepiť a uväzniť. Patriarcha Arsenios ho exkomunikoval. Laskaridovská Nikaia sa skončila.
Tu sa začína paradox celého príbehu. Štát dosiahol cieľ, o ktorý celé desaťročia bojoval. Získal späť svoje hlavné mesto, centrum civilizácie a zdroj politickej legitimity. Zároveň sa tým zmenili jeho priority.
Cena za obnovenie
Konštantínopol nebol obyčajným mestom. Kto ho ovládal, mohol sa oveľa presvedčivejšie považovať za rímskeho cisára než panovník sídliaci v Nikai alebo Nymfaiu.
Obnovenie mesta preto prinieslo obrovský symbolický kapitál. Prinieslo však aj náklady. Bolo potrebné obnovovať hradby, kostoly, paláce a infraštruktúru. Ríša sa opäť zapojila do mocenskej politiky Balkánu a Stredomoria. Michael musel čeliť Karolovi z Anjou a ďalším západným protivníkom.
Ťažisko pozornosti a zdrojov sa presúvalo na západ, zatiaľ čo veľká časť hospodárskej základne ríše zostávala v Malej Ázii.
Tu sa ponúka prvá paralela so súčasnosťou. Politické centrum môže postupne začať žiť v inom svete než periféria, ktorá systém hospodársky udržiava. Centrum rieši geopolitiku, reprezentáciu a veľké strategické projekty. Obyvateľ na periférii rieši cenu energie, dostupnosť práce, dopravu, zdravotnú starostlivosť, bezpečnosť a budúcnosť svojich detí.
Rozdiel medzi týmito perspektívami nemusí byť spočiatku dramatický. Nebezpečným sa stáva vo chvíli, keď ľudia prestanú vidieť súvislosť medzi tým, čo od nich systém požaduje, a tým, čo im poskytuje.
Cena krátkodobých riešení
Zmluva s Janovom z roku 1261 je ešte zaujímavejšia.
Michael potreboval flotilu a Janov ju mal. Dohoda bola v danej chvíli racionálna. Janovčania však za pomoc získali obchodné výsady, ktoré postupne obmedzovali príjmy a ekonomickú slobodu samotnej Byzancie.
V Galate oproti Konštantínopolu vzniklo mohutné janovské obchodné centrum. V polovici 14. storočia boli jeho colné príjmy niekoľkonásobne vyššie než príjmy samotného Konštantínopola.
Štát vyriešil okamžitý problém tým, že časť budúcej ekonomickej suverenity vymenil za súčasnú pomoc.
Moderná ekonomika pozná tento mechanizmus veľmi dobre. Firma predá infraštruktúru a potom si ju prenajíma. Krajina presunie výrobu do zahraničia, pretože je tam lacnejšia. Strategické zásoby sa minimalizujú, pretože viažu kapitál. Domáce kapacity sa zrušia, pretože rovnaký výrobok možno lacnejšie kúpiť na svetovom trhu.
V pokojnom období je taký systém efektívny. Jeho slabina sa ukáže v čase krízy.
Európska únia začala po pandémii, energetickej kríze a rastúcom geopolitickom napätí sama hovoriť o strategických závislostiach, odolnosti dodávateľských reťazcov a potrebe udržať alebo obnoviť schopnosť produkovať niektoré kľúčové tovary doma.
Cena výrobku a cena schopnosti vyrobiť ho sú dve odlišné veličiny.
Strata schopnosti konať samostatne
Podobný proces prebiehal vo vojenskej oblasti.
Za Andronika II. bola byzantská flotila výrazne obmedzená. Udržiavať ju bolo drahé a cisár sa mohol opierať o janovskú námornú moc.
Úspora bola okamžitá. Strata schopnosti sa prejavila neskôr.
Keď Byzancia potrebovala vojsko proti Turkom, roku 1303 si najala Katalánsku kompániu. Bola vojensky veľmi účinná a Turkov spočiatku porážala. Keď však byzantský dvor nechal zavraždiť jej veliteľa Rogera de Flor, žoldnieri sa obrátili proti svojmu zamestnávateľovi a roky pustošili byzantské územia.
Loďstvo zabezpečovali cudzinci. Časť obchodu kontrolovali cudzinci. Čoraz častejšie bojovali za ríšu cudzinci.
Každý jednotlivý krok bolo možné vysvetliť nedostatkom peňazí a naliehavou potrebou. Ich súčet však postupne menil samotnú povahu štátu.
Existuje totiž druh dlhu, ktorý sa v štátnom rozpočte neobjaví. Mohli by sme ho nazvať dlhom schopností.
Vzniká vtedy, keď spoločnosť prestane vedieť robiť niečo, čo stále potrebuje.
Moderná Európa sa s týmto problémom stretáva v priemysle, energetike, obrane, výrobe liečiv, polovodičov či kritických surovín. Dlhé obdobie globalizácie vychádzalo z ekonomicky racionálnej predstavy, že každý má vyrábať to, čo dokáže vyrobiť najefektívnejšie. Menej pozornosti sa venovalo otázke, čo sa stane, ak sa ekonomická sieť začne deliť podľa geopolitických hraníc.
Oslabenie vzťahu medzi štátom a občanom
Medzitým slabla anatolská hranica.
Bolo by zjednodušením pripísať jej rozpad iba Michaelovi VIII. Historici diskutujú o rozsahu jeho zásahov do systému akritov a na vývoj pôsobili migrácia tureckých skupín, demografia, miestne konflikty aj širšie geopolitické zmeny.
Trend je však zreteľný. Oblasť, ktorá bola jadrom Nikaiského cisárstva, sa po obnovení Konštantínopola postupne dostávala na okraj politickej pozornosti.
Bursa padla roku 1326, Nikaia roku 1331 a Nikomédia roku 1337.
S tým súvisí ďalší všeobecnejší mechanizmus.
Každý štát funguje na istej forme reciprocity. Obyvateľ odovzdáva časť svojich príjmov, podrobuje sa spoločným pravidlám a v krajnom prípade sa od neho očakáva, že bude svoje spoločenstvo brániť. Na oplátku očakáva bezpečnosť, fungujúce inštitúcie, predvídateľnosť, určitú mieru spravodlivosti a pocit, že štát je aj jeho štátom.
Ak sa táto reciprocita naruší, vzťah k štátu sa mení. Nemusí to viesť k otvorenej vzbure. Častejšie vzniká ľahostajnosť, nedôvera, emigrácia, presun lojality k menším skupinám alebo jednoduchý pocit, že osud štátu už nie je totožný s mojím vlastným osudom.
Na Slovensku dostáva táto otázka veľmi konkrétnu podobu. V prieskume z roku 2022 odpovedalo iba 27,5 percenta respondentov, že by v prípade vojny boli ochotní bojovať za svoju krajinu. Medzi mužmi to bolo 33,5 percenta.
Novšie údaje ukazujú, že veľmi záleží na tom, ako otázku položíme. V prieskume agentúry Focus z apríla 2025 sa takmer tri štvrtiny opýtaných vyslovili, že Slovensko by sa v prípade ruského útoku malo brániť. Osobne vziať zbraň do ruky bol však ochotný približne každý siedmy respondent. Asi tri pätiny ľudí teda považovali obranu krajiny za správnu, ale sami by do boja nešli.
Medzinárodné porovnanie tento obraz ešte zvýrazňuje. GLOBSEC v roku 2025 skúmal deväť krajín strednej a východnej Európy. V ôsmich z nich bola väčšina obyvateľov pripravená deklarovať ochotu brániť svoju krajinu v prípade cudzieho útoku. Slovensko bolo jedinou výnimkou.
Tieto výsledky by bolo príliš jednoduché vysvetľovať nedostatkom odvahy alebo vlastenectva. Do odpovedí vstupuje vek, zdravotný stav, strach z vojny, predstava konkrétneho nepriateľa, politické presvedčenie aj samotná formulácia otázky. Rozdiel medzi presvedčením, že „krajinu treba brániť“, a rozhodnutím „ja ju budem brániť“ je však sociologicky veľmi zaujímavý.
Ochota človeka riskovať život za spoločenstvo je azda najkrajnejšou skúškou identifikácie s ním. Ak veľká časť spoločnosti už v hypotetickej situácii hovorí, že túto povinnosť na seba nevezme, stojí za to pýtať sa na dôvody. Do akej miery človek ešte považuje štát za svoje spoločenstvo? Má skúsenosť, že štát chráni jeho záujmy? Považuje jeho inštitúcie za legitímne? Vidí medzi vlastnou budúcnosťou a budúcnosťou krajiny dostatočné spojenie?
Tu sa príbeh byzantskej Anatólie dotýka našej doby možno hlbšie než pri otázke daní alebo hospodárskej politiky. Akriti bránili hranicu, na ktorej sami žili. Ich pôda, rodina, hospodárske postavenie a vojenská povinnosť tvorili jeden celok. Obrana štátu bola súčasne obranou sveta, ktorý považovali za svoj.
Moderný človek má k štátu oveľa abstraktnejší vzťah. Je občanom veľkého administratívneho systému, ktorého rozhodnutia často vznikajú ďaleko od jeho každodenného života. Môže využívať jeho služby a zároveň sa s ním emocionálne vôbec nestotožňovať.
Štát môže mať hranice, ústavu, armádu, rozpočet a medzinárodné uznanie. Jeho skutočná odolnosť však závisí aj od menej viditeľnej veci: od vzťahu medzi ním a ľuďmi, ktorí ho tvoria. V pokojnom období možno jeho oslabenie takmer nevidieť. Kríza ho dokáže odhaliť veľmi rýchlo.
Boj o zmenšujúci sa koláč
Byzancia pritom nebojovala iba s vonkajšími nepriateľmi.
V rokoch 1321 až 1328 prebehla občianska vojna medzi Andronikom II. a jeho vnukom. V rokoch 1341 až 1347 nasledovala ešte ničivejšia vojna medzi Jánom VI. Kantakuzenom a regentskou vládou.
Obe strany využívali zahraničných spojencov.
Kantakuzenos sa spojil aj s Osmanmi a roku 1346 vydal svoju dcéru Theodoru za sultána Orhana. Osmanské jednotky tak vstupovali do Európy ako spojenci jednej byzantskej strany proti druhej. Roku 1352 získali pevnosť Tzympe a po zemetrasení roku 1354 obsadili Gallipoli. Vytvorili si trvalé predmostie v Európe.
Vnútorný protivník sa stal pre jednu časť byzantskej elity naliehavejšou hrozbou než vonkajšia mocnosť, ktorá postupne pohlcovala ríšu.
Aj tento mechanizmus poznáme.
V rastúcom systéme môžu viaceré skupiny získavať súčasne. V stagnujúcom systéme sa súťaž zostruje. Ak sa koláč nezväčšuje, väčší podiel jednej skupiny znamená menší podiel druhej.
Elity potom môžu reagovať spôsobom, ktorý stav celku ešte zhoršuje. Namiesto spolupráce pri jeho obnove sa boj o zostávajúce zdroje stáva intenzívnejším.
Psychologicky je to pochopiteľné. Dlhodobá prosperita spoločnosti je abstraktná. Strata úradu, majetku, vplyvu alebo spoločenského postavenia je bezprostredná. Človek môže veľmi dobre rozumieť tomu, čo by bolo prospešné pre celok, a súčasne konať podľa svojho krátkodobého záujmu.
Byzantínci svoj úpadok dokonca opisovali. Pachymeres, Nikeforos Gregoras či sám Kantakuzenos zanechali texty, z ktorých je zrejmé, že problémy svojej spoločnosti dokázali pozorovať.
Poznať diagnózu však ešte neznamená vedieť zmeniť systém záujmov, ktorý chorobu vytvára.
Prestíž a realita
Zostáva psychologická rovina.
Konštantínopol nebol pre Byzantíncov iba správnym centrom. Bol súčasťou predstavy o tom, kým sú. Ríša mohla stratiť provincie, peniaze aj vojsko a stále sa chápať ako Ríša Rimanov.
Symboly sú pre spoločnosť nevyhnutné. Bez spoločného príbehu, historickej pamäti a predstavy o vlastnej identite sa veľké spoločenstvo udržiava ťažko.
Problém vzniká, keď sa obraz spoločnosti začne vzďaľovať jej skutočným schopnostiam.
Inštitúcie naďalej existujú. Tituly zostávajú. Ceremónie pokračujú. Politické centrum môže stále hovoriť jazykom veľkej moci. Materiálna základňa tejto moci však môže byť čoraz menšia.
Moderné spoločnosti nie sú voči tomuto mechanizmu imúnne. Aj štáty a civilizácie majú svoj obraz o sebe. Európa sa opiera o svoju hospodársku silu, kultúrnu tradíciu, sociálny model a politické inštitúcie. Súčasne dnes sama diskutuje o zaostávaní v niektorých technológiách, priemyselnej konkurencieschopnosti, energetických nákladoch, závislosti od kritických surovín a vlastných obranných kapacitách.
Rozpor medzi predstavou o vlastnej sile a schopnosťami, ktoré ju majú niesť, môže byť nebezpečnejší než samotné vedomie slabosti. Vedomie slabosti totiž môže vyvolať nápravu.
Obnovená ríša, stratený štát
Bolo by príliš jednoduché povedať, že Byzanciu zničil návrat do Konštantínopola. Medzi rokmi 1261 a 1453 ležia takmer dve storočia. Pôsobili v nich turecká expanzia, demografické zmeny, epidémie, talianska obchodná konkurencia, občianske vojny, meniaca sa vojenská technológia aj geopolitika Stredomoria.
Nevieme ani to, čo by sa stalo, keby Laskaridovci zostali v Nikai. Dejiny nám neposkytujú kontrolnú skupinu.
Napriek tomu je rozdiel medzi oboma obdobiami poučný.
V Nikai vznikol štát, ktorého politické centrum, hospodárska základňa a hlavná obranná línia ležali blízko seba. Jeho vládcovia boli nútení zaoberať sa krajinou, z ktorej bezprostredne žili.
Po roku 1261 sa tieto prvky postupne rozchádzali. Politické a symbolické centrum sa vrátilo do Konštantínopola. Hospodárske jadro zostávalo ešte určitý čas v Malej Ázii. Časť obchodu ovládli talianske republiky. Vojenské funkcie čoraz častejšie vykonávali cudzie jednotky. Vnútorné konflikty spotrebúvali zdroje, ktorých bolo stále menej.
Ríša získala späť svoju hlavu a postupne strácala telo, ktoré ju živilo.
Práve tu vidím najzaujímavejšiu paralelu so súčasnosťou. Civilizácie zriedka zanikajú jedným zlým rozhodnutím. Jednotlivé kroky môžu byť vo svojej chvíli rozumné: ušetriť na flotile, kúpiť lacnejší výrobok v zahraničí, prenechať časť infraštruktúry niekomu efektívnejšiemu, vyriešiť dnešnú krízu budúcim záväzkom.
Problém sa ukáže až v súčte.
Postupne sa môže zmenšiť priestor, v ktorom spoločnosť dokáže konať sama. Stráca výrobné kapacity, know-how, strategické zásoby, vojenské schopnosti, kontrolu nad infraštruktúrou a napokon môže strácať aj ochotu svojich obyvateľov niesť náklady na jej zachovanie.
Každá jednotlivá strata vyzerá zvládnuteľne. Ich spoločný dôsledok sa naplno prejaví až vo chvíli, keď systém narazí na krízu.
Posledný byzantský cisár Konštantín XI. sa roku 1453 stále tituloval cisárom Rimanov. Konštantínopol mal hradby hodné svetovej ríše, no jeho obrancov bolo tak málo, že ich nedokázali v dostatočnej sile obsadiť.
O dve storočia skôr existoval v Nikai oveľa skromnejší štát. Nemal Konštantínopol. Mal však pôdu, príjmy, vojakov a hranicu, ktorú dokázal brániť.
Otázka, ktorú nám tento príbeh zanecháva, preto smeruje aj k nám. Do akej miery ešte naše predstavy o sile, prosperite, bezpečnosti a súdržnosti zodpovedajú schopnostiam a vzťahom, z ktorých táto sila v skutočnosti vyrastá?