Keď sa snívajúci prebudí

Čas, perla a dve cesty ducha

Keď som uverejnil článok o univerzálnom vedomí ako Božom sne, môj priateľ Harry van der Zee mi poslal dlhú odpoveď. Prvý článok vznikol vďaka nemu, keď mi poslal Hymnus o perle. O svojej odpovedi napísal, že sú to jeho myšlienky po prečítaní toho článku. Uvedomil som si, že v mnohých podstatných veciach sa zhodujeme, ale rozchádzame sa v jednom bode. Ten bod sa týka najstaršej otázky duchovnej filozofie: deje sa vôbec niečo?

Slon za kľúčovou dierkou

Harry začína úvahou o čase. Vnímame čas lineárne. To automaticky vyvoláva otázky procesu, zámeru, plánu, slobodnej vôle a predurčenia. V priestore, píše, dokážeme pochopiť, že celok je prítomný všade a že oddelenosť objektov vrátane nás samých, druhých, sveta a Boha je nepravdivá. Čo ak rovnako budeme vnímať aj čas?

Ilustruje to kľúčovou dierkou. Keď cez ňu hľadíme, najprv vidíme chobot. Parafrázujúc Bibliu by sme mohli povedať, že na počiatku bol chobot. Potom pred našimi očami dlho prechádza niečo sivé a nakoniec sa objaví chvost. Z toho by sme mohli vyvodiť záver, že chobot po dlhom sivom procese má za následok chvost a že zmyslom bolo vytvoriť chvost. Keď sa brány vnímania otvoria za hranice lineárneho času, uvidíme celého slona a predstava procesu v čase stratí platnosť.

Tento obraz sa týka podstaty môjho predchádzajúceho článku. Tvrdil som v ňom spolu s Bernardom Kastrupom a Stephenom Wolframom, že svet sa musí skutočne uskutočniť, aby vznikli konkrétne skúsenosti, a že ani univerzálne vedomie nemusí vedieť, čo sa v ňom objaví. Harryho slon existuje celý. Nič nové v ňom nevzniká. Len náš úzky pohľad spôsobuje, že sa nám ukazuje po častiach.

Vo filozofii sú obe tieto koncepcie. Eternalizmus tvrdí, že minulosť, prítomnosť a budúcnosť existujú rovnako, tak ako slon. Jeho zástancovia sa často odvolávajú na teóriu relativity, v ktorej sa pozorovatelia pohybujúci sa rôznou rýchlosťou nedokážu zhodnúť na tom, ktoré udalosti sú súčasné. Opačný názor hovorí, že budúcnosť je otvorená a vzniká až vtedy, keď sa deje. Výpočtová neredukovateľnosť nám nepomôže. Hovorí nám len to, že chvost nemožno vypočítať z chobota bez toho, aby sme prešli sivou strednou časťou. Nehovorí nám nič o tom, či slon už existuje pre niekoho, kto stojí za dverami.

Ramana Mahariši dal eternalistickému pohľadu duchovnú podobu. V roku 1898, keď si ho matka prišla vziať z Tiruvannámalaj domov, odpovedal jej mladý Ramana písomným odkazom, ktorý Harry cituje. Čo je určené, aby sa nestalo, sa nestane, nech sa snažíme akokoľvek. Čo je určené, aby sa stalo, sa stane, nech urobíme čokoľvek, aby sme tomu zabránili. Najlepšie je preto zostať v tichu. Vo svojom neskoršom učení išiel Ramana ešte ďalej. Za najvyššiu pravdu považoval adžáta váda, náuku o nevzniknutí, ktorú sformuloval Gaudapáda. Z hľadiska Absolútna nikdy nič nevzniklo.

Ak je to tak, princ nikdy neopustil otcov palác. Iba sa mu snívalo, že ho opustil.

Kto koná?

Harry s tým spája otázku slobodnej vôle. Ramana a Nisargadatta učia, že nie sme mysliteľmi svojich myšlienok ani konateľmi svojich činov. Keď Harry pozoruje sám seba, môže to potvrdiť: myšlienky vyvstávajú a činy nasledujú. Stotožňujeme sa s nimi a privlastňujeme si ich. A preto veríme, že riadime svoj život. Navrhuje, aby sme nasledovali Ramanovu radu, zostali v tichu a pozorovali myšlienky a činy, ako prichádzajú. Odporúča knihu Byron Katie A Thousand Names for Joy, v ktorej odpovedá na otázky svojho manžela Stephena Mitchella a opisuje život prežívaný v každom okamihu nanovo, bez bremena minulosti a premietanej budúcnosti.

Tu sú naše pozície blízke. V článku som opísal Kastrupov názor, že naše rozhodnutia vyvstávajú z povahy vedomia, ktorého sme prejavmi, a že na úrovni univerzálneho vedomia mizne rozdiel medzi slobodou a nevyhnutnosťou. Kastrup ani Ramana nepriznávajú egu samostatnú vôľu. Líšia sa v tom, čo z toho vyvodzujú. Kastrup vyvodzuje metafyzický záver: správanie môže byť zároveň určené aj slobodné, lebo celé vychádza z vlastného zdroja. Ramana vyvodzuje praktický záver: vzdať sa nároku na konanie a len pozorovať.

Harry spomína aj výskum, podľa ktorého mozog pripravuje čin skôr, než si uvedomíme, že sme sa rozhodli. Samotné meranie sa opakovane potvrdilo: pohotovostný potenciál, ktorý opísal Benjamin Libet v osemdesiatych rokoch, predchádza okamihu, keď si človek uvedomí zámer. Sporný je jeho výklad. Aaron Schurger a jeho kolegovia od roku 2012 ukazujú, že signál môže vznikať hromadením spontánnych nervových výkyvov a ešte neobsahuje rozhodnutie. Uri Maoz a jeho kolegovia v roku 2019 zistili, že pri závažných premyslených rozhodnutiach sa pohotovostný potenciál vôbec neobjavil. Svedectvo, ktoré opisujú Ramana a Harry, sa opiera o priame pozorovanie mysle a od týchto pokusov nezávisí.

Potom sa Harry obracia k Bohu. Ak existujem ja, Boh a svet, píše, potom je Boh jednou časťou trojice. Ak Bohom myslíme Absolútno, naše slová zlyhávajú, lebo každé slovo obsahuje dualitu. Čokoľvek by o ňom povedal, bude z definície nepravdivé.

Dve cesty

Harry sa k tomuto bodu stále vracia: k nevysloviteľnému, k bezčasovému, k stavu, v ktorom slová a pojmy stíchnu. Moja vlastná práca vedie opačným smerom. V knihe Orbis loquens sa snažím chápať svet ako jazyk, ktorého symboly môžeme vykladať. Harry sa približuje k zdroju tak, že sa vzdáva obrazov. Ja sa k nemu približujem tak, že ich nasledujem.

Dejiny spirituality poznajú obe cesty. V kresťanskej mystike rozlíšil Pseudo-Dionýzios Areopagita katafatickú teológiu, ktorá sa k Bohu približuje prostredníctvom mien a symbolov, a apofatickú teológiu, ktorá sa k nemu približuje popieraním každého mena. Harry vo svojom rukopise kladie vedľa podobenstva o kupcovi, ktorý predal všetko pre jedinú perlu, výrok Majstra Eckharta: Boha nachádzame v duši odoberaním, nikdy nie pridávaním. To je apofatická cesta v najčistejšej podobe.

V Indii rozdeľuje to isté napätie dve školy. Advaita védánta, tradícia Ramanu, Nisargadattu a Ribhu gíty, ktorú mi Harry tiež poslal, chápe svet ako zdanie navrstvené na jedno Ja. Druhou je kašmírsky šaivizmus, ktorý systematizoval predovšetkým Abhinavagupta na prelome desiateho a jedenásteho storočia. Opisuje Absolútno dvoma pojmami. Prakáša je svetlo uvedomenia. Vimarša je schopnosť tohto svetla uvedomiť si samo seba a prejaviť sa. Svet je v tomto pohľade slobodným sebavyjadrením Šivu a ako taký je skutočný. Mýtus o Šivovi a Parvatí, ktorým sa naša výmena začala, pochádza zo šivaistického sveta a pohľad, ktorý som rozvinul s pomocou Kastrupa, mu je blízky.

To objasňuje jeden bod Harryho odpovede. Šivu a Parvatí spolu s kráľom a kráľovnou z hymnu zaraďuje do oblasti duality a čisté uvedomenie kladie nad nich. Richard Smoley, ktorého kniha bola základom môjho článku o Šivovej hre v kocky, vykladá Šivu ako čisté vedomie bez atribútov a Parvatí ako prakriti, teda všetko, čo možno vnímať. Toto rozlíšenie pochádza zo sánkhje, ktorá vedomie a prírodu oddeľuje. Kašmírsky šaivizmus chápe Parvatí ako Šivovu vlastnú silu, ktorou sa prejavuje. Šiva bez atribútov je to, čo Harry nazýva čistým uvedomením. Keď Harry opisuje uvedomenie, ktoré si uvedomuje samo seba, ako zrkadlo oproti zrkadlu, v ktorom sa nič neodráža, opisuje Šivu potom, čo v hre v kocky prišiel o posledný atribút a stiahol sa do meditácie. V tomto bode používame rôzne mená pre tú istú skutočnosť.

Skutočný rozdiel sa ukazuje pri perle. V článku som navrhol, že perla môže predstavovať skúsenosť získanú počas cesty, ktorú vedomie prináša späť do svojej jednoty. Pre Harryho je perla Ja, čisté uvedomenie, naša pravá nedvojná podstata. Všetci sme ňou bezčasovo a ako princ na ňu zabúdame.

Čo hovorí hymnus

Jeho výklad vyplýva z jeho pohľadu na čas. Ak slon existuje celý, perla nemôže byť niečo nové. Môže byť len tým, čo tu bolo vždy.

Harryho výklad má starú oporu. Gnostická tradícia chápala perlu ako dušu alebo božskú iskru stratenú v hmote a Harry vo svojom rukopise kladie vedľa podobenstva Moodžiho slová o nedvojnej perle konečnej Pravdy. Ale takýto výklad komplikuje detail  hymnu v preklade Willisa Barnstona.

Hymnus má dva poklady: perlu a rúcho slávy. Pred cestou rodičia princovi rúcho vyzlečú a sľúbia mu, že si ho znova oblečie, keď prinesie perlu. Na ceste domov mu rúcho pošlú naproti. Keď naň hľadí, odráža ho ako zrkadlo a princ v ňom vidí sám seba ako dve bytosti v jednej podobe. Rúcho stelesňuje jeho pravú identitu. Ak v hymne hľadáme Ja, nachádzame ho v rúchu.

Potom rúcho prehovorí. Hovorí, že konalo za princa a rástlo, kým sa namáhal:

„Videl som, ako rastiem do výšky v súlade s jeho námahou.“

Rúcho, ktoré čakalo v otcovom dome, nezostalo také, aké bolo. Rástlo spolu s cestou. Princ si ho oblečie, pokloní sa otcovi a dostane prísľub, že predstúpi pred kráľa kráľov so svojimi darmi a so svojou perlou.

V hymne sa teda Ja vracia samo k sebe a toto Ja narástlo. Perla je to, čo princ prináša späť a kladie pred kráľa. Báseň nehovorí, čo je perla. Hovorí však, že cesta niečo pridala tomu, kto ju podnikol.

Skôr než prekonáme ego, musíme ho vytvoriť

Harry spája princovu cestu s perinatálnymi matricami Stanislava Grofa. Grof opísal štyri štádiá pôrodu, ktoré sa vracajú v mimoriadnych stavoch vedomia. Prvé je oceánska jednota lona. V druhom je dieťa vyhnané z raja do stavu bez východiska. Tretie je zápas na život a na smrť pôrodnými cestami. Vo štvrtom dieťa vychádza z tmy na svetlo a znova prežíva jednotu s matkou, tentoraz ako oddelená bytosť.

Hymnus sleduje rovnaký sled. Princ žije v otcovom paláci, zostupuje do Egypta a zabúda, stretne sa s hadom a vracia sa, aby si obliekol rúcho. Grofova mapa pridáva niečo dôležité pre našu otázku. Konečná jednota sa líši od prvej, lebo ten, kto sa vracia, sa stal oddelenou bytosťou. Harry prichádza k rovnakému záveru, keď píše, že skôr než ego prekonáme, musíme ho najprv vytvoriť. A pýta sa ako ja: prečo?

Spomína aj slová istého média: ak ste vietor, neviete, aké je zažiť vietor. Harry sa pýta, či je táto skúsenosť perlou, a potom túto myšlienku odkladá v prospech Ja. Pre mňa táto veta obsahuje najjasnejšiu odpoveď. Čisté uvedomenie nemôže zažiť samo seba ako objekt. Aby niekto poznal vietor, musí v ňom stáť.

Modlitba z dna oceánu

Harry pred viac ako štyridsiatimi rokmi viedol vo Švédsku workshop holotropného dýchania podľa Grofa. Potom sedel vo zvýšenom stave na verande nad jazerom pri západe slnka. Jeho dom bol vyše roka na predaj a neprišiel si ho pozrieť ani jeden záujemca. Okrem toho dlhoval peniaze svokrovcom. Rozhodol sa, že dom bude predaný do 1. novembra a dlh splatený do konca roka. Potom na to zabudol. Tridsiateho októbra prišiel muž, dom si pozrel a kúpil ho. Potom si to rozmyslel a zaplatil sumu, aby ho zbavili zmluvy. Táto suma pokryla dlh a ďalší kupec hneď nato kúpil dom za rovnakú cenu.

Harry to vysvetľuje obrazom oceánu. Na hladine pracuje nepokojná osobná myseľ a väčšina ľudí sa modlí odtiaľ, ako osoby, ktoré niečo žiadajú pre seba. Modlitba z dna oceánu nevychádza z osobnej mysle. Tam sa modlitba a prejavenie stávajú jedným. Pridáva obraz jazera. Kameň hodený na nepokojnú hladinu nespôsobí veľa. Hodený do tichej vody vyšle harmonické vlny ďaleko.

Jeho druhá skúsenosť sa týka Petra Chappella, britského homeopata, ktorý vyvinul PC lieky. Peter zomieral v hospici vo veľkej telesnej aj duchovnej bolesti. Harry bol vtedy u Moodžiho v Portugalsku a poprosil ho, aby Petrovi poslal požehnanie. Na druhý deň ráno Peter napísal, že v noci naň zostúpil hlboký pokoj, niečo celkom mimoriadne, a že dobre spal. Netušil, čo to bolo, kým si neprečítal Harryho správu. O dva dni zomrel v pokoji.

V článku som nastolil problém, ktorý som nevedel vyriešiť. Ak modlitba ovplyvňuje udalosti, čo sa stane, keď sa ľudia modlia za opačné výsledky, jeden za dážď a druhý za slnko, alebo dva národy za víťazstvo? Harryho rozlíšenie ponúka odpoveď. Protichodné modlitby vznikajú na hladine, kde si osobné priania konkurujú. Modlitba z hĺbky nevychádza z osobného chcenia, a preto nekonkuruje želaniam iných. Harry si všíma aj niečo, čo odporuje bežnej náboženskej praxi. Modlitby zvykneme opakovať, akoby Boh potreboval pripomínať to, čo od neho chceme. Ale Harry na svoje rozhodnutie celkom zabudol a splnilo sa.

Harryho postup má blízku paralelu v západnej mágii. V článku o knihe Deana Radina Real Magic som opísal sigil, techniku, ktorú v modernej podobe rozvinul maliar a okultista Austin Osman Spare. Ten, kto ju používa, vyjadrí cieľ hutne vo forme abstraktného znaku, nabije ho v stave zvýšeného sústredenia alebo emócie a potom ho uvoľní. Niektorí znak spália, iní ho odložia a zabudnú naň. Uvoľnenie presúva cieľ z vedomej mysle do nevedomia, kde ho analytická myseľ už nemôže spochybňovať a kontrolovať. Harry prešiel rovnakým procesom bez akéhokoľvek znaku. Rozhodol sa v stave dosiahnutom po holotropnom dýchaní, dal rozhodnutiu jasný obsah aj termín a zabudol naň. Opakovaná modlitba udržiava cieľ vo vedomej mysli, kde vznikajú pochybnosti. Zabudnuté rozhodnutie sa dostalo hlbšie.

Radin skúmal aj to, v akom stave mysle zámer pôsobí. Najúspešnejší účastníci pokusov s generátormi náhodných čísel opisovali paradoxné „úsilie bez úsilia“: chceli dosiahnuť výsledok celou svojou bytosťou, necítili pritom žiadnu úzkosť a boli tak pohltení, že strácali vedomie samých seba. Mágovia tento stav nazývajú gnóza. Harryho tiché jazero opisuje ten istý stav.

Ďalšie dve zistenia z Radinovej knihy sa týkajú našej témy času. V jednej sérii pokusov skúmal, či zámer tlačí udalosti od začiatku, alebo ich priťahuje od konca. Odchýlka od náhody narastala smerom ku koncu procesu a Radin usúdil, že cieľ priťahuje udalosti k sebe z budúcnosti. Spája tak dva Harryho obrazy. Ak celý slon už existuje, rozhodnutie z hĺbky môže pôsobiť od chvosta.

Aj Radin používa metaforu slona. Keď sa slon otrasie, chvost sa divoko rozkýve. Keď chvost odoženie muchu, slon sa ani nepohne. Osobné vedomie je podľa neho chvost, ktorý sa snaží pohnúť slonom. To je Harryho oceán. Modlitba z hladiny je chvost. Modlitba z dna oceánu vychádza zo samotného slona.

Opis osobnej skúsenosti Harryho prináša podobu modlitby, ktorá zapadá do idealistického obrazu sveta lepšie ako prosba k Bohu mimo sveta. Ak existuje jedno vedomie, modlitba z jeho hĺbky vzniká blízko zdroja, z ktorého sa formujú udalosti. Jazykom môjho modelu štyroch úrovní vzniká bližšie k Monáde, ďaleko od hladiny, kde narážajú do seba osobné priania.

Monáda a čas

Môžu platiť oba pohľady? V mojom modeli štyroch úrovní skutočnosti predstavuje Monáda prvotné vedomie, Dyáda informáciu a rozlíšenie, Triáda energiu a Tetráda hmotný svet. Harry hovorí o Monáde, kde niet kľúčovej dierky a slon je celý. Môj článok opisoval odvíjanie od Monády k Tetráde, kde chobot prichádza pred chvostom.

Francúzsky chemik Marc Henry zo Štrasburskej univerzity ponúka myšlienku, ktorá tento obraz spresňuje. V jeho prácach o vedomí a informácii súvisí identita s bitmi informácie, ktoré sú pokope na jednom mieste, a z tohto zoskupenia vzniká pojem priestoru. Výmena medzi takými identitami prináša zmenu a so zmenou prichádza pojem času. Priestor vyplýva z identity a čas zo vzťahu. Leibniz povedal niečo podobné, keď opísal priestor ako poriadok vecí, ktoré jestvujú súčasne, a čas ako poriadok vecí, ktoré po sebe nasledujú.

Henryho myšlienka zodpovedá úrovniam môjho modelu. V Dyáde vedomie definuje identitu. Určuje hranicu a dáva každej identite jej miesto, a s miestom prichádza priestor. V Triáde identity vstupujú do kontaktu, dotýkajú sa a vymieňajú si, a s výmenou prichádza čas. Monáda nemá ani jedno, ani druhé. Je jednou nerozdelenou identitou, mimo ktorej nie je nič, s čím by si mohla niečo vymieňať.

To dáva Harryho slonovi presné miesto. Slon, ktorého vidíme celého so všetkými časťami naraz, patrí do Dyády: je to priestor bez času. Kľúčová dierka patrí do Triády, kde k nám časti prichádzajú jedna po druhej. Harryho opis čistého uvedomenia siaha nad obe úrovne. Harry niekoľkokrát vstúpil do stavu, v ktorom si uvedomenie uvedomovalo samo seba. Vyvolala ho Ramanova otázka „Kto som?“. Nepremýšľal o nej, ale bez slov ju cítil. Tento stav prirovnáva k zrkadlu postavenému oproti zrkadlu: nič sa v ňom neodráža, lebo nie je nič, čo by sa mohlo odraziť. Keď sa vrátil do stavu bežného vedomia, nič si nepamätal. Vedel len to, že uplynul čas a zostal v ňom hlboký pokoj a radosť. Nič medzi zrkadlami neprechádza. Preto v tom stave nie je ani čas. Jeho bezčasové uvedomenie a môj odvíjajúci sa svet môžu opisovať tú istú skutočnosť nad Triádou a pod ňou.

Hymnus postupuje rovnakými krokmi. Keď princ opustí palác a príde do Egypta, stane sa oddelenou identitou na cudzom mieste. Čas sa pre neho začne, keď vstúpi do výmeny s Egyptom. Nosí jeho šaty, jedáva jeho jedlo a slúži jeho kráľovi, a v tejto výmene zabudne, kým je. Perla sa potom stáva niečím, čo mohla vytvoriť iba výmena. Je výsledkom kontaktu medzi identitami, ktorý mohol nastať až po ich oddelení.

Ak Harry hovorí z pozície Monády a ja z úrovní, kde sa svet odvíja v čase, môžeme mať pravdu obaja. Rozhodujúca otázka však zostáva otvorená. Získava Monáda niečo tým, že sa prejaví? Advaita odpovedá, že sa nič nestalo, a preto nemožno nič získať. Kašmírsky šaivizmus odpovedá, že prejavenie je slobodné sebavyjadrenie vedomia a patrí k jeho plnosti. Hymnus s rastúcim rúchom sa prikláňa k druhej odpovedi. Harryho skúsenosť čistého uvedomenia sa prikláňa k prvej. Na ten stav si potom nič nepamätal a vrátil sa z neho len s hlbokým pokojom a radosťou, ako s vnútorným prameňom šťastia.

Pochybujem, že to dokáže rozhodnúť samotná argumentácia. Každá cesta vedie k vlastnému druhu skúsenosti a každá skúsenosť potvrdzuje cestu, ktorá k nej viedla.

Nerozdelený

Jung nazval cestu k celistvosti individuáciou. Slovo individuum pochádza z latinského individuus, nerozdelený. Dnes si pod ním predstavujeme oddeleného jednotlivca. Jung definoval individuáciu ako proces, v ktorom sa človek stáva „in-dividuom“, oddelenou a nedeliteľnou jednotou, celkom. Jedno slovo teda obsahuje oddelenosť aj nerozdelenosť. Jung zdôrazňoval, že individuácia človeka neizoluje. Čím viac sa stáva sám sebou, tým viac sveta v sebe obsiahne.

V homeopatii poznáme tento obraz u lantanoidov. Hovoria „som sám sebou“, idú vlastnou cestou a chcú vládnuť sami sebe, mať kontrolu nad sebou samým. Zároveň sa hlboko zaujímajú o celok sveta. Jung mal podľa mňa výrazné lantanoidné črty. Rozišiel sa s Freudom, postavil si vežu v Bollingene a roky skúmal vlastné nevedomie. Z tohto osamelého skúmania vznikla psychológia kolektívneho nevedomia, ktoré spája všetkých ľudí.

Tu vidím odpoveď na otázku, ako rozdelenie vedie k jednote. Monáda je nerozdelená, lebo v nej ešte nič nie je rozlíšené. Individuum je nerozdelené, hoci rozlíšením prešlo. Prvá jednota je nevedomá, druhá vedomá. Jung rozlišoval prirodzenú individuáciu, ktorá prebieha nevedome a jej koniec ostáva rovnako temný ako začiatok, od vedomej individuácie, v ktorej sa vedomie stretá s nevedomím.

Hymnus zobrazuje túto druhú jednotu. Keď princ hľadí na rúcho, vidí sám seba ako dve bytosti v jednej podobe. Ego a Ja sa rozpoznávajú, ostávajú dvoma a tvoria jedno. Jung napísal v jednom liste, že Ja si vo svojej božskosti samo seba neuvedomuje. Uvedomiť si samo seba môže iba v našom vedomí, a to len vtedy, ak ego pevne stojí. Ak má Jung pravdu, Monáda z prejavenia niečo získava: vedomie samej seba. To môže vzniknúť iba v bytosti, ktorá sa od nej oddelila a vrátila sa k nej.

Jung v Psychológii prenosu napísal, že človek sa nemôže stať in-dividuom, ak nie je vo vzťahu k inému človeku. Bez vzťahu nedosiahne celistvosť, lebo duša nachádza svoju druhú stranu vždy v nejakom „Ty“. Inde zdôrazňuje, že jednotlivec svojou existenciou predpokladá vzťah ku kolektívu, a preto individuácia vedie k hlbším vzťahom s ľuďmi. Stávame sa sami sebou v kontakte s inými a v spoločenstve. Martin Buber vyjadril tú istú skúsenosť vetou: človek sa pri Ty stáva Ja. V mojom modeli to zodpovedá Triáde. V Dyáde dostáva identita hranicu a miesto, sama sebou sa však stáva až v kontakte a výmene.

V logike platí podobný princíp. Kurt Gödel ukázal, že dostatočne bohatý formálny systém nemôže vlastnými prostriedkami dokázať, že neobsahuje rozpory, že je vnútorne konzistentný. Potrebuje na to niečo mimo seba. Gödelova veta patrí do matematiky a nemôžeme ju priamo prenášať na vedomie. Ako obraz však vystihuje to, čo hovorí Jung: celok nemôže uvidieť sám seba zvnútra, zo seba samého.

Homeopatia pozná ten istý princíp. Človeka s tuberkulózou nevyliečime tuberkulózou zvonka. Hahnemann preto odlišoval homeopatiu od izopatie, liečby tým istým. Podáme liek, ktorého obraz sa podobá obrazu chorého, ale pochádza z iného zdroja, napríklad Pulsatillu. Liek pôsobí ako zrkadlo, v ktorom organizmus uvidí vlastný stav zvonka, a preto naň môže odpovedať. Zrkadlo postavené oproti zrkadlu nič neodráža. Obraz vzniká až tam, kde stojí niečo podobné a zároveň iné.

Vidíme to aj v Hymne o perle. Princ sa v Egypte neprebudí sám. Prebudí ho list od rodičov, ktorý priletí ako orol a premení sa na hlas. Rúcho mu pošlú naproti a až v ňom sa princ uvidí. Rúcho mu je podobné, a predsa je to iná bytosť. Ak má Monáda získať vedomie samej seba, potrebuje druhého. Možno preto sa rozdeľuje.

Keď sa snívajúci prebudí

Harrymu sa páči predstava, že každý z nás je postavou v Božom sne. Keď sa však prebudíme zo sna individuality a uvedomíme si, že len hráme rolu na javisku života, čo sa stane s Božím snom?

Kastrup by odpovedal v rámci svojho filozofického modelu. Individuálne mysle sú disociované prúdy skúsenosti v univerzálnom vedomí. Keď sa disociácia skončí, individuálna perspektíva splynie s celkom a sen pokračuje vo všetkých ostatných postavách. Ramana prebudenie sám prežil a opisoval, čo sa po ňom so svetom stane. Svet nezmizne. Naďalej sa ukazuje a prebudený ho vidí ako Ja.

Obe odpovede naznačujú, že sen sa nekončí, keď sa prebudí jedna postava. Niečo sa v ňom predsa zmení. Postava, ktorá vie, že sníva, sa stáva miestom, kde vedomie rozpoznáva vlastný sen. Možno je to perla, ktorú princ prináša späť: poznanie sna, ktoré mohlo vzniknúť iba vnútri sna.

Ak je to tak, Harry a ja možno opisujeme tú istú perlu z dvoch strán. Pre neho je to Ja, ktoré sa nikdy nestratilo. Pre mňa je to skúsenosť toho, že sa stratilo a znova sa našlo. Rúcho v hymne obsahuje oboje: vždy patrilo princovi a rástlo, kým bol preč.

Pramene

The Song of the Pearl, prel. Willis Barnstone. In: Willis Barnstone, Marvin Meyer (ed.), The Gnostic Bible. Shambhala, 2003. Citát z hymnu je môj preklad z Barnstonovej angličtiny.

Universal Consciousness: Are We Living in God’s Dream? Quintessence Forum. https://www.quintessenceforum.com/universal-consciousness-gods-dream/

The Dice Game of Shiva. Quintessence Forum. https://www.quintessenceforum.com/dice-game-of-shiva-richard-smoley/

Sigil, Meaning and the Nature of Reality. Quintessence Forum. https://www.quintessenceforum.com/dean-radin-real-magic/

Dean Radin. Real Magic: Ancient Wisdom, Modern Science, and a Guide to the Secret Power of the Universe. Harmony Books, 2018.

Byron Katie, Stephen Mitchell. A Thousand Names for Joy: Living in Harmony with the Way Things Are. Harmony Books, 2007.

Stanislav Grof. Beyond the Brain: Birth, Death and Transcendence in Psychotherapy. SUNY Press, 1985.

Aaron Schurger, Jacobo D. Sitt, Stanislas Dehaene. An accumulator model for spontaneous neural activity prior to self-initiated movement. PNAS 109 (42), 2012.

Marc Henry, Jean-Pierre Gerbaulet. A scientific rationale for consciousness. Substantia 3 (2): 37–54, 2019. doi:10.13128/Substantia-634

Marc Henry. Consciousness, Information, Electromagnetism and Water. Substantia 4 (1): 23–36, 2020. doi:10.13128/Substantia-645

C. G. Jung. The Relations between the Ego and the Unconscious. In: Two Essays on Analytical Psychology, CW 7.

C. G. Jung. On the Nature of the Psyche. In: The Structure and Dynamics of the Psyche, CW 8, §432.

C. G. Jung. Letters, zv. 1: 1906–1950. Princeton University Press, 1973.

C. G. Jung. The Psychology of the Transference. In: The Practice of Psychotherapy, CW 16, §454.

Bernardo Kastrup. The Universe in Consciousness. Journal of Consciousness Studies 25 (5–6), 2018.

Martin Buber. Ich und Du. 1923.

Kurt Gödel. Über formal unentscheidbare Sätze der Principia Mathematica und verwandter Systeme I. Monatshefte für Mathematik und Physik 38, 1931.

Uri Maoz, Gideon Yaffe, Christof Koch, Liad Mudrik. Neural precursors of decisions that matter: an ERP study of deliberate and arbitrary choice. eLife 8: e39787, 2019.

Vladimír Petroci