Staré kultúry neodovzdávali svoje najhlbšie poznanie sveta ako teóriu. Vložili ho do rozprávania o bohoch a hrdinoch, o vzniku a konci sveta, lebo vedeli, že obraz a príbeh prenikne hlbšie než definícia. Mýtus nám ukáže, ako je svet usporiadaný, a urobí to tým, že nás vtiahne do deja. Keď sa stotožníme s príbehom, ponoríme sa aj do jeho pravdy. Náš čas o veľkú časť týchto živých mýtov prišiel. Stará reč zoslabla. Veda nám dáva fakty. Obraz, v ktorom by mal svet zmysel, nám však nedáva. Práve preto súčasný svet potrebuje nový mýtus, príbeh, ktorý unesie pravdu a v ktorom by sme zároveň mohli žiť.
Šesť kníh o Zeměmoří (český preklad) od americkej autorky Ursuly K. Le Guinovej sú napínavé príbehy, s ostrovným svetom, s mladým čarodejníkom menom Ged a s dračími letmi nad morom, ktoré vás vtiahnu a nepustia. Ale sú to zároveň múdre knihy, lebo za ich príbehom sa skrýva jedna z najprepracovanejších predstáv o svete, aké kedy beletria priniesla. Le Guinová bola dcérou antropológov a celý život ju formoval taoizmus, neskôr dokonca prebásnila Tao Te Ťing. Z toho utkala svet, ktorý funguje ako skutočný mýtus. Oplatí sa s ich svetom zoznámiť, lebo hovorí o veciach, ktoré sa týkajú každého. O moci, o reči, o smrti a o tom, čo drží svet pohromade.
Svet ako rovnováha
V Zeměmorí je všetko spojené so všetkým. Svet je jeden veľký, jemne vyvážený celok, a každý čin sa v ňom vlní ďalej, ako keď hodíte kameň do tichej vody. Mágovia toho sveta to vedia, a preto sú obozretní. Pravý mág nie je ten, kto najviac kúzli. Je to ten, kto vie, kedy nechať veci tak a nezasahovať. Mladý a ctižiadostivý čarodejník chce konať, chce ukázať svoju silu. Zrelý čarodejník vie, že pravá múdrosť je zbytočne nezasahovať. Toto je priamy odkaz taoizmu, čínskej múdrosti o ceste a o nekonaní, ktoré nie je lenivosťou. Je to konanie tak zladené s prirodzeným tokom vecí, že už ani nevyzerá ako konanie. Najstaršia pieseň Zememoria stojí na tom, že protiklady sa navzájom plodia. Svetlo a tma, život a smrť nie sú nepriatelia. Jedno bez druhého nejestvuje.
Pravé meno a Stará reč
Druhým pilierom toho sveta je reč. Podľa jeho mytológie bol svet stvorený slovom. Bytosť menom Segoy vyslovila prvé mená a z mora povstali ostrovy. Všetko, čo jestvuje, má svoje pravé meno v takzvanej Starej reči, v jazyku stvorenia. V nej spočíva jadro celej mágie. Poznať pravé meno veci alebo človeka znamená mať nad ňou moc. Kto pozná pravé meno ohňa, môže ho privolať. Kto pozná pravé meno jastraba, môže ho zavolať z neba. Stará reč je navyše jazykom, v ktorom sa nedá klamať, lebo v nej meno a vec splývajú do jedného. Vysloviť meno znamená dotknúť sa podstaty.
Preto si ľudia v Zememorí svoje pravé mená úzkostlivo strážia. Bežne sa volajú prezývkami, ktoré nič neprezrádzajú. Pravé meno zveria len tomu, komu úplne dôverujú, lebo kto ho pozná, drží v rukách ich najhlbšiu podstatu. Svet je tu doslova utkaný z mien. A poznať meno znamená poznať pravdu o veci. Je v tom stará intuícia, ktorú nájdeme v mnohých tradíciách. Že svet je svojou povahou reč, a že rozumieť niečomu znamená poznať slovo, ktorým to bolo vyslovené.
Draci a spoločný pôvod
Draci sú v Zememorí najpôsobivejšie bytosti, a sú aj kľúčom k jeho mytológii. Pre draka nie je Stará reč jazykom, ktorý sa naučil. Je to jeho rodná reč. Drak a slovo stvorenia sú jedno, u draka nie je rozdiel medzi tým, čo povie, a tým, čím je. Draci a ľudia boli kedysi jeden rod. Na počiatku boli jedno a potom sa rozišli, lebo netúžili po tom istom. Jedni milovali slobodu a divočinu, vietor a oheň, a nedbali o vlastníctvo. Z tých sa stali draci. Druhí milovali tvorbu a poznanie, držali sa vecí a zeme. Z tých sa stali ľudia. Draci si zachovali Starú reč a divokú slobodu vetra. Ľudia získali remeslo a majetok, no stratili jednotu so stvoriteľským slovom.
V tomto obraze sú draci čosi ako naša staršia, divšia polovica. Sú to bytosti bližšie k zdroju, k tomu miestu, kde slovo a vec ešte nie sú oddelené. Keď v knihách priletí drak, vždy je to stretnutie s čímsi pradávnym a slobodným, s niečím, čo sme my ľudia kedysi tiež boli a čoho sme sa vzdali výmenou za bezpečie a majetok.
Smrť a múr
Najsilnejšia a najtemnejšia téma celého cyklu je smrť. V prvých knihách idú mŕtvi do takzvanej suchej zeme. Je to šedý kraj za nízkym kamenným múrom, pod hviezdami, ktoré sa nikdy nepohnú. Je tam len prach a kamene. Mŕtvi tam stoja ako tiene, bez svetla a bez lásky, a nepoznajú jeden druhého. Je to chmúrna predstava záhrobia.
V tretej knihe, ktorá sa volá Najvzdialenejšie pobrežie (The Farthest Shore), príde zlo zvláštneho druhu. Černokňažník menom Pavúk (Cob) sa tak veľmi bojí smrti, že použije svoju moc a prelomí múr medzi živými a mŕtvymi. Otvorí v ňom dieru, a tou dierou začne zo sveta unikať zmysel. Mágovia zabúdajú svoje kúzla aj svoje mená a celé krajiny premáha clivota a beznádej. Pavúk sľubuje nesmrteľnosť, no za jeho túžbu žiť večne platí celý svet, ktorý pomaly vysychá a stráca dušu. Je to obraz ega, ktoré sa odmieta vzdať seba samého a v tej kŕčovitej snahe rozkladá celok okolo seba.
V poslednej knihe Iný vietor (The Other Wind) sa ukáže prekvapivá pravda. Suchá zem nebola odjakživa súčasťou sveta. Vytvorili ju ľudia svojou mágiou kedysi dávno, keď sa rozhodli, že si po smrti udržia svoje vlastné ja, že sa nevrátia a nerozpustia v celku. Múr nebol prirodzeným poriadkom vecí. Bol to žalár, ktorý si ľudstvo postavilo z túžby po trvaní. Mŕtvi v suchej zemi neboli spokojní, boli uväznení vo svojom zamrznutom ja. Uzdravenie sveta v závere spočíva v tom, že múr padne, suchá zem sa rozplynie a mŕtvi sa konečne uvoľnia a môžu sa vrátiť do kolobehu sveta. Vrátia sa do sveta, do lístia, do svetla, na onen iný vietor, na ktorom lietajú draci. Pravá smrť tu nie je koncom ani trestom. Je to návrat a uvoľnenie, prijatie toho, že naše malé ja sa má napokon vrátiť do veľkého celku, z ktorého vzišlo.
Tieň, ktorý má naše meno
Je tu ešte jeden príbeh, ktorý sa oplatí spomenúť, lebo o ňom hovorí hlbinná psychológia, ktorá vychádza z diela C. G. Junga. V prvej knihe Čarodej Zememoria (A Wizard of Earthsea), mladý Ged z pýchy a strachu privolá temný tieň, akúsi bezmennú bytosť, ktorá sa ho potom snaží zničiť a prenasleduje ho po celom svete. Ged pred ňou dlho uteká. Uzdraví sa až vtedy, keď sa prestane skrývať, otočí sa tieňu tvárou v tvár a osloví ho. A osloví ho vlastným menom. Ten tieň bol totiž on sám, jeho odvrhnutá, popretá časť. Pomenovať ho znamenalo prijať ho späť a stať sa celým človekom. Carl Gustav Jung by povedal, že Ged integroval svoj tieň. Le Guinová z toho urobila dobrodružný príbeh, no je to presný opis toho, čo sa deje v každom zrelom ľudskom živote. Stávame sa sebou až vtedy, keď prijmeme aj to v sebe, pred čím sme utekali.
Prečo nám je ten svet blízky
Svet je stvorený slovom a utkaný z mien. Rozumieť niečomu znamená poznať jeho pravé meno, jeho podstatu. Kto z nás lieči alebo sprevádza druhých, pozná to z vlastnej skúsenosti. Skutočná pomoc začína vtedy, keď nájdeme pravé meno toho, čo máme pred sebou, keď uvidíme, o čo naozaj ide.
Draci nám pripomínajú, že kdesi za naším opatrným, usadeným životom je divšia a slobodnejšia podoba bytia, bližšia k zdroju. Rovnováha nás učí, že sila nespočíva v množstve toho, čo urobíme. Spočíva v tom, či konáme v súlade s celkom. A smrť, tak ako ju Le Guinová napokon pochopila, nám hovorí to najdôležitejšie. Najväčšie zlo nepramení z temnoty. Pramení z ega, ktoré sa odmieta vzdať seba a chce trvať navždy. Zdravie aj sloboda sú napokon v návrate, v uvoľnení malého ja do veľkého celku. No až potom, čo sme sa naozaj stali sebou.
Le Guinová nám toto všetko nepodáva ako filozofiu alebo náuku. Podáva nám to ako mýtus, ako príbeh o čarodejníkoch a drakoch. Preto sa nám to dostane hlbšie pod kožu než hocijaký argument. Dobrý mýtus nepresviedča. Ukáže obraz, a ten v nás potom dozrieva a žije. Ak ste knihy o Zememorí nečítali, máte pred sebou krásnu cestu. Ak ste ich čítali, viete, že sa k nim človek vracia a zakaždým v nich nájde o niečo viac.
Štyri úrovne jednej reality
Pre tých, ktorí chcú ísť ešte o krok ďalej, možno svet Zememorí položiť na mapu, s ktorou pracujem už nejaký čas. Realitu si predstavujem ako štyri úrovne reality.
V základe všetkého stojí nekonečno, ktoré kabala nazýva Ain Sof, skryté a neohraničené Božstvo. Tá strana jeho tváre, ktorá je obrátená k nám, je čisté Vedomie, Monáda. Nad týmto základom sa dvíha druhá vrstva, oblasť informácie a archetypov, Diáda. Z nej vyrastá tretia vrstva, energetická a rezonančná, Triáda. Z nej sa napokon zahusťuje vnímateľný hmotný svet, Tetráda.
Či tento proces nazveme vzostupom alebo zostupom, závisí iba od miesta, z ktorého sa pozeráme. Keď sledujeme, ako sa svet buduje, čítame ho zdola nahor, od zdroja k hmote. Kabala číta ten istý poriadok zhora nadol, ako vyžarovanie z Ain Sof. Mne je bližší prvý obraz. Zdroj je základ, ktorý nesie všetko, a realita z neho vyrastá a postupne sa zahusťuje.
Séria kníh o Zememorí zapadá do tejto mapy. Segoy, ktorý vyslovil ostrovy z mora, je tvorivé slovo na prahu medzi Vedomím a archetypálnou vrstvou. Svet je vyslovený do bytia, a preto je svojou povahou rečou. Stará reč, v ktorej meno a vec tvoria jednotu, je jazykom Diády, úrovne, kde sa forma a význam ešte neoddelili. Draci, pre ktorých je táto reč materinským jazykom, sú bytosti archetypálnej úrovne, najbližšie k zdroju. Nikdy úplne nezostúpili do hmoty. Zostali v slove stvorenia.
Tým istým je aj iný vietor. Je to domov drakov, archetypálna a imaginálna oblasť blízko zdroja. Henry Corbin nazval túto oblasť mundus imaginalis, svet, ktorý je celkom skutočný, no jemnejší než hmota, príbytok obrazov a archetypov. Patrick Harpur hovorí o tej istej krajine ako o daimonickej realite. Letieť na inom vetre znamená vracať sa k archetypálnemu základu, z ktorého vyrastá vnímateľný svet.
Sivá suchá krajina je čosi celkom iné. Nepatrí k žiadnej zo štyroch úrovní. Je to umelo vytvorená, zamrznutá kapsa, ktorú ľudia vytvorili tým, že sa držali sami seba. Je to skreslenie, nie vrstva bytia. Je to zamrznutý symbol. Podstata fundamentalizmu. Práve preto môže byť zrušená. Keď múr padne, falošná konštrukcia zmizne a zostane to, čo skutočne je: archetypálna sloboda a návrat do celku.
Svet je slovo a liečenie je pravé meno
Tu sa ukazuje hlbší zmysel každodennej práce liečiteľov. Ak je svet vyslovený do bytia, potom realita hovorí. Telo hovorí svojimi symptómami. Situácia hovorí tvarom, ktorý stále znovu nadobúda. Liečiť znamená počúvať túto reč a nájsť pravé meno toho, čo pred nami stojí.
Toto robí homeopat. Homeopatický liek je pravé meno. Je jedným zo slov sveta, archetypálnym vzorom, ktorý žije na úrovni Diády. Keď nájdeme liek, ktorého obraz odpovedá obrazu pacienta, oba vzory vstúpia do rezonancie na úrovni Triády a zmena zostúpi do tela, do Tetrády.
Keď v tichu rozozvučíme jednu strunu, druhá struna naladená rovnako sa sama od seba rozochveje, hoci sa jej nik nedotkol. Stačí, že zaznie to, čo je jej vlastné. Presne takto lieči simillimum. Jeho obraz je naladený na stav chorého. Nepôsobí naň silou, iba zaznie. A v chorom sa rozochveje jeho vlastná struna. To chvenie je odpoveď organizmu a práve ono uvoľní to, čo v ňom stuhlo. Liek neprináša uzdravenie zvonku. Prebúdza ho v samom človeku.
Pomenovanie v Zememorí aj v konzultačnej miestnosti je rozpoznanie podstaty. Z tohto rozpoznania vychádza liečenie.
Aj choroba Pavúka na to vrhá svetlo. Jeho zlo spočíva v odmietnutí návratu vlastného ja, v egu zamrznutom do falošnej trvalosti. Liečenie sveta prichádza v páde múru a v uvoľnení zadržaného ja späť do celku.
Ten istý proces stretávame pri každom hlbokom liečení. Stuhnutý vzor sa uvoľní. Človek pustí to, čo v ňom zatvrdlo, a život znovu preteká miestom, ktoré vyschlo. Pravá smrť a pravé zdravie sa ukazujú ako ten istý návrat videný v dvoch rôznych hĺbkach. Oboje je návratom malého ja do veľkého celku. Tento návrat človeka nevymaže. Je návratom k tomu, kým v skutočnosti je.
Chcete dostávať nové články e-mailom?
Ak vás tieto texty zaujímajú, môžete sa prihlásiť na odber. Nové články vám prídu priamo do e-mailu.