Šaman sa nestáva šamanom štúdiom. K jeho úlohe ho povolávajú pomocné duchovné bytosti a duše predkov, ktoré cez neho konajú. Povolanie prichádza ako ťažká choroba, ktorá ho privedie na hranicu smrti. Duchovné sily ho v tomto stave rozoberajú a skúšajú, a až návrat z hranice blízkej smrti mu dáva schopnosť liečiť. Časť povolaných zostup neprežije. Smrť v tom svete nie je koncom, iba prahom, cez ktorý sa prechádza, preto sa tým tie bytosti netrápia. Kto zostúpi a vráti sa, prináša odtiaľ poznanie.
Mircea Eliade tento vzorec zdokumentoval naprieč kultúrami ako iniciačnú chorobu. Budúci šaman ochorie, upadne do stavu blízkeho smrti, prežije rozobratie vlastného tela a jeho znovuzloženie, a nakoniec sa vráti premenený. To, čo psychiatria vidí ako rozpad, tradičná kultúra chápe ako zasvätenie. Rozdiel nie je v samotnom zážitku, ale v tom, či kultúra má preň pomenovanie.
Archetyp
Archetyp zraneného liečiteľa hovorí, že ego sa musí zlomiť, aby sa otvorilo hlbšej vrstve v nás. Latinské innocens znamená ešte nezranený. Nevinnosť je stav pred prvým zranením, celistvý navonok a prázdny vnútri. Stretnutie s tým, čo nás presahuje, je pre ego zraňujúce, lebo mu berie ilúziu sebestačnosti.
Paul Levy v knihe Wetiko spája tento archetyp so šamanskou iniciáciou, ale aj s vlastnou skúsenosťou z roku 1981, keď jeho psychický rozpad diagnostikovali ako psychózu, hoci v skutočnosti prechádzal zasväcujúcim procesom, aký psychiatria nepozná. Levy z toho vyvodzuje princíp, ktorý má priamy význam pre každého, kto lieči. Symptóm nesie signatúru toho, čo je nevyriešené, a zároveň je vstupom. Choroba je podľa neho pokusom organizmu o uzdravenie.
Kresťanstvo dotiahlo obraz zraneného liečiteľa do krajnosti, lebo zostup v ňom vykoná sám Boh. Vtelením vstupuje do hmoty, smrťou klesá až k zosnulým, do bodu najhlbšieho pádu. Vzkriesením a návratom k zdroju berie so sebou to, čo zostúpil pozdvihnúť. Kristus je najkrajnejšia podoba zraneného liečiteľa, lebo uzdravenie sveta v ňom prichádza cez ranu a cez zostup do najnižšieho.
Prečo je zostup potrebný
Svet je miestom dozrievania duše. Podľa Ireneja z Lyonu je človek nedokončená bytosť. Pomocou skúsenosti ma dorásť do plnej podoby. John Hick túto líniu v dvadsiatom storočí nazval údolím tvorby duše. Svet, v ktorom narážame na odpor a bolesť, je jediným prostredím, v ktorom môže duša dozrieť do slobodného vzťahu k zdroju. V pohodlnom svete bez tiaže by takáto hĺbka nevznikla, lebo vzniká len prekonaním ťažkostí a utrpením.
Kabala hovorí to isté vlastným jazykom. Isaac Luria v Safede v šestnástom storočí opísal počiatok stvorenia ako cimcum, Božie stiahnutie sa do seba, ktorým uvoľnil priestor pre svet. Do vyprázdneného priestoru vyslal svoje svetlo a pripravil nádoby, ktoré ho mali niesť a viesť po stupňoch nadol. Sila svetla bola však priveľká a nižšie nádoby ju neuniesli a rozbili sa. Tomu sa hovorí ševirat ha-kelim, rozbitie nádob. Iskry svetla, nicocot, popadali do hmoty a uviazli v škrupinách, klipot. Náš svet je krajina po tomto rozbití. Preto má zmysel opraviť ho. V nerozbitom svete by nebolo čo naprávať. Iskry treba pozbierať a vyniesť späť k zdroju. Kabala to nazýva tikkun.
Škrupina, klipa, iskru väzní a zároveň ju chráni. Bez nej by sa svetlo v hrubosti sveta stratilo. To dáva zraneniu nový zmysel. Miesto, kde nás život zranil, je škrupinou, v ktorej čaká iskra na vyslobodenie. Preto sa tikkun uskutoční práve v zranení.
Chasidizmus z toho odvodil pojem, ktorý sa dotýka priamo šamana aj zraneného liečiteľa. Jerida corech alija, zostup pre výstup. Cadik, spravodlivý, zostupuje do nižších a temných miest, aby odtiaľ pozdvihol iskry, ktoré tam popadali. Zostup patrí k samotnej ceste. Kto chce iskru vyslobodiť, musí najprv zostúpiť ta, kam padla. Tým sa chasidský cadik a šaman dostanú na rovnakú cestu.
Luriánska kabala preto nehľadá iskry len vo vznešenom. Hľadá ich tam, kam popadali, aj v tom, čo je nízke a temné. Tradícia dodáva, že najvyššie iskry padli najhlbšie, a tak sa tie najvzácnejšie nachádzajú práve na najnižších miestach. Alchýmia to vyjadrila obrazom kameňa mudrcov, ktorý čaká v hnoji, in stercore, na najnižšom mieste. Rabi Nachman z Braclavi to zhrnul do vety, že ak veríš vo svoju schopnosť pokaziť, musíš veriť aj vo svoju schopnosť napraviť. Zranený liečiteľ je ten, kto takú iskru vynesie najprv z vlastnej temnoty.
Liečenie zranením v homeopatii
Homeopatia stavia na tom istom vzorci. Obraz homeopatického lieku spoznávame cez provingy, skúšky lieku. Zdraví ľudia dobrovoľne užijú látku a nechajú na sebe rozvinúť jej príznaky, aby zistili, čo dokáže vyvolať a teda čo dokáže liečiť. Skúšajúci sa dobrovoľne zrania, aby priniesli poznanie lieku. Zranený liečiteľ je tak v samom základe homeopatie.
Zákon podobnosti hovorí to isté z opačnej strany. Liek na určitý stav je práve tá látka, ktorá podobný stav v zdravom vyvolá. Liečivé je ukryté v tom, čo pôsobí chorobu, a sprístupní sa cez podobnosť. Similimum je zdroj (minerálo, rastlina, živočích), ktorého signatúra sa zhoduje so stavom chorého. Keď ho nájdeme, nepridávame do človeka nič cudzie. Dávame jeho vlastnému zablokovanému stavu tvar, na ktorý dokáže odpovedať.
Levyho postreh o symptóme ako pokuse o uzdravenie je v homeopatii samozrejmosťou. Príznak je najlepšia odpoveď, akú organizmus v danej chvíli našiel. Nechceme ho potlačiť. Chceme mu porozumieť a podoprieť smer, ktorým vitálna sila už mieri.
Whitmont, Sulphur a psóra
Edward Whitmont, hlbinný psychológ a homeopat, chápal príbeh z Genesis rovnako. Vyhnanie z raja nehovorí o vine. Opisuje oddelenie individuálneho vedomia od celku, prvú ranu, z ktorej vyrastá ľudská situácia. Hmota a telo pritom zostávajú dobré. To je stará židovská a pytagorejská línia, ktorá stojí proti gnóze, ktorá v hmote videla väzenie.
Budhizmus kladie na začiatok utrpenia avidyu, blud o oddelenom ja. Psóra zodpovedá práve tomuto koreňu, bludu, že som oddelený. Pre Whitmonta je Sulphur kameň mudrcov a zároveň hlavný liek psóry. Whitmont v Sulphure spojil dve roviny. V homeopatii je to hlavný liek psóry, teda liek na blud oddelenia. V alchýmii je síra princípom premeny, ktorý mení hrubé na jemné. Tá istá látka teda lieči prvotnú ranu aj nesie premenu.
Zo psóry vyrastajú dve reakcie. Sykotická miazma drží a hromadí, chce stále viac a obrastá nadbytkom, stále po niečom túži. Syfilitická miazma rozkladá a ničí, je to prejav averzie a nenávisti obrátenej voči iným ale aj sebe.
Význam pre klinickú prácu je priamy. Jednotlivé príznaky pacienta často vyrastajú z jedného koreňa. Keď v jeho obraze rozpoznáme prvotný blud oddelenia, nájdeme zážitok, z ktorého ostatné príznaky vychádzajú.
Lantanoidy
Lantanoidy majú vnútornú autonómiu získanú cez konfrontáciu s vlastným tieňom a prevzatím zodpovednosti zaň. Lantanoidná téma sa týka vlastnej temnoty, práce, ktorú človek koná sám v sebe. To je obraz človeka, ktorý prešiel zostupom a vrátil sa s poznaním seba. Lantanoidný človek často robí práve tú vnútornú prácu, ktorou sa zo zraneného stáva liečiteľ.
Trauma nestačí
Dar rany nie je liečivý sám od seba. Trauma sa sama od seba nezmení na múdrosť, väčšinou sa opakuje a človek v nej zostáva uväznený. Bolesť sa stáva liečivou až vtedy, keď ju prestaneme opakovať a vedome ňou prejdeme. Šaman, ktorý zostup neprežije, sa šamanom nestane. Nič neospravedlňuje utrpenie. Hodnotou je vedomie, ktoré si z bolesti odnesieme. Samotné utrpenie ho však v sebe nemá.
Toto rozlíšenie chráni pred romantizáciou, ktorá by z úst liečiteľa znela falošne. Človek, ktorý trpí, nepotrebuje počuť, že jeho rana je dar. Potrebuje sprievodcu, ktorý pozná cestu, lebo ňou sám prešiel.
Homeopat ako zranený liečiteľ
Tu sa vraciame k tomu, čo znamená byť liečiteľom. Sprevádzať druhého na ceste späť k skutočnej podstate a zdroju dokáže len ten, kto sám prešiel oddelením a zranením. Kto zostúpil a vrátil sa, pozná cestu z vlastnej skúsenosti a vie ňou viesť. Naša vlastná práca na sebe nie je niečím vedľajším, ale nevyhnutnou podmienkou.
Homeopat, ktorý prešiel vlastnou temnotou, chápe symptóm inak. Vidí v ňom signatúru, formu s hĺbkou, ktorá presahuje jej vonkajší tvar. Tá istá schopnosť, ktorou rozumie vlastnej rane, mu otvára ranu iného človeka. Preto je zostup, cez ktorý sme prešli, zdrojom našej práce s druhými.