O Facebooku, bankách, umelej inteligencii a o tom, čo v človeku presahuje slová
30 minút som telefonoval so zamestnancom Facebooku v Londýne. Meta nedovolí dať reklamu ani na článok o starom Ríme alebo Byzancii. Zobrazí upozornenie, že nie je možné dať reklamu na článok s politickou témou. Snažil som sa vysvetliť človeku na druhej strane, že Byzancia padla pred pol tisícročím a Rím je ešte starší. Točili sme sa v kruhu pol hodiny. Nakoniec povedal, že ma chápe, ale nič nezmôže, lebo algoritmy sú tak nastavené.
O pár dní neskôr som zažil frustráciu v banke Slovenská sporiteľňa. Starám sa o brata, chodí mu tam dôchodok. Zrušili mi kartu k účtu, jemu ju nechcú vydať. A zrušili pokladne vo všetkých pobočkách v meste okrem jednej. Na účte leží tisícštyristo eur, ktoré patria jemu, a nevieme sa k nim dostať. Zamestnanci banky chápu našu frustráciu, ale systém nepustí. Radšej ostanú peniaze zamrazené, než by niekto zmenil vnútorné predpisy.
Obe skúsenosti mi zapadli do prednášky, ktorú som práve počúval. Historik Yuval Noah Harari v nej hovorí o tom, ako sa mení svet s príchodom umelej inteligencie. Hovorím o tejto prednáške:
Ľudia ovládli svet vďaka spolupráci. Milión ľudí porazí milión šimpanzov, lebo ľudia vedia spolupracovať a šimpanzy nie. A spolupráca stojí na jazyku a byrokracii. Byrokraciu tvoria banky, súdy, úrady, cirkev. Úlohou byrokracie je vytvárať dôveru medzi ľuďmi, ktorí sa nepoznajú. Bankár celý deň buduje dôveru, aby mu ľudia zverili svoje úspory. Tie potom požičia podnikateľovi, ktorého tí ľudia nepoznajú. Peniaze sú most dôvery. A tento most je postavený zo slov. Zo zákonov, formulárov, zmlúv, účtovných záznamov, posvätných textov. Celý operačný systém civilizácie vychádza z jazyka.
Umelá inteligencia sa v prostredí tvorenom slovami cíti ako doma. My byrokraciu znášame, ale AI v nej žije ako ryba vo vode. Dnes počítač porazí každého človeka v šachu. To isté príde všade, kde ide o slová. V práve, vo financiách, v administratíve. Čokoľvek zložené zo slov stroje prevezmú.
Môj telefonát s Facebookom a moja banka sú malé ukážky. Rozhoduje systém a za systémom nestojí nikto, s kým sa dá dohodnúť. Keď dôveru medzi ľuďmi začne spravovať algoritmus, prestávame veriť jeden druhému. Veríme už len jemu.
Harari kladie otázku ako funguje ľudské myslenie a reč? Keď pozorujeme vlastnú myseľ, často nevieme ako sme prišli k určitým slovám. Slová sa spájajú do viet, vety do úvah. Ak je myslenie len ukladanie slov za sebou v správnom poradí, potom stroj myslí lepšie ako my. V ukladaní slov nás už dnes prekonáva.
Ale je človek len usporadúvanie slov? Alebo slová iba ukazujú na niečo, čo leží pod nimi? Stará tradícia hovorí to druhé. Tao, ktoré sa dá pomenovať, nie je večné Tao. Pravda, ktorú vyslovíme, nie je celá pravda. Slovo ukazuje za seba, k niečomu, čo sa slovom nedá zachytiť. Harari to necháva otvorené. Nemá na to nástroje. Je to sekulárny historik, je neveriaci.
V knihe Homo Deus Harari opisuje človeka ako biochemický algoritmus. Stroj podľa neho zvládne všetko, čo človek, a napokon aj lepšie. Vedomie pokladá za vedľajší produkt, ktorý sa raz môže stať zbytočný.
S tým nesúhlasím. Počítač dokáže simulovať živý organizmus. Napodobní reč, cit, záujem o nás. Povie milujem ťa a opíše lásku presnejšie ako väčšina básnikov, lebo prečítal všetky básne. Opis lásky ostáva opisom. Simulácia života ostáva simuláciou. Stroj nežije. Nemá telo, ktoré starne a zomiera. Zvládne výkon, ale chýba mu duša.
Homeopat pozná tento rozdiel. Pracujeme so životnou silou. S tým, čo drží organizmus ako celok, čo v ňom udržuje poriadok, čo sa pri chorobe rozladí a čo pri liečbe podnietime k samoliečeniu. Životná sila nie je informácia. Nedá sa vytlačiť ani nahrať. Patrí živému organizmu.
Z toho plynie záver, ktorý má zmysel pre náš každodenný život. Ak je človek len súbor slov, prehrali sme. V skladaní slov nás stroj predbehne. Ale ak je pod slovami niečo živé, čo sa slovami len prejavuje, tak máme pevnú pôdu pod nohami. Tú nám nikto nevezme, pokiaľ ju sami neodovzdáme.
Čo tvorí tú pôdu? Ticho, v ktorom myseľ prestane vytvárať vety. Telo a jeho vnímanie. Živý vzťah k druhému človeku, ktorý má tiež svoju dušu. Imaginácia v pôvodnom zmysle, ako vnímanie obrazu. Modlitba. Príroda. Toto sa nedá delegovať na stroj a nedá sa to vygenerovať.
Harari svoju prednášku končí zvláštne. Vyzve poslucháča, aby sledoval ďalšie slovo, ktoré mu napadne. Vie, odkiaľ prišlo? Vie, prečo práve toto slovo a nie iné? Sekulárny historik tak dôjde na prah kontemplácie a zastane pred ním. My z tohto prahu môžeme vykročiť. Tam sa začína to, čo nám stroje nikdy nevezmú.