Predstavme si prvého obyvateľa Británie. Väčšine z nás sa vybaví svetlá pleť a svetlé vlasy.
Cheddar Man žil pred deväť tisíc rokmi na území súčasnej Veľkej Británie. Keď vedci preskúmali jeho DNA, ukázalo sa, že mal tmavú pleť a modré oči. Takto vyzerali lovci a zberači po celej vtedajšej západnej Európe. Roľníctvo vtedy ešte len klíčilo na druhom konci kontinentu. Prví roľníci z Anatólie práve vstupovali do Grécka a na Balkán, tisíce kilometrov od Británie. Na západ a sever dorazili až o tri tisícročia neskôr. Cheddar Man tak žil v čisto loveckom svete a roľníka za svojho života nestretol.
Práve roľníci priniesli do Európy svetlejšiu pleť. Šírila sa s nimi postupne, ako sa poľnohospodárstvo posúvalo od juhovýchodu na sever a západ. Plavé vlasy prišli ešte neskôr, s génom, ktorý pôvodne patril ľuďom zo Sibíri a priniesli ho do Európy ľudia zo stepi, ktorí začali prichádzať pred 5000 rokmi. Oni boli tmavovlasí a mali hnedé oči, ale preniesli variantu génu, ktorý umožňuje vznik blond vlasov. Vzhľad, ktorý pokladáme za odjakživa európsky, sa poskladal z vrstiev, čo prišli z troch rôznych svetov a v troch rôznych časoch.
Zaujímavé na tom nie je len to, ako mylné môžu byť naše predstavy, ale aj prečo.
Premietame prítomnosť do minulosti. To, čo vidíme okolo seba dnes, pokladáme za pôvodný stav vecí. A nerobíme to len s pigmentom kože. Rovnako zaobchádzame s hodnotami, so zvykmi, s tým, čo pokladáme za samozrejmé a večné. Náš obraz dávnych čias je väčšinou len dnešok, ktorý sme posunuli dozadu. A dejiny nám znovu a znovu ukazujú, že to bolo inak, než sme čakali.
Nikdy neexistoval pôvodný, čistý Európan. Každá skupina prišla odinakiaľ. Každá niečo priniesla a niečo si vzala. Modré oči máme po jednej vetve, sklon k plavým vlasom po druhej, vyššiu postavu po tretej. To, čím sme, vzniklo miešaním. Kto sníva o čistote pôvodu, sníva o niečom, čo sa nikdy nestalo. Pod všetkými vrstvami je človek jeden.
A tu sa dostávame k tomu podstatnému. Ak sa vzhľad celej Európy formoval tisíce rokov a stále sa mení, čo potom povedať o jednom človeku? O nás?
Máme sklon vnímať sami seba ako hotovú vec. Toto som ja, taký som, také mám korene. Lenže identita nie je pevný bod. Je to prúd. To, čím sme dnes, je výsledok toho, čo do nás vošlo, čo sme prijali, čo sme premohli. A zajtra to bude o zas iné. Nič v nás nie je uzavreté. Nie sme socha, ktorú ktosi vytesal a dokončil. Sme rieka, ktorá stále tečie a stále ostáva sebou.
Možno práve v tom je útecha aj sloboda. Keď sa nič v nás neuzavrelo, nič nie je stratené. Vrstva, ktorá príde zajtra, môže byť tá, ktorá nás premení.
Tvár, ktorú sme si o minulosti vymysleli, hovorí nakoniec viac o nás než o nej. A rovnako sa môžeme pýtať aj na tvár, ktorú sme si vymysleli o sebe. Koľko z toho, čo pokladáme za svoju nemennú podstatu, je len obraz, ktorý sme raz prijali a prestali skúmať?