Letná škola v Levoči. Sedíme s kolegami zo Slovenska, Česka, Poľska, Nemecka, Rakúska, Švajčiarska, Francúzska a Izraela. Jedna kolegyňa z Čiech hovorí, že závidí Slovensku Fica a je jej ľúto, že Orbán v Maďarsku musel odísť. Pre mňa sú to ľudia, ktorí rozložili svoje krajiny. Ona to vidí obrátene. Homeopatka, vzdelaná, vnímavá. Pár rokov ju poznám a viem, že s pacientmi pracuje citlivo a pozorne.
Povedal som, že necítim sa dobre v atmosfére krajiny, kde vládna koalícia okolo Fica rozkráda štát pomocou svojej skupiny verných a väčšina obyvateľstva je skeptická voči pomoci Ukrajine. Že rozmýšľam o odchode inam. Odpovedala: „A čo tvoje korene?“
Tá veta prišla od človeka, s ktorým sa v jadre nezhodneme, ale ukázala na niečo skutočné. Súvisí s otázkou, ktorou začínam tento text. Ako vlastne vznikajú názory ľudí na politiku, na svet, na to, kto je zloduch a kto obeť. A dá sa s tým niečo urobiť?
Debatu sme prerušili. Musel som odísť. Neskôr sme šli na Mariánsku horu celá skupina. Ocitol som sa vedľa kolegyne, ktorá má opačné názory na politickú a spoločenskú situáciu. Povedala: „Vlado, ja ťa mám veľmi rada, ale…“ V tej sekunde inej kolegyni za nami spadla sklenená sviečka vložená vo fakli a rozbila sa o chodník. Pribehol som jej pozbierať črepiny.
Bola to klasická synchronicita. Vyslovenie slovka „ale“ je bod, kde sa náš vzťah naruší. V tom istom okamihu sa rozbije sklo. Vnútorný zlom a vonkajší zvuk rozbitia nastanú spolu.
Carl Gustav Jung takýto súbeh nazval synchronicita. Dve udalosti bez príčinnej väzby, spojené významom. Nejde o poveru. Ide o skúsenosť, ktorú väčšina ľudí pozná a väčšina ju prejde bez povšimnutia. Je to chvíľa, keď vonkajšia udalosť presne zrkadlí to, čo sa deje vo vnútri.
V homeopatickej praxi sme zistili, že zvuk rozbíjaného skla patrí k obrazu najťažších prvkov zo 7. periódy, periódy uránu. Ich hlavná téma je rozpad, rozklad, rozbitie štruktúry, smrť. Analogicky to súvisí s tým, že tieto prvky sa samy od seba rozpadajú, lebo ich atómy sú už príliš veľké. Ich pôsobenie prichádza z hĺbky a z diaľky, cez desaťročia, generácie. Následok ožiarenia rádioaktívnym žiarením alebo expozície na azbest sa prejaví o tridsať rokov. Deti s týmto obrazom niekedy nesú ťaživé skúsenosti predošlých pokolení. Je to skryté pôsobenie, ktoré pripomína sieť mycélia húb pod zemou.
Naša nezhoda mala podobný charakter. V skutočnosti nešlo o dnešok. Nezhodli sme sa na výklade minulosti, šlo o pamäť dvadsiateho storočia, o krivdy a príbehy, ktoré doznievajú desiatky rokov po tom, čo vznikli. Skúsenosť a jej výklad minulých generácií tvarujú prítomný okamih.
Zvuk rozbitého skla to potvrdil.
Psychologický experiment
V roku 1950 urobil Harold Kelley na MIT jednoduchý pokus. Študentom pred prednáškou rozdal krátky opis nového lektora. Jedna skupina si prečítala, že prednášajúci je vrelý, priateľský človek. Druhá skupina dostala totožný text, len namiesto slova „vrelý“ tam stálo „chladný“. Zvyšok charakteristiky bol ten istý. Potom obe skupiny prednášku absolvovali.
Po hodine ich požiadali o hodnotenie. Prvá skupina lektora videla ako otvoreného, zaujímavého, spoločenského. Druhá skupina toho istého človeka opísala ako odmeraného, arogantného, nezaujímajúceho sa o študentov. Jedno slovo v úvode určilo, vnímanie vystúpenia učiteľa.
Odvtedy sa tento efekt overil v stovkách štúdií. Rámec rozhoduje, čo v realite uvidíme. Bez rámca nevidíme nič. Surová skúsenosť bez interpretácie neexistuje.
Politický názor funguje rovnako. Len rámec je komplexnejší. Nie jedno slovo, ale celá sieť predpokladov o tom, kto sme, ku komu patríme, komu možno dôverovať a kto je „my“ a kto „oni“.
Identita rozhoduje viac ako fakty
Dan Kahan z Yale to skúmal dlhé roky. Otázky ako klimatická zmena, očkovanie, zbrane, migrácia nevystupujú u ľudí ako logický problém. Fungujú ako otázka identity. Keď sa niekoho pýtate, čo si o tom myslí, v skutočnosti odpovedá na otázku „čo si mám myslieť, aby som zostal členom svojej skupiny“. Kahan to nazýva identity-protective cognition, teda uvažovanie chrániace identitu.
Vyššie vzdelanie tento mechanizmus zosilňuje, nie oslabuje. Vzdelanejší človek má rafinovanejšie argumenty na obhajobu už prijatého záveru. Kognitívna kapacita slúži obrane pozície, do ktorej ho zaviedla identita. Je to nepríjemné zistenie pre každého, kto verí, že rozumové argumenty dokážu menia postoje. A tým aj pre mňa. 😉
V homeopatii vidíme niečo podobné. Pacient racionalizuje symptóm cez svoju osobnú štruktúru. Ten istý bolestivý stav jeden vníma ako výzvu, iný ako trest, tretí ako signál choroby. Nejde o odlišnú bolesť. Ide o odlišný obraz, ktorý si v súvislosti s bolesťou vytvoril.
Moja kolegyňa z Čiech nie je menej vnímavá než ja. Len jej rámec je iný. V ňom je Brusel centrum, ktoré pošliapava národnú svojbytnosť. Orbán a Fico v tomto rámci stoja proti centru, čo z nich robí zástancov utláčaných. V mojom rámci sú Orbán a Fico centrom domácej korupčnej moci, ktorá požiera štát. Odpor voči nim je odpor voči rozkladu. Rovnaké deje, dva výklady, ktoré sa vzájomne odmietajú prijať ako zrozumiteľné.
Ako sa v pandémii posunula alternatívna scéna
Charlotte Wardová a David Voas pomenovali jav conspirituality, teda splynutie duchovnej a alternatívnej scény s konšpiračným myslením. Naomi Kleinová o tom napísala knihu Doppelganger. Wellness komunity, alternatívna medicína, joga, homeopatia sa počas pandémie posunuli doprava a smerom ku konšpiračnému mysleniu a autoritárskym vodcom. Nešlo len o slovenský a český jav. Deje sa to aj v iných krajinách, najmä v USA, Kanade, Nemecku, Veľkej Británii a Austrálii.
Alternatívne komunity už predtým žili so skúsenosťou, že ich oficiálna veda a hlavné médiá zosmiešňujú. Keď prišli lockdowny, povinné očkovanie a moralistický tlak, potvrdilo sa, že „tým, ktorí vládnu“ nemožno dôverovať. V tomto momente získal dôveru ktokoľvek, kto povedal „im neverte“. Trump a Fico to takticky využili. Homeopat, ktorý mal roky dôvod pochybovať o WHO, si zrazu spojil pochybnosť s celým balíkom hotových postojov: proti očkovaniu, proti Ukrajine, proti EU, pre Rusko. Tieto položky spolu obsahovo nesúvisia. Politicky ich niekto zabalil dohromady a homeopat prevzal celý balík.
Aj mne sa nepáčilo očkovanie a nedal som sa očkovať. Rozdiel je v tom, že „byť proti povinnému očkovaniu“ a „byť za rozklad právneho štátu“ sú dva rôzne postoje. Verejný priestor ich spojil. Vieme ich však rozbaliť. Homeopat môže mať vážne výhrady k farmapriemyslu a súčasne vidieť, že demontáž inštitúcií problémy len zhorší.
Prečo je polarizácia všade
Počas letnej školy sme si uvedomili, že podobný obraz vidia kolegovia aj v iných krajinách. Vo Francúzsku sa spoločnosť štiepi na tábor Macrona a tábor Le Penovej, obidva sa vzájomne vnímajú ako existenčná hrozba. Nemecko prežíva prudký nástup AfD. Poľsko sa posledné volebné cykly pohybuje medzi PiS a Tuskom. Česko rovnako. USA sú v tomto vlaku už dávno.
Prečo teraz?
Sociálne médiá menia štruktúru informačného priestoru. Algoritmy odmeňujú obsah, ktorý vyvoláva silné emócie. A silné emócie sú najmä strach a hnev. Rozvážna analýza sa v takomto prostredí nešíri. Za poslednú dekádu sa polovica populácie presunula do informačného sveta, kde vidí iné fakty ako druhá polovica. Keď sa nezhodneme v hodnotách, aspoň vidíme tú istú realitu a hádame sa o jej výklad. Keď sa nezhodneme vo faktoch, každý stojí v inej realite a spor sa nedá uzavrieť.
Ekonomická nerovnosť rastie od osemdesiatych rokov. Stredná trieda v západných demokraciách sa oslabuje. Ľudia, ktorí by pred štyridsiatimi rokmi mali zabezpečenú prácu, vlastné bývanie a dôverovali v inštitúcie, dnes majú neistú prácu, prenájom a sú nahnevaní. Politici, ktorí tento hnev ignorujú, prenechajú priestor politikom, ktorí ho radi využijú a obrátia proti svojim oponentom.
Európa v posledných dvoch dekádach absorbovala veľký počet ľudí z odlišných kultúr. Časť obyvateľstva to prežíva ako obohatenie. Časť to vníma ako ohrozenie identity a bezpečia. Obidve skúsenosti sú skutočné a nie sú vzájomne kompatibilné.
Strata dôvery v inštitúcie sa prehĺbila po finančnej kríze 2008 a po pandémii. Krízu 2008 zaplatili bežní ľudia, zatiaľ čo banky boli zachránené. Počas pandémie inštitúcie často menili odporúčania a niektoré z nich obhajovali s morálnou istotou, ktorá sa dodatočne ukázala ako neopodstatnená. Ľudia si to pamätajú.
Vojna na Ukrajine je veľkým zrkadlom. Nie je príčinou polarizácie, ale jasne ju odhaľuje. Človek zaujme postoj podľa toho, ako vníma Rusko, Západ, svoju identitu a národné dejiny. Fakty o vojne sú relatívne dobre zdokumentované. Interpretácie sú však dané rámcom, ktorý má každý v sebe.
Kde robím chybu ja
Musím byť pri tom sebakritický. Aj ja mám identitu, ktorá rozhoduje, čo v realite vidím. Vyrastal som v rodine, kde sme boli v opozícii voči socialistickému zriadeniu. Medzi najdôležitejšie hodnoty rodičov patrila sloboda, vzdelanie, zodpovednosť, pracovitosť, rozvoj potenciálu, hľadanie pravdy. Ako lekár verím vzdelaniu, demokratickým inštitúciám, medzinárodnej spolupráci, spoločnému európskemu projektu. Toto sú hodnoty, ktoré si nesiem už z mladosti. Nie sú to závery, ku ktorým som dospel čistou analýzou.
Keď poviem, že Fico rozložil štát, vyslovujem svoju skúsenosť a svoj rámec. Volič Fica svoj postoj vníma ako obranu proti liberálnej ideológii, ktorá podľa neho ohrozuje rodinu, národ, tradičné hodnoty. Nemá k dispozícii môj rámec, tak ako ja nemám k dispozícii ten jeho. Byť si tohto vedomý neznamená, že sa vzdám svojho úsudku. Znamená to, že prestanem s druhými zaobchádzať tak, akoby boli hlúpi alebo skorumpovaní. Väčšina z nich vidí svet z pozície, ktorá im dáva zmysel a považujú ju za mravnú.
Ďalšia chyba, do ktorej sa dá spadnúť je morálna istota. Keď som si istý, že mám pravdu a druhá strana je zloduch, prestávam počúvať. Prestanem sa pýtať, či na mojej strane niečo nesedí. EU má reálne problémy: byrokraciu, deficit demokracie na centrálnej úrovni, neschopnosť rozhodovať v krízach. Tieto výhrady majú aj ľudia, ktorí nie sú fanúšikmi Fica. Ak ich zamietnem paušálne, vylejem vodu aj s dieťaťom.
A ešte jedna vec. Bežne sa pristihnem pri tom, že motívy druhej strany si vysvetľujem zjednodušene. Fico je len chamtivý a nechce ísť do basy. Volič Fica je len naivný. Kolegyňa z Čiech je len oklamaná ruskou propagandou. Je to pohodlné, lebo mi to dovolí necítiť sa neisto vo svojej pozícii. Ale nie je to pravdivé. Väčšina ľudí koná a myslí tak, že to považuje za správne. Ich mapa sveta je iná, ale motívy sú zväčša úprimné.
Čo z toho vyplýva pre nás
Diskusia o faktoch názory nezmení. Fakty si rámec prispôsobí. Zmena názoru sa deje pomalšie a inde. Deje sa zvnútra, keď človek narazí na skúsenosť, ktorá sa mu už do rámca nezmestí. Deje sa cez vzťah. Keď už dlho poznáme niekoho z druhého tábora a nemôžeme si o ňom myslieť to, čo si myslíme o abstraktnom nepriateľovi. Deje sa cez identitu, keď sa v ľuďoch prehĺbi nová vrstva, ktorá starú príslušnosť zrelativizuje.
Práca na sebe je pre nás homeopatov známa téma. Vieme, že najvyššia forma liečenia, ako to hovoril už Paracelsus, je liečba sebou samým. Vyvíjame a liečime sa počas stretnutia s každým našim klientom. Vždy je tu vzájomná rezonancia. Ak sme sami vo vojnovom móde, kde sa každý deň hádame s polovicou obyvateľstva o Fica a Ukrajinu, žijeme v neustálom napätí. To napätie sa prenáša do praxe, do rodiny, do zdravia.
Neznamená to však, že musíme mlčať. Ale to, že rozlišujeme, kedy hovoriť a kedy nie, s kým má zmysel viesť rozhovor a s kým nie. Kedy je namieste jasné slovo a kedy je vhodné ticho. A že sa neinfikujeme spôsobom uvažovania, ktorý u druhých kritizujeme.
Otázka odchodu
Vrátim sa k otázke kolegyne. „A čo tvoje korene?“ Odchod z krajiny je vážna vec. Zvažujem ho reálne. Do Čiech alebo do Francúzska by sme sa mohli presťahovať. Sú tam kolegovia, jazyk sa dá zvládnuť, kultúra je nám blízka. Otázka je, či je to riešenie problému, alebo len jeho premiestnenie.
Francúzsko je hlboko rozdelená krajina. Le Penová v posledných voľbách získala vyše 40 percent hlasov v druhom kole. Vidiek žije v inej realite ako veľké mestá. Antisemitizmus rastie. Napätie okolo migrácie je viditeľné. Sociálne siete tam fungujú rovnako ako u nás. Ak odídem do Francúzska preto, aby som unikol atmosfére polarizovanej spoločnosti, nájdem tam presne to isté v inom jazyku.
Česko vyzerá na prvý pohľad lepšie. Wanda Hric, ktorá sa do Prahy presťahovala pred necelým rokom, hovorí o slušnosti a ochote na úradoch, o fungujúcom školstve a zdravotníctve. Zdá sa jej, že politika je tam viac oddelená od každodenného chodu spoločnosti. Systém štátu funguje aj napriek politikom. To je dôležitý rozdiel oproti Slovensku, kde politika prerastá do všetkého.
Lenže pri bližšom pohľade sa opakuje tá istá história. Noví politici ťahajú krajinu rovnakým smerom ako vládnuca garnitúra na Slovensku. Babišova vláda schválila zrušenie koncesionárskych poplatkov a presun financovania Českej televízie a rozhlasu pod štátny rozpočet, s krátením okolo pätnástich percent. Prezident Pavel k tomu povedal, že nevidel žiadnu analýzu a postup označil za nešťastný. Babiš dlhodobo útočí na konkrétnych redaktorov verejnoprávnych médií. Nezávislí sociológovia aj samotné vedenie médií to chápu ako pokus dostať verejnoprávnu televíziu pod politickú kontrolu, podobne ako v Maďarsku a na Slovensku. Rovnaký scenár, iná krajina.
Takže aj Praha je len iná verzia toho istého. Aj v tejto krajine prebiehajú rovnaké procesy, len o pár rokov posunuté.
Zostávajú dva iné dôvody, pre ktoré má odchod zmysel. Prvý je konkrétny: bezpečnosť rodiny, kvalita života, prístup k práci a vzdelaniu. Sú to vecné dôvody, ktoré platia aj mimo politiky. Druhý je vnútorný: ak človek v danom mieste stratil pocit, že môže zmysluplne pôsobiť, môže mať právo odísť. Ale aj tu platí, čo hovorí Jung. Vonkajšia zmena bez vnútornej práce neprinesie to, čo sľubuje. Nesieme so sebou seba, kamkoľvek ideme.
Korene neznamenajú, že sa musíme spájať s väčšinou. Znamenajú, že existuje miesto, v ktorom je náš príbeh doma. Takým je pre mňa Levoča, Poprad, Tatry. Je ním aj Slovenský jazyk. Sú ním aj klienti, ktorí za mnou prichádzajú už tridsaťpäť rokov. A to sa nedá presťahovať.
Rozhodnutie nechávam otvorené. Nie preto, že by som nevedel, čo chcem. Ale chcem, aby to rozhodnutie vzišlo z jasnej mysle, nie z reaktívneho pocitu. Únik pred zlou náladou spoločnosti nie je dobrý dôvod na odchod. Vedomé rozhodnutie žiť inde z jasných dôvodov je iný príbeh.
Záver
Názory na politiku vznikajú zvnútra, z identity a z rámca, cez ktorý vnímame svet. Fakty do tohto procesu vstupujú neskoro. Preto sa spoločnosti polarizujú v celom západnom svete. Preto majú homeopati z Čiech, Slovenska, Poľska a Francúzska rôzne pohľady na tie isté udalosti. A preto rozhovor s tými, ktorí vidia svet inak, má zmysel len vtedy, ak sme obaja ochotní priznať, že aj náš vlastný pohľad je jeden z možných.
Nekončím to myšlienkou o zmierení. Zmierenie nie je vždy možné a nie je vždy správne. Končím to skromnejšie. Chcel by som aspoň seba vedieť pozorovať pri tom, ako si formujem názor. Vedieť, kedy je to úsudok a kedy je to obrana identity. Toto je jediné miesto, kde môžeme naozaj niečo urobiť.