Wetiko a konšpiračné teórie
Mnohí z nás majú priateľov, ktorí veria, že svet riadi skrytá skupina mocných. Čítajú o elitách, sieťach pedofilov či bankároch, niekedy príde reč aj na Židov. Často sú to dobrí a citliví ľudia. Nechceme ich odsudzovať. Chceme pochopiť, čo vlastne vnímajú.
Hovorí sa, že v každej konšpiračnej teórii je kúsok pravdy. Skúsme ho nájsť. Zločiny mocných aj korupčné siete skutočne existujú. Epsteinov prípad nebol výmysel. To však ešte nevysvetľuje dojem miliónov ľudí na celom svete, že za udalosťami pôsobí čosi koordinované, inteligentné a zlé, čo presahuje jednotlivých aktérov.
Toto tušenie môže byť oprávnené. Omyl vzniká až pri jeho výklade, keď sa ono čosi stotožní s konkrétnou skupinou ľudí.
Fenomén s mnohými menami
Ľudské kultúry naprieč kontinentmi a tisícročiami poznajú silu, ktorá napáda myseľ zvnútra. Indiáni kmeňa Cree ju nazývajú wetiko, algonkinské národy windigo – duch kanibalizmu, ktorý posadnutého núti požierať životnú silu druhých.
Indiánsky učenec Jack D. Forbes o nej napísal knihu Kolumbus a iní kanibali. Wetiko v nej opísal ako psychickú chorobu, najstaršiu a najničivejšiu epidémiu ľudstva.
Havajskí kahunovia hovoria o bytostiach ’e’epa. Gnostici v prvých storočiach nášho letopočtu písali o archontoch, ktorí klamú ľudskú myseľ. Budhizmus pozná Máru, pokušiteľa pôsobiaceho prostredníctvom našich túžob a strachu. Kabala hovorí o klipot, škrupinách väzniacich iskry svetla. Kresťanská tradícia pozná démonov a diabla. Slovanský folklór pozná upíra, mŕtveho bez vlastného života, ktorý žije z krvi živých. Bytosti vysávajúce životnú silu poznajú v rôznych podobách takmer všetky kultúry sveta.
Západná ezoterická tradícia hovorí o egregoroch, kolektívnych myšlienkových útvaroch, ktoré nadobúdajú vlastný život. Jung písal o autonómnych komplexoch a psychických epidémiách, ktoré považoval za väčšie nebezpečenstvo než prírodné katastrofy.
Spisovateľ Colin Wilson vydal už v roku 1967 román Paraziti mysle. Philip K. Dick hovoril o Čiernom železnom väzení, neviditeľnej ríši, ktorá udržiava ľudstvo v spánku. Paul Levy, ktorý nadviazal na Forbesa a tieto tradície zhrnul vo svojich knihách o wetiku, používa výraz vírus mysle.
Vidíme veľa podobných svedectiev z rozdielnych kultúr. Naznačuje to, že ľudstvo opakovane prežíva tú istú skúsenosť.
Kto alebo čo to vlastne je
Prirodzene sa pýtame, čo za vec to je. Bytosť? Choroba? Metafora? Levy odpovedá, že wetiko sa vymyká práve tomu spôsobu pýtania, na ktorý sme zvyknutí. Materialistická kultúra pozná len dve možnosti: buď niečo objektívne existuje ako vec v priestore, alebo je to výmysel. Wetiko nepatrí ani do jednej priehradky. Nedá sa položiť pod mikroskop, a predsa nie je len našou predstavou. Skúsme sa k jeho povahe priblížiť z troch strán.
Psychologicky je to, čo Jung nazval autonómnym komplexom. Časť psychiky sa odštiepi, najčastejšie po šoku alebo traume, a začne žiť vlastným životom. Správa sa ako cudzie teleso v našom vnútri, akoby mala vlastnú vôľu a vlastný zámer, vôľou sa dá potlačiť, ale nedá sa odargumentovať a pri prvej príležitosti sa vráti v pôvodnej sile. Keď zosilnie, vytvorí v psychike čosi ako tieňovú vládu: ego si myslí, že vládne, no rozhoduje niekto iný. Wetiko je takýto komplex v mierke celého ľudstva, odštiepená a neuvedomená časť kolektívnej psychiky, ktorá koná ako samostatná bytosť.
Ontologicky má wetiko ten druh existencie, ktorý Henry Corbin nazval imaginálnym: skutočnosť medzisveta, ktorá nie je ani hmotná, ani vymyslená. Levy používa presný obraz. Odraz v zrkadle nie je zrkadlo a nie je ani predmet, ktorý sa v ňom odráža, a predsa ho skutočne vidíme a skutočne pôsobí. Taká je existencia wetika: skutočná, no odvodená, bez vlastnej podstaty. Je to ten istý spôsob bytia, akým jestvujú daimoni starých tradícií. Wetiko je, dalo by sa povedať, temný daimon, bytosť medzisveta, ktorá žije na hranici medzi mysľou a hmotou.
Energeticky platí logika upíra. Wetiko nemá vlastný zdroj života. Samo osebe je ničím a existuje len vo vzťahu k nám, z našej energie, z nášho strachu, z našej nenávisti a z našej nevedomosti. Keby sme ho prestali kŕmiť, zaniklo by. Preto sú vírus a upír jeho najpresnejšie obrazy: obaja sú prázdne formy, ktoré ožívajú výlučne cudzím životom. Levy pripomína aj známy detail z upírskych povestí: upír sa nevidí v zrkadle. Keď sa pozrieme tam, kde by mal byť jeho odraz, vidíme len seba. Presnejší obraz pravdy o wetiku nemohla ľudová predstavivosť vytvoriť. Keď hľadáme jeho tvár, nachádzame vlastnú.
Wetiko žije v priestore medzi nami, vo vzťahoch, v kolektívnom poli, ktoré spoluvytvárame každým okamihom. Nikto ho nemá sám a všetci sa na ňom podieľame.
Levy k tomu pridáva paradox, ktorý stojí za zapamätanie. Kto uverí, že wetiko objektívne existuje ako vonkajšia mocnosť, padol do jeho pasce, lebo z neho urobil ďalšieho vonkajšieho nepriateľa. Kto vyhlási, že nič také neexistuje, padol do tej istej pasce z druhej strany, lebo mu prenechal voľné pole. Jung ponúka triezvejšie meradlo než otázku existencie: skutočné je to, čo pôsobí. A wetiko pôsobí, jeho stopy vidíme v dejinách aj v dnešných správach.
Z tejto povahy vyplýva ešte jedna vec. Wetiko sa nedá pozorovať priamo, podobne ako archetyp alebo elementárna častica. Fyzik časticu nikdy nevidel, pozná ju len z účinkov v detektore, a predsa o nej vie hovoriť presne. Rovnako poznávame wetiko: z jeho účinkov, z jeho rukopisu v dejinách a v našej mysli. Preto budeme ďalej hovoriť najmä o tom, čo robí a čím sa živí. Pri tomto druhu skutočnosti je opis pôsobenia tým najbližším, čo sa o podstate povedať dá.
Ako tento vírus pôsobí
Spoločné jadro všetkých týchto opisov je jednoduché: táto zlá sila na nás neútočí zvonka. Pôsobí prostredníctvom našich slepých miest a tieňa, tých častí nás samých, ktoré nechceme vidieť.
Jej najúčinnejším nástrojom je projekcia. Temnotu, ktorú v sebe nevidíme, premietneme na druhého. Nie náhodou sa diabol nazýva žalobcom, hebrejské slovo satan znamená doslova žalobca alebo protivník na súde. Obviňujeme druhých z toho, čo sami nevedome robíme, akoby sme sa pozerali do zrkadla a útočili na vlastný odraz.
Hannah Arendtová upozornila na dehumanizáciu ako jeden zo základných mechanizmov totality. Aby sme mohli druhého nenávidieť s čistým svedomím, musíme ho prestať vnímať ako človeka. Ľudia určení za vinníkov sa preto v propagande všetkých čias opisujú ako parazity, škodcovia, nákaza, rakovina alebo špina, ktorú treba odstrániť.
Stojí za pozornosť, že rovnakým slovníkom dnes konšpiračné weby opisujú údajných vládcov sveta. Rétorika o parazitoch vysávajúcich ľudstvo doslova kopíruje opis wetika. Tieň opisuje sám seba a svoj obraz pripisuje druhému.
Antropológ René Girard, ktorý mechanizmu obetného baránka venoval celoživotné dielo, nazval tento jav satanským princípom. Opísal aj jeho rafinovanú dramaturgiu.
Táto sila najprv vyvolá rozvrat, zasieva škandály a prehlbuje rozdelenie. Na vrchole krízy, ktorú sama vytvorila, ponúkne riešenie: vinníka. Po jeho vyhnaní alebo zničení zavládne v spoločenstve dočasný pokoj. Ten všetkých utvrdí v presvedčení, že vinník bol určený správne. Lož sa prehĺbi a po čase si vyžiada ďalšiu obeť. Kruh pokračuje dovtedy, kým ho niekto neprehliadne.
Tu sa vraciame ku konšpiračným teóriám. Človek, ktorý uverí, že svet ovláda hŕstka zlých ľudí, môže správne vnímať pôsobenie neosobného zla. Potom ho však premietne do konkrétnej skupiny, začne ju nenávidieť a báť sa jej.
V tej chvíli sa sám stáva nástrojom sily, proti ktorej chcel bojovať. Nenávisť a strach sú potravou, z ktorej táto sila žije. Budha zaradil nenávisť medzi tri jedy mysle a Levy ju nazýva vysokooktánovým palivom projekcie.
Dejiny dvadsiateho storočia to ukázali v plnej hrôze. Jung už v tridsiatych rokoch opísal nacistické Nemecko ako národ posadnutý archetypom, ktorý pomenoval podľa starogermánskeho boha Wotana. Milióny slušných ľudí ovládla kolektívna psychická sila a oni pritom verili, že bojujú proti parazitom ohrozujúcim ich národ.
Rozdelená spoločnosť
Rovnaký mechanizmus pomáha vysvetliť polarizáciu, ktorú dnes zažívame v rodinách, medzi priateľmi aj v celej spoločnosti.
Levy opisuje vzájomnú projekciu tieňa. Každá strana premieta svoju temnotu na tú druhú a potom nevedome potrebuje, aby sa protivník správal zle. Iba tak si môže potvrdzovať vlastnú nevinnosť. Obe strany sa považujú za obete, obe majú čisté svedomie a obe dodávajú konfliktu energiu.
Levy prirovnáva takéto spojenie ku gumenému lanu. Čím prudšie sa strany od seba odtláčajú, tým pevnejšie zostávajú zviazané.
Rozpory medzi očkovanými a neočkovanými, liberálmi a konzervatívcami či Východom a Západom živí tá istá sila z oboch strán. Nejde jej o víťazstvo jedného tábora. Živí ju samotné rozdelenie. Slovo diabolos znamená ten, kto rozdeľuje.
Kto pochopí, že skutočný protivník nestojí v nijakom z oboch táborov, prestáva byť figúrkou v tejto hre.
Dve slepé uličky
Pri tejto téme možno zablúdiť dvoma opačnými smermi.
Prvou slepou uličkou je popieranie. Hovorí sa, že najväčším trikom diabla je presvedčiť ľudí, že neexistuje. Materialistická kultúra uznáva za skutočné iba to, čo možno zmerať a odvážiť, preto čokoľvek podobné vopred vylučuje. Reči o démonoch a vírusoch mysle znejú modernému človeku ako povera.
Levy podotýka, že práve plošné popieranie dáva týmto silám voľné pole. Čo nikto nevidí a nepomenuje, môže pôsobiť bez prekážok. Skúsenosť, o ktorej hovoríme, pritom pozná každý z nás bez ohľadu na jazyk, ktorým ju opisuje, aj bez ohľadu na to, či na podobné javy verí.
Druhou slepou uličkou je nájsť nového vinníka. Ak vyhlásime, že svet neriadia Židia ani elity, ale démoni, môžeme zopakovať tú istú chybu o stupeň vyššie. Zlo zostane vonku, my si zachováme nevinnosť a získame nového, tentoraz neviditeľného nepriateľa.
Múdre tradície však upozorňujú, že táto sila nemá existenciu nezávislú od nášho vedomia. Živí sa naším neintegrovaným tieňom, nevedomosťou a strachom.
Správnosť pochopenia si môžeme overiť jednoduchou otázkou: Vedie ma tento pohľad k skúmaniu vlastného vnútra, alebo mi iba ponúka nového vonkajšieho vinníka?
Tma ukrytá vo svetle
Jedno varovanie sa týka aj ľudí na duchovnej ceste. Jung aj Levy upozorňujú, že tma sa dokáže ukryť vo svetle.
Čím viac sa človek stotožňuje so svojou svetlou stránkou a usiluje sa byť iba dobrý, láskavý a pozitívny, tým hlbšie klesá jeho tieň do nevedomia. Tam postupne získava čoraz väčšiu silu.
Ľudia, ktorí chcú byť za každú cenu iba dobrí, mávajú vo svojom okolí niekoho, na koho prenášajú všetko svoje odštiepené zlo. Duchovné spoločenstvá, ktoré hovoria výlučne o láske a svetle, preto bývajú prekvapivo náchylné na konšpiračné myslenie. Odmietnutý tieň sa vracia v podobe temných síl, ktoré údajne vládnu svetu.
Celistvosť vzniká vtedy, keď svoj tieň poznáme, uznáme ho za vlastný a nedovolíme mu vládnuť z nevedomia.
Čo s tým
Prvým krokom je vidieť a pomenovať. Wetiko pôsobí dovtedy, kým zostáva neviditeľné. Aj preto ho toľké kultúry pomenovali.
Levy pridáva zaujímavú myšlienku. Hoci wetiko nemá vlastnú existenciu mimo nášho vedomia, pomáha predstaviť si ho ako bytosť so zámerom. Pomenovaním choroby obnovujeme vedomý vzťah k jej energii. Z bezmenného, rozptýleného zla sa stáva niečo, s čím môžeme vedome zaobchádzať.
Druhým krokom je nebáť sa. Aurobindo, na ktorého sa Levy odvoláva, napísal, že strach je práve to, čo pred týmito silami nesmieme cítiť, pretože ich robí smelými a útočnými. Strach nás naladí na ich frekvenciu. Kto sa bojí démonov, už im slúži.
Tretím krokom je nebojovať. Znie to paradoxne, no priamy boj proti tejto sile ju posilňuje. Žije z polarizácie a boj je jednou z jej podôb.
Philip K. Dick napísal, že Ríša dokáže každé úsilie o slobodu premeniť na novú tyraniu. Revolúcie, ktoré nenávideli tyranov, plodili nových tyranov. Nenávisť voči zlu nás vydáva zlu do rúk, pretože začíname používať jeho vlastné metódy. Odpor a bdelosť sú potrebné, no nesmie ich sprevádzať nenávisť ani fascinácia nepriateľom.
Štvrtým krokom je nedávať zlu viac pozornosti, než je nevyhnutné. Priveľké zaoberanie sa ním nás vťahuje do jeho atmosféry.
Treba však rozlišovať medzi dvoma navonok podobnými postojmi. Odvrátiť zrak zo strachu znamená vyhýbať sa a chorobu tým živíme. Keď temnotu rozpoznáme, uznáme jej prítomnosť a potom sa slobodne, zo svojho stredu, obrátime k tomu, čo chceme tvoriť, chorobu vyhladovujeme.
Sme zvrchované bytosti a o svojej pozornosti rozhodujeme sami. Levy to prirovnáva k rannej rose, ktorá sa vyparí na slnku. Svetlo vedomej pozornosti rozpúšťa týchto parazitov psychiky späť do prázdneho poľa, z ktorého vznikli.
Piatym krokom je zostať vo svojom strede. Levy používa obraz oka uragánu. Uprostred najprudšej búrky existuje miesto ticha.
Naša podstata sa podobá zrkadlu, ktoré odráža aj najškaredší obraz a samo zostáva čisté. Kto spočíva vo svojej pravej prirodzenosti, zostáva pre tieto sily nedosiahnuteľný. Aurobindo dodáva, že hlboké poznanie vlastnej podstaty poskytuje ochranu, ktorá nikdy nezlyháva.
Šiestym krokom je tvoriť. Wetiko požiera život. Tvorivosť ho obnovuje, a preto predstavuje jeho priamy opak.
Levy odporúča vložiť energiu, ktorú by sme spotrebovali na boj proti tme, do budovania sveta, v akom chceme žiť. Keď tvorivo vyjadrujeme svoju prirodzenosť, prehovára cez nás sama príroda.
Nemusí ísť o veľké umenie. Stačí čokoľvek, čím do sveta vnášame viac, než z neho berieme: záhrada, remeslo, pieseň či pomoc druhému.
Siedmym krokom je spoločenstvo. Levy vedie skupiny ľudí, ktorí si navzájom pomáhajú prebudiť sa. Hovorí o nich pomocou slovnej hry, ktorá v článku o konšpiráciách stojí za pozornosť. Latinské conspirare znamená doslova dýchať spolu. Konšpirácia teda v pôvodnom zmysle znamená spoločný dych. Namiesto sprisahania temných síl môžeme vytvárať sprisahanie svetla – spoločenstvo ľudí, ktorí spolu dýchajú, navzájom sa inšpirujú a pomáhajú si zachovať bdelosť.
Ôsmym krokom je súcit. Ak je wetiko chorobou, ako ho opísal Forbes, ľudia pod jeho vplyvom sú chorí. Chorého netreba nenávidieť. Potrebuje liečbu.
Platí to o mocných ľuďoch, ktorí páchajú zlo, aj o priateľoch, ktorí sa stratili v konšpiračných teóriách. Súcit zároveň chráni aj nás. Tam, kde je súcit, sa nenávisť, hlavné palivo tejto sily, nemá čoho zachytiť.
Prečo to celé existuje
Zostáva otázka, prečo Boh alebo vesmír niečo také dopúšťa. Mystici ponúkajú prekvapivú odpoveď: čím väčšie je svetlo, tým väčšia tma sa proti nemu stavia.
Páter Pio podľa vlastných listov znášal fyzické útoky démonov. Ján z Kríža opísal temnú noc duše, ktorou prechádzajú práve tí, ktorí sa priblížili k cieľu. Akoby ťažkosti boli tréningom duše, bez ktorého by nemohla dozrieť.
Indiánska tradícia hovorí, že liek je ukrytý priamo v bolesti. Treba sa do nej pozerať dostatočne hlboko a ticho.
Levy zachádza ešte ďalej. Medzi štyri druhy slepoty spôsobené wetikom zaraďuje aj neschopnosť vidieť, že wetiko môže byť zjavením.
Ukazuje nám našu temnotu a prostredníctvom nej aj celok, ktorý by sme inak nevideli. Temnota v nás sa stáva pozadím, na ktorom jasnejšie vystupuje naše svetlo. Tieto sily nás nepriamo zoznamujú so silou v nás, ktorá je väčšia než ony.
Chorobu, ktorú sme si ako ľudstvo spoločne vysnívali, môžeme spolu vysnívať inak. V prekliatí je ukryté požehnanie. Bez tejto skúšky by sme sa možno nikdy nenaučili, kým skutočne sme.
Na priateľov, ktorí veria konšpiračným teóriám, sa preto môžeme pozerať bez pocitu nadradenosti. Reagujú na skutočný signál, len jeho zdroj hľadajú vonku.
Najlepšie, čo môžeme urobiť pre nich aj pre seba, je nepridávať do spoločného poľa ďalší strach a ďalšie obviňovanie.
Svet nezachránime bojom proti tme. Zachránime ho tým, že v sebe udržíme zapálené svetlo, budeme tvoriť, dýchať spolu s ľuďmi dobrej vôle a zachováme si súcit aj s tými, ktorí sa stratili.