V západnom svete dnes panuje pocit chaosu. Spoločnosť sa triešti, základné hodnoty sa rozpadávajú a ľudia majú problém nájsť spoločnú reč aj v úplne obyčajných otázkach života. Vo videu, ktoré ma zaujalo Dr. Zac Porcu vysvetľuje, prečo sme sa tu ocitli.
Porcu začína krátkym prehľadom západných dejín. Rozdeľuje ich na tri veľké éry: antickú pohanskú kultúru, kresťanský stredovek a modernú sekulárnu dobu. Kľúčové sú podľa neho dve veľké revolúcie. Prvá prišla s kresťanstvom, ktoré zmenilo celý svet. Prinieslo radikálne tvrdenie, že existuje Boh, ktorý sa stal človekom, premohol smrť a pozýva ľudí, aby boli účastní jeho života. Človek prestal byť vecou, nástrojom. Každý človek sa stal hodnotným, lebo je obrazom božím.
Stredovek nie je v jeho výklade obdobím temna. Je to obdobie, keď sa celá kultúra opierala o jednotný rámec významu. Cirkev a spoločnosť neboli oddelené, pretože pre vtedajšie myslenie sa všetko týkalo pravdy o človeku a o svete. Univerzity, veda, systematické zbieranie poznania a samotná predstava, že svet je usporiadaný a poznateľný, vznikli na pôde kresťanskej civilizácie.
Druhá revolúcia prichádza so scholastikou, ktorá pripravila pôdu pre renesanciu a reformáciu. Čo sa stalo? Porcu hovorí o historickom zlome. Došlo k „islamizácii“ kresťanstva. Namiesto odvodenia viery od Ježiša Krista začalo sa náboženstvo odvodzovať od Písma. Na rozdiel od Islamu, kresťanstvo však nemá byť postavené na písme. Lebo text sa interpretuje rôznymi spôsobmi. Tak sa stalo, že dovtedajšia jednota viery sa rozpadla. Kresťanstvo sa začalo rozpadať na stovky verzií a náboženstvo sa presunulo do oblasti osobného názoru, prestalo byť vecou spoločnou. Tým sa otvoril priestor pre moderný sekularizmus, ktorý postupne odsunul posvätné na okraj. Spoločné sa nahradilo individuálnym.
Sekularizmus podľa Porcua stojí na predstave, že spoločnosť môže fungovať bez odkazu na čokoľvek posvätné. Že existuje neutrálny priestor, v ktorom rozhodujú len fakty a vedecké dáta. Tento model je však nedostatočný. Vedecké poznanie neponúka odpovede na otázky zmyslu, dobra, krásy, hodnôt a cieľu života. Nevysvetlí, prečo má človek vôbec nejakú hodnotu.
Moderná spoločnosť tvrdí, že ľudský život má svoju hodnotu a dôstojnosť, ale nemá pre to žiadny základ. Jedna skupina ľudí hovorí o ochrane života, druhá tvrdí, že človek je pre planétu bremenom. Napriek propagácii humanizmu sme v 20. storočí dosiahli vďaka vedeckému pokroku najväčšie vyvražďovanie v dejinách. Modernita, ktorá verí v pokrok a techniku ako nástroj spásy, vyvrcholila vo vojnách. Všetky ideály humanizmu sa v praxi premenili na plyn, gulagy a jadrové zbrane. Nádej v racionálne riadený svet sa rozplynula. Priestor pre spoločné chápanie morálky sa vyprázdnil.
Porcu ukazuje, že bez zakorenenia v niečom hlbšom sa spoločnosť dostala do stavu, v ktorom neexistuje spoločná kultúra. Ani rodina, ani škola, ani politika nedokážu nájsť spoločný základ. Sekularizmus sa síce tvári ako neutrálny, ale v skutočnosti je to len ďalší metafyzický postoj bez pevného základu. V iných prednáškach upozorňuje aj na nebezpečenstvo rôznych izmov. Každá ideológia vytvára pocit, že má konečnú pravdu a že tí druhí sa mýlia. Výsledkom je rozdelenie a hranice medzi ľuďmi, nie hľadanie spoločného rámca.
Porcu sa nevenuje len kritike. Hovorí aj o tom, ako žiť v sekulárnej dobe bez toho, aby nás pohltila. Kresťanstvo podľa neho neexistuje preto, aby bojovalo s modernitou, ale aby ukazovalo cestu k dobrému životu. Nejde o odpor voči svetu, ale o schopnosť žiť z niečoho, čo je pevnejšie než menlivé nálady doby. Nejde o nenávisť k zlému, ale o lásku k dobrému.
Hoci je politika všade okolo nás, nemá byť centrom života. Kedysi bola dôsledkom duchovných a morálnych postojov. Dnes sa pre mnohých stala náhradným náboženstvom. Ľudia sa stotožňujú s politickými stranami. V nich hľadajú svoju identitu a zmysel. Porcu upozorňuje, že ak sa človek príliš zahľadí do prázdnoty sekularizmu, začne sa rozpadávať zvnútra. Liek vidí v návrate k otázkam, ktoré presahujú čisto politické rámce a hovoria o skutočnej identite človeka.
Bez pevného základu sa nedá viesť spoločnosť, rodina ani vlastný život. A skôr či neskôr sa k tomu vnútorne vráti každý, kto sa pozerá na svet s úprimnou snahou porozumieť mu.
Keď sa pozrieme na to z hľadiska špirálovej dynamiky, tri kultúrne obdobia, o ktorých hovorí Porcu, môžeme priradiť k jednotlivým memom. Pohanský vek zodpovedá červenému memu, v ktorom rozhodovala sila a slabší bol len prostriedkom. Stredovek zodpovedá modrému memu, ktorý priniesol poriadok, hierarchiu hodnôt, spoločný étos a prepojenie života s duchovnou predstavou sveta. Sekulárny vek, od renesancie po dnešok, zodpovedá oranžovému memu, ktorý stavia do centra jednotlivca, poznanie, zisk a materiálnu rovinu života.
Porcu vidí riešenie v návrate k duchovnej tradícii pred rokom 1050, k časom, keď sa viera prijímala bez snahy podriadiť ju filozofickým kategóriám. Ja to vnímam inak. Ak sa na svet pozeráme cez vývoj memov, cesta nevedie späť, ale nahor. Vyššie memy nestierajú hodnotu tých predchádzajúcich, len ich presahujú a integrujú. Podstata nie je v nostalgii za starým svetom, ale v pochopení, že rôzne vrstvy reality existujú súčasne a môžu byť v súlade.
Súčasná veda, filozofia, výskum mozgu a vedomia nás pomaly vedú k tomu, čo staré tradície vyjadrovali svojím jazykom. Pod povrchom hmoty sú vrstvy, ktoré presahujú naše bežné zmyslové chápanie. Energetická vrstva, informačná vrstva, vrstva vedomia a za nimi niečo, čo nemožno uchopiť pojmami. Kabalisti pre to mali pomenovanie Ain Sof, bezhraničné, neobmedzené, neuchopiteľné, čo zároveň zahŕňa všetko. Nie je to koncepcia, ktorá by chcela nahradiť modernú vedu. Je skôr pripomienkou, že skutočnosť má viac úrovní.
Ak má prísť kultúrny posun, nebude to návrat k minulosti, ale nová integrácia. Potrebujeme rámec, ktorý dáva priestor poznaniu, ale aj duchovnej skúsenosti. Potrebujeme jazyk, ktorý je moderný a zároveň otvorený hlbším vrstvám skutočnosti. A potrebujeme pohľad, ktorý dokáže spojiť vedecké poznanie s pocitom, že život má zmysel a smer.
Možno práve toto bude ďalší krok západnej civilizácie. Nie návrat do stredoveku. Skôr schopnosť vidieť, že pod povrchom racionálne organizovaného sveta je hlbší poriadok, ktorý k nám prehováral už v minulosti a ktorý znovu objavujeme inými prostriedkami. Ak sa nám podarí tieto vrstvy spojiť, môže vzniknúť kultúra, ktorá stojí pevne, ale nie je uzavretá. Ktorá chápe hodnotu jednotlivca, ale nestráca kontakt s niečím, čo nás všetkých presahuje.
To je priestor, v ktorom môže opäť vzniknúť dialóg o človeku, spoločnosti a realite. Na základe pochopenia, že svet je bohatší, než sa zdá na prvý pohľad. A práve toto pochopenie môže byť novou oporou tam, kde sa dnešná kultúra rozpadá.
Incredible Speech On Western Civilization, Christianity, & Secularism: Dr. Zac Porcu: