Videl som niekoľko videí, v ktorých o svojich skúsenostiach hovorí katolícky exorcista Fr. Chad Ripperger. Jeho skúsenosť súvisí s otázkami, ktorými sa zaoberám posledné roky. Čo je realita, aké vrstvy má svet a aké sily v skutočnosti pôsobia na človeka.
Podľa Rippergera sú démoni reálne a nesmierne inteligentné bytosti. Majú inteligenciu a vôľu, ktorá sa kedysi odvrátila od Boha. Poznajú naše slabosti, sledujú rodiny po celé generácie a využijú všetko, čo môže človeka odviesť od dobra, viery, lásky a vnútorného pokoja. Ich cieľom nie je iba človeka vystrašiť. Chcú ho priviesť k oddeleniu. Od Boha, od druhých ľudí a od seba samého.
Opisuje prípady, pri ktorých posadnutý hovorí cudzím hlasom, niekedy viacerými hlasmi naraz z tých istých úst. Mení sa tvár, pohľad, hlas aj fyzická sila. Oči stmavnú do čierna, zrenica a dúhovka sa stratia. Démon prezradí hriech, o ktorom človek nikomu nepovedal, alebo tajomstvo samotného exorcistu. Trpí pri modlitbe a v blízkosti Eucharistie, aj keď je skrytá v látke a nikto mu o nej nepovedal. Ripperger zároveň zdôrazňuje, že démonické pôsobenie má veľa stupňov. Útlak, pokúšanie, rozklad vzťahov, náhla nenávisť, závislosti, obsesívne myšlienky, zvláštna tvrdosť srdca. Posadnutie je len jeho krajná podoba.
Modernému človeku to znie neuveriteľne. Sami o sebe radi hovoríme, že veríme len tomu, čo sa dá odmerať prístrojmi. Pritom bez problémov prijímame kvantové polia, čierne diery, temnú hmotu, paralelné vesmíry aj neviditeľné sily, ktoré držia kozmos pohromade. Väčšinu z toho nikto nikdy priamo nevidel. Veríme tomu, lebo to zapadá do obrazu sveta, ktorý uznávame. Predstava inteligencií pôsobiacich z neviditeľnej vrstvy reality nám pripadá primitívna z jediného dôvodu. Spojili sme si ju s náboženským jazykom minulosti.
Už dlho premýšľam o realite ako o viacvrstvovej štruktúre. Najhlbšou vrstvou je univerzálne vedomie, základ bytia. Z neho sa ako prvá diferencuje archetypálno-informačná vrstva, v ktorej existujú významy, obrazy, symboly, archetypy a inteligencie. Z nej sa ďalej rozvíja energeticko-dynamická rovina, kde tieto vzorce začínajú pôsobiť ako životná sila, emócie, túžby, impulzy, napätia, príťažlivosti, averzie a vnútorné pohyby duše. Na povrchu je hmotný svet, ktorý vnímame zmyslami, telo, správanie, vzťahy, udalosti a dejiny.
Ak je takýto obraz čo i len približne pravdivý, potom anjeli, démoni, archetypy, daimóni či džinovia nemusia byť iba zvyškom starej poverčivosti. Môžu byť obyvateľmi týchto hlbších vrstiev a predstavovať rôzne inteligencie, sily a vzorce.
Kresťanstvo ich volá anjelmi a démonmi. Jung hovoril o autonómnych archetypoch. Patrick Harpur o bytostiach imaginálneho sveta. Staré kultúry o duchoch, daimónoch, bohoch a ochrancoch. Jazyk sa mení, skúsenosť zostáva zvláštne podobná.
Netvrdím, že všetky tieto javy sú totožné. Skôr ma fascinuje, že rôzne kultúry, náboženstvá a skúsenosti opakovane poukazujú na existenciu vrstiev reality, ktoré presahujú bežné zmyslové vnímanie.
Možno majú aj tvár, akú vôbec nečakáme. Jacques Vallée desaťročia skúmal fenomén UFO a všimol si zvláštnu vec. Moderné rozprávania o únosoch mimozemšťanmi sa nápadne podobajú na staré príbehy o únosoch vílami a démonmi. Tie isté motívy. Strata vnímania času, oslepujúce svetlo, bytosti skúmajúce telo, posolstvá, ktoré znejú vznešene a pritom zanechajú zmätok a strach. Vallée odmietol tieto javy vykladať ako kozmické lode a navrhol, že za nimi stojí inteligencia, ktorá berie podobu, akú daná doba očakáva. Stredovekému človeku sa ukáže ako démon alebo víla. Modernému ako mimozemšťan v kozmickej lodi.
Patrick Harpur ide v knihe Daimonic Reality ešte ďalej. UFO, víly, zjavenia aj záhadné bytosti chápe ako prejavy tej istej skrytej skutočnosti, obyvateľov vrstvy, ktorá nikdy nestratila kontakt s neviditeľným. Spisovateľ Whitley Strieber opísal svoje stretnutia s „návštevníkmi“ v knihe Communion. Sám nikdy s istotou nevyhlásil, že to boli mimozemšťania. Niektoré scény boli desivé a pripomínali skôr napadnutie než priateľský kontakt. Katolícka tradícia to pomenúva priamo. Démon je klamár a oblečie si čokoľvek, čím človeka zvedie. Maska sa mení, klamlivá a nebezpečná inteligencia za ňou zostáva tá istá.
Ripperger hovorí, že démoni sú usporiadaní hierarchicky. Niektorí pôsobia na jednotlivcov, iní na rodiny, mestá, skupiny aj celé národy. Znie to zvláštne, kým sa nepozrieme na dejiny. Národy alebo dav sa občas správajú, akoby ich riadilo niečo, čo presahuje jednotlivcov. Inteligentní ľudia začnú veriť ničivým ideológiám. Vznikne kolektívna nenávisť. Milióny ľudí sa dajú vtiahnuť do príbehu, ktorý im neskôr pripadá nepochopiteľný. Jung po nástupe nacizmu napísal, že v Nemecku sa prebudil Wotan, starý germánsky boh. Nemyslel to ako metaforu. Pokúšal sa pomenovať silu, ktorá zachvátila psychiku celého národa.
V osobnom živote to býva nenápadné. Dvaja ľudia sú si roky blízki a potom sa jedného dňa bez jediného dôvodu od seba odvrátia. Niekto po krátkom čase povie partnerovi, že sa mu zhnusil, a nevie vysvetliť prečo. Iný vymení zámok na dverách a podá o rozvod bez slova vysvetlenia. Dlhoroční priatelia zmiznú zo dňa na deň. Ripperger hovorí, že démon nemôže človeka k ničomu donútiť. Ale stačí, že zosilní drobnú nevôľu, krivdu alebo podozrenie, až ich človek prijme za vlastnú pravdu. Psychológ to vidí ako projekciu alebo nahromadený konflikt. Obe roviny môžu pôsobiť naraz.
Už veľmi dlho ma zaujímajú zážitky blízkej smrti. Zapisoval som si knihy o nich. Ale po stovke titulov som prestal rátať. Je ich veľmi veľa. Väčšina ľudí opisuje tunel, svetlo, lásku, pokoj, krásnu krajinu, farby, hudbu, stretnutie s láskavými svetelnými bytosťami. Existuje však aj iný typ zážitkov. O tých sa len málo hovorí.
Howard Storm bol ateista a profesor umenia. Počas klinickej smrti v Paríži ho viedli bytosti, ktoré sa najprv tvárili priateľsky. Ale potom ho v tme začali biť a ponižovať. Zachránil sa tým, že sa začal modliť a poprosil o pomoc Krista. Po návrate sa stal kňazom. Psychologička Nancy Evans Bush napísala o tiesnivých zážitkoch blízkej smrti celú knihu a vysvetlila, prečo o nich ľudia mlčia. Hanbia sa a zážitok potlačia. Kardiológ Maurice Rawlings už v sedemdesiatych rokoch tvrdil, že pekelné zážitky pacienti zabúdajú oveľa rýchlejšie než príjemné. Aj Bruce Greyson, hlavný akademický výskumník tejto oblasti, existenciu desivých zážitkov uznáva.
Z ľudí, ktorí mi o svojej skúsenosti rozprávali osobne, jeden videl počas klinickej smrti peklo. Iný mi opísal svoj zážitok z NDE, ktorý mal počas vojenskej služby. Mal asi osemnásť rokov a ležal s ťažkým zápalom pľúc. Keď klinicky zomrel, vystrelilo ho to do vesmíru. Zľakol sa a chcel sa vrátiť. Ale nezastavil sa na povrchu Zeme Prepadol sa do jej vnútra, kde prechádzal úrovňami pekla. Preletel cez celú zem a vyšiel na druhej strane. Až potom sa vrátil do svojho tela. Po desaťročiach o tom hovoril, akoby to bolo včera.
Najviac ma na celej téme zaujíma samotná otázka zla. Odkiaľ sa berie? Ak je základom reality Boh, vedomie alebo jednota, prečo vôbec existuje nenávisť, krutosť a túžba ničiť?
Kresťanská odpoveď hovorí o slobode. Boh nestvoril bábky. Stvoril bytosti schopné slobodne sa rozhodovať. So slobodou sa však viaže možnosť odmietnutia. Démoni podľa kresťanskej tradície odmietli poriadok, ktorý im Boh určil. Nechceli slúžiť. Nechceli patriť k niečomu väčšiemu než oni sami.
V mojom modeli reality to znie podobne. Celý vesmír sa pohybuje medzi dvoma smermi. Jeden vedie k zložitosti, vzťahu, k láske, pravde, súcitu a zmyslu. Druhý vedie k uzatvoreniu sa do seba, k pýche, izolácii, chladu a rozpadu. Dobro je potom viac než poslušnosť voči vonkajšiemu pravidlu. Je to pohyb k väčšej celistvosti. Zlo je viac než porušenie zákazu. Je to pohyb k oddeleniu od Boha, od druhých, od vlastnej duše a od pravdy. Démonické je všetko, čo človeka uzatvára, čo ho núti vidieť druhého ako nepriateľa alebo ako nástroj, čo živí pýchu, zášť, neodpustenie a klamstvo. Anjelské je to, čo ho otvára pravde, pokore, odpusteniu a láske.
Ripperger hovorí, že posadnutí rôzneho stupňa je dnes viac než kedykoľvek v dejinách. Veľa dverí si pritom otvárame sami, často bez toho, aby sme tušili, čo robíme. Najpriamejšie tam, kde človek vedome volá po kontakte, cez veštenie alebo vyvolávanie duchov mŕtvych. Inde rozhoduje skôr postoj a nepripravenosť než samotný názov metódy. Reiki či meditačné techniky vedené bez ochrany a rozlišovania dokážu človeka otvoriť dokorán. Horory živia záľubu v temne. Pornografia rozkladá schopnosť skutočnej blízkosti. Neschopnosť odpustiť, zášť, závisť sú asi najčastejšie trhliny, cez ktoré k nám prichádzajú temné bytosti. A celkom nenápadné sú dvere, ktoré otvára samotné popieranie, že zlé bytosti vôbec existujú. Kto neverí, že niekto môže vojsť, nezamkne dvere.
Možno preto všetky veľké duchovné tradície tak zdôrazňujú bdelosť. Nie každá myšlienka v našej hlave je naozaj naša. Nie každý náhly odpor alebo presvedčenie treba nasledovať. A možno práve preto je stará kresťanská prax stále živá. Spoveď, modlitba, ruženec, pôst, požehnanie domu, svätená voda, odpustenie, zrieknutie sa okultných praktík. Modernému človeku to môže znieť archaicky. V skutočnosti sú to veľmi konkrétne spôsoby, ako sa človek znova naladí na poriadok, ktorý ho presahuje.
Neznamená to vidieť démona za každým trápením. Aj Ripperger zdôrazňuje, že prirodzené a psychiatrické príčiny treba brať vážne a posúdiť ich ako prvé. No práve táto triezvosť otvára priestor pre to ostatné. Existujú zviazanosti, ktoré ešte nie sú plne rozvinutým posadnutím a predsa sú reálne. Prechádzajú rodinami a držia sa bolesti, závislostí a krívd celých generácií. Brať ich vážne nie je poverčivosť. Je to dôvod, prečo má spoveď, modlitba, pôst a sviatosti reálnu silu.
Neviem, či dokážeme všetko presne pomenovať. Viem však, že svet je hlbší než jeho hmotný povrch. A viem aj to, že boj medzi dobrom a zlom sa nezačína kdesi ďaleko v dejinách ani vo vesmíre. Začína sa v myšlienke, ktorú prijmem. V krivde, ktorú živím. V pravde, ktorú poviem alebo zamlčím. V odpustení, ktoré dokážem alebo odmietnem dať. Takto sa rozhoduje, ktorému smeru dávame vo svojom živote priestor.
Píšem o tom aj preto, že to pre mňa nie je teória. Niekoľko rokov som do kostola nechodil. Chcel som sa vrátiť až vtedy, keď k tomu pocítim povolanie, aby to nebola povinnosť, ale túžba. To volanie prišlo tento týždeň. V pondelok mi zomrela mama. Vyspovedal som sa a včera som po šiestich rokoch znova vošiel do kostola. Smrť matky človeka postaví priamo pred otázku, ktorej sa dovtedy vyhýbal. Čo zostáva, keď telo odíde? Mám pocit, že sa vraciam domov. Už z vlastnej vôle a potreby. O krokoch, ktoré sú dôležité pre náš život a šťastie som napísal tento text. Toto bol jeden z mojich. Ak niečo vo vás s tým rezonuje, možno je ten váš bližšie, než si pripúšťate.