Pri čítaní knihy Theurgy and the Soul: The Neoplatonism of Iamblichus, ktorú napísal Gregory Shaw, som si uvedomil, že Iamblichos stojí na jednom z dôležitých miest v dejinách európskeho myslenia. Nie je známy mimo odborných kruhov, no jeho myšlienky mali veľký vplyv na vývoj filozofie, spirituality a nepriamo aj na niektoré prúdy medicíny.
𝐈𝐚𝐦𝐛𝐥𝐢𝐜𝐡𝐨𝐬 𝐳𝐨 𝐒ý𝐫𝐢𝐞 žil približne v rokoch 240 až 325 po Kr. Patril k neskorým novoplatonikom. V tomto období sa antická filozofia dostala do bodu, keď sa snažila pochopiť vzťah medzi duchom, dušou a materiálnym svetom v čase, keď staré náboženstvá postupne ustupovali a kresťanstvo začínalo preberať kultúrnu dominanciu.
𝐏𝐥𝐨𝐭𝐢𝐧𝐨𝐬 a 𝐏𝐨𝐫𝐟𝐲𝐫𝐢𝐨𝐬, ktorí stáli na začiatku novoplatonizmu, zdôrazňovali predovšetkým duchovný rozmer človeka. Podľa nich sa duša môže navrátiť k najvyššiemu princípu reality, k Jednému, prostredníctvom filozofického poznania a kontemplácie. Cesta k božskému viedla najmä cez intelekt a vnútorné sústredenie.
Iamblichos v tomto bode urobil významný posun. Tvrdil, že duša zostúpila do hmotného sveta úplnejšie a hlbšie, než si mysleli jeho predchodcovia. Človek sa preto nemôže vrátiť k božskému iba vlastným myslením alebo filozofickou meditáciou. Na tento návrat je potrebné pôsobenie samotného božského.
Pre tento proces používal pojem 𝐭𝐞𝐮𝐫𝐠𝐢𝐚. Slovo znamená božské pôsobenie alebo božskú činnosť. Podľa Iamblicha existujú rituálne úkony, symboly a materiálne prvky, ktoré umožňujú, aby božská skutočnosť vstúpila do ľudského sveta a obnovila spojenie medzi človekom a najvyšším princípom reality.
Zaujímavé je, že v tomto chápaní zohrávajú dôležitú úlohu aj materiálne veci. Iamblichos hovoril o takzvaných 𝐬𝐲𝐧𝐭𝐡𝐞𝐦𝐚𝐭𝐚. Sú to znaky alebo symbolické nosiče božskej prítomnosti. Môžu mať podobu rituálnych predmetov, rastlín, kameňov alebo iných prírodných vecí, ktoré nesú určitú signatúru vyššieho princípu. Keď sa používajú správnym spôsobom, umožňujú človeku vstúpiť do vzťahu s božským poriadkom sveta.
Tento obraz reality je veľmi odlišný od neskoršieho racionalizmu. Svet nie je iba súbor fyzikálnych objektov. Je to hierarchická kozmická štruktúra, v ktorej všetky úrovne existencie sú navzájom prepojené symbolmi a signatúrami. 𝐌𝐚𝐭𝐞𝐫𝐢á𝐥𝐧𝐞 𝐯𝐞𝐜𝐢 𝐦ôž𝐮 𝐛𝐲ť 𝐧𝐨𝐬𝐢𝐭𝐞ľ𝐦𝐢 𝐝𝐮𝐜𝐡𝐨𝐯𝐧é𝐡𝐨 𝐯ý𝐳𝐧𝐚𝐦𝐮 𝐚 𝐬𝐩𝐫𝐨𝐬𝐭𝐫𝐞𝐝𝐤𝐨𝐯𝐚ť 𝐩ô𝐬𝐨𝐛𝐞𝐧𝐢𝐞 𝐯𝐲šší𝐜𝐡 𝐩𝐫𝐢𝐧𝐜í𝐩𝐨𝐯.
Iamblichos týmto spôsobom ovplyvnil celú líniu neskorého novoplatonizmu. Na jeho myšlienky nadväzovali filozofi ako 𝐏𝐫𝐨𝐤𝐥𝐨𝐬 alebo 𝐃𝐚𝐦𝐚𝐬𝐜𝐢𝐨𝐬. Prostredníctvom spisov, ktoré sa pripisujú 𝐃𝐢𝐨𝐧ý𝐳𝐢𝐨𝐯𝐢 𝐀𝐫𝐞𝐨𝐩𝐚𝐠𝐢𝐭𝐨𝐯𝐢, sa mnohé prvky novoplatonickej kozmológie dostali aj do kresťanskej teológie. Hierarchická predstava sveta, v ktorej sa božské pôsobenie sprostredkúva cez rôzne úrovne reality, sa stala jedným z dôležitých obrazov stredovekého myslenia.
Kresťanská bohoslužba má ten istý charakter a privádza túto myšlienku k plnej podobe. V omši sa Kristus sprítomňuje v hostii. Chlieb a víno sa premieňajú a veriaci ho prijímajú. Cirkev definuje sviatosť ako viditeľný znak neviditeľnej milosti. V kresťanskom jazyku je to teurgický vzorec. Materiálna vec sa stáva nositeľom Božieho konania a cez ňu je prijímajúci priťahovaný k zjednoteniu s Bohom.
Iamblichos tvrdil, že duša nemôže zavŕšiť návrat vlastným úsilím, ale že najprv musí konať božské. Sviatosť na túto potrebu odpovedá. Tu iniciatíva patrí úplne Bohu a darom je milosť. Tým sa sviatosť odlišuje od akejkoľvek techniky, ktorú by si mohol osvojiť človek. Symbolické znaky a lieky, o ktorých budeme hovoriť sú len čiastočnou účasťou na vzorci, ktorý sviatosť vyjadruje v najplnšej podobe.
Táto línia pokračovala aj v renesancii. 𝐌𝐚𝐫𝐬𝐢𝐥𝐢𝐨 𝐅𝐢𝐜𝐢𝐧𝐨 a ďalší renesanční platonici znovu objavili staré texty novoplatonikov a hermetickej tradície. V ich chápaní bol 𝐬𝐯𝐞𝐭 𝐨𝐩äť ž𝐢𝐯ý𝐦 𝐜𝐞𝐥𝐤𝐨𝐦, v ktorom existuje množstvo symbolických korešpondencií medzi človekom, prírodou a kozmom.
Práve v tomto prostredí sa znovu rozvíja aj stará tradícia 𝐚𝐥𝐜𝐡ý𝐦𝐢𝐞 𝐚 𝐡𝐞𝐫𝐦𝐞𝐭𝐢𝐜𝐤𝐞𝐣 𝐟𝐢𝐥𝐨𝐳𝐨𝐟𝐢𝐞. Jednou z jej dôležitých myšlienok je predstava, že príroda nesie 𝐬𝐢𝐠𝐧𝐚𝐭ú𝐫𝐲. Rastliny, minerály a rôzne prírodné látky vyjadrujú určité 𝐚𝐫𝐜𝐡𝐞𝐭𝐲𝐩á𝐥𝐧𝐞 𝐤𝐯𝐚𝐥𝐢𝐭𝐲. Tieto kvality možno rozpoznať a použiť v medicíne.
V tejto línii sa objavuje aj 𝐏𝐚𝐫𝐚𝐜𝐞𝐥𝐬𝐮𝐬. Jeho medicína stojí na presvedčení, že medzi makrokozmom a mikrokozmom existujú hlboké súvislosti. Príroda obsahuje znaky a signatúry, ktoré naznačujú liečivé vlastnosti látok. Lekár ich musí vedieť čítať.
𝐒𝐚𝐦𝐮𝐞𝐥 𝐇𝐚𝐡𝐧𝐞𝐦𝐚𝐧𝐧 formuloval homeopatiu o dve storočia neskôr a používal jazyk osvietenstva a experimentálnej medicíny. Napriek tomu sa v jeho systéme objavujú myšlienky, ktoré sú blízke tejto staršej tradícii. Ide napríklad o predstavu dynamickej liečivej sily (životná sila), o význam podobnosti medzi liekom a chorobným stavom, alebo o presvedčenie, že aj veľmi malá dávka môže sprostredkovať hlboký účinok.
Dejiny samozrejme netvoria jednoduchý reťazec, v ktorom by jedna myšlienka priamo prechádzala do druhej. Skôr ide o širší kultúrny prúd, ktorý sa v rôznych obdobiach objavuje v odlišných podobách. Filozofia, náboženstvo, alchýmia, medicína a prírodná filozofia sa v ňom navzájom ovplyvňujú.
Ak sa na tento vývoj pozrieme z väčšej perspektívy, môžeme vidieť určitú kontinuitu. V staroveku sa objavuje v pythagorejskej a platónskej tradícii. V neskorom antickom období ju rozvíjajú novoplatonici ako Plotinos a Iamblichos. V stredoveku prechádza do kresťanskej mystiky a teológie. V renesancii sa znovu objavuje v hermetizme a platonizme. V ranom novoveku ovplyvňuje paracelsovskú medicínu a alchýmiu.
A niektoré jej ozveny možno nájsť aj v moderných formách symbolickej medicíny.
Iamblichos je v tomto príbehu jedným z dôležitých uzlov. V ňom sa filozofia stretáva s rituálom a materiálne veci sa stávajú nositeľmi duchovnej signatúry. Pre dnešného človeka môže byť zaujímavé sledovať, ako sa táto predstava sveta v rôznych podobách objavuje počas dejín.
Niekedy sa objaví v náboženstve, inokedy vo filozofii, niekedy v medicíne alebo v alchýmii. Vždy však vychádza z presvedčenia, že realita nie je iba súbor izolovaných objektov. Svet má vnútorný poriadok, v ktorom sa duchovné a materiálne roviny navzájom dotýkajú a zrkadlia. A človek sa tento poriadok môže pokúsiť pochopiť.
Vladimír Petroci
Zdroj: Gregory Shaw, Theurgy and the Soul: The Neoplatonism of Iamblichus
Chcete dostávať nové články e-mailom?
Ak vás tieto texty zaujímajú, môžete sa prihlásiť na odber. Nové články vám prídu priamo do e-mailu.