Dean Radin a jeho kniha Real Magic

Dean Radin patrí medzi najznámejších výskumníkov vedomia našej doby. Vyštudoval elektrotechniku, fyziku a psychológiu, na University of Illinois sa venoval kybernetike a umelej inteligencii a väčšinu profesijného života strávil v laboratóriách, ktoré skúmajú vzťah mysle a hmoty. Dlhé roky pôsobí ako hlavný vedecký pracovník Institute of Noetic Sciences v Kalifornii. Parapsychologická asociácia, pridružená organizácia Americkej asociácie pre pokrok vedy (AAAS), si ho päťkrát zvolila za prezidenta.

V roku 2018 vydal knihu Real Magic: Ancient Wisdom, Modern Science, and a Guide to the Secret Power of the Universe. Názov provokuje zámerne. Radin v úvode píše, že mágiu skúma vedeckými metódami asi štyridsať rokov. Počas prvých tridsiatich deviatich rokov by takéto tvrdenie rázne odmietol. Svoju prácu chápal ako parapsychológiu, seriózny výskum psi javov, a mágiu spájal s rozprávkami a javiskovými trikmi. Až pri písaní tejto knihy si uvedomil, že telepatia, jasnovidnosť, predtucha a psychokinéza, ktoré celý život meria v laboratóriu, sú tie isté javy, ktoré staré tradície nazývali mágiou. Obe oblasti opisujú tie isté javy spojené s vedomím. Obe stoja na okraji akademickej vedy a ortodoxné náboženstvá obe označujú za nebezpečné.

Radin rozdeľuje skutočnú mágiu do troch skupín. Prvú nazýva silou vôle; patrí sem každý pokus duševne ovplyvniť udalosti, od kúzla po modlitbu. Druhou je divinácia, vnímanie udalostí vzdialených v priestore alebo čase. Treťou je teurgia, styk s nehmotnými bytosťami. V tomto článku sa sústredíme na prvú skupinu a na otázku, ktorá je pre lekára a homeopata podstatná: môže symbol pôsobiť? Môže význam, vtlačený do znaku, do vody alebo do látky, zmeniť stav človeka? A ak áno, čo nám to hovorí o povahe reality?

Symbol ako súčasť štruktúry sveta

Radin začína jazykom. Anglické sloveso to spell znamená skladať písmená do slov a slová do viet. Podstatné meno spell znamená kúzlo. Medzi oboma významami existuje súvislosť: kúzlo tiež skladá symboly do väčších celkov, ktoré odkazujú na veci, deje a pojmy. Rozdiel spočíva vo svetonázore. Kúzlo predpokladá svet, v ktorom je všetko prepojené za hranicami priestoru a času. Hermetická tradícia tento predpoklad nazýva zákonom korešpondencií: čo je hore, je aj dole, a čo je vnútri, je aj vonku.

Podobne funguje anglické sloveso to draw. Znamená kresliť, ale aj priťahovať. Kto kreslí symbol, ten podľa magickej tradície priťahuje jeho význam do existencie. Radin to vysvetľuje jednoduchým príkladom. Ak slovo Fido zodpovedá skutočnému psovi menom Fido, potom operácia so symbolom ovplyvní aj samotného psa. Na tomto princípe podľa neho stojí amulet pre šťastie, vúdú bábika aj homeopatia. K poslednému bodu sa ešte vrátime, pretože z homeopatického hľadiska si toto prirovnanie vyžaduje spresnenie.

Z pohľadu mágie symbol ukazuje na vzťah a zároveň tvorí súčasť štruktúry reality. Radin hľadá oporu tejto myšlienky vo fyzike. Fyzik John Wheeler z Princetonu sformuloval tézu „it from bit“: každá vec, každá častica, každé silové pole, ba aj samotné časopriestorové kontinuum odvodzuje svoju funkciu, svoj význam a svoju existenciu z odpovedí na otázky typu áno alebo nie, z informácie. Max Tegmark z MIT zašiel ďalej. Podľa neho fyzikálna realita je matematickou štruktúrou, súborom abstraktných vzťahov. Ak je to tak, potom kto mení abstraktné vzťahy, mení aj fyzický svet. Radin dodáva vetu, ktorá tvorí os celej kapitoly: práve toto je idea sigilu.

Mág Patrick Dunn, odborník na semiotiku, to vyjadril ešte priamočiarejšie. Ak má realita na hlbšej než kvantovej úrovni symbolickú povahu, potom manipulácia so symbolickými systémami mení semiotickú sieť, a tým mení realitu.

Čo je sigil

Slovo sigil pochádza z latinského sigillum, pečať. Radin ho definuje stručne: sigil je symbol želaného cieľa. Modernú podobu techniky vytvoril britský maliar a okultista Austin Osman Spare (1886 až 1956) a z jeho práce vychádza takzvaná chaos mágia, ktorú v osemdesiatych rokoch rozpracoval Peter Carroll.

Radin vysvetľuje, prečo sigil funguje lepšie než obyčajne napísané želanie. Vytvorenie sigilu vyžaduje sústredenejšiu pozornosť než písanie vety. Abstraktný znak navyše oslabuje vplyv analytickej mysle, ktorá by cieľ inak neustále komentovala, pochybovala o ňom a kontrolovala ho. Mág sigil najprv „nabije“ a potom „uvoľní“. Nabitie sústredí emóciu, zámer a vieru na cieľ. Uvoľnenie presunie cieľ z vedomej mysle do nevedomia.

Postup, ktorý Radin uvádza, má šesť krokov:

Napíšeme želanie ako vetu, napríklad „Nájdem desaťdolárovú bankovku“ (v origináli „I find a ten-dollar bill“).
Z vety vyberieme začiatočné písmená slov a vynecháme slová, ktoré sa začínajú samohláskou. V anglickom príklade zostanú písmená FTDB.
Písmená spojíme do jedného abstraktného znaku, v ktorom už nerozoznáme pôvodné slová.
Znak nabijeme. Sústredíme sa naň a premietame doň buď hlboký pokoj, alebo silnú emóciu. Mágovia na to používajú hlbokú meditáciu, prudké sústredenie, fyzickú námahu, hnev alebo vrchol sexuálneho vzrušenia.
Po nabití sigil odložíme. Niektorí ho spália, iní sa naň občas letmo pozrú alebo ho umiestnia tam, kde ho z času na čas uvidia. Zámer má prejsť z vedomia do hlbokého nevedomia a tam pôsobiť.
Zachováme vieru a mlčanlivosť. Význam sigilu si necháme pre seba a používame ho len na dobré ciele.

Mlčanlivosť má praktický dôvod. Iní ľudia môžu do nášho zámeru vniesť pochybnosť a pochybnosť oslabuje účinok. Radin opakovane zdôrazňuje aj etickú hranicu. Ovplyvňovať iného človeka bez jeho súhlasu považuje za morálne pochybné, aj keď chceme preňho dobro. Mágiu, ktorá má druhým uškodiť, prirovnáva k tretiemu Newtonovmu zákonu: vo svete, kde je všetko prepojené, sa zlý úmysel vracia k tomu, kto ho vyslal.

Funguje to?

Radin odpovedá, že podľa jeho skúseností zo života aj z laboratória áno. Nie vždy a nie okázalo, ale dostatočne často na to, aby sme tomu venovali pozornosť. V bežnom živote sa výsledok obvykle prejaví ako významová synchronicita. V laboratóriu ako štatisticky významný výsledok testu. V oboch prípadoch rozhoduje sústredený zámer, otvorenosť voči predstave, že cieľ sa už naplnil, a jasne formulovaný cieľ.

Ako príklad uvádza príbeh zo začiatku roku 2000. S kolegom Richardom Shoupom zakladal v Silicon Valley výskumný ústav Boundary Institute. Mesiac pred sťahovaním kreslil na tabuľu vo svojej kancelárii ideálne laboratórium: kreslo pre účastníkov pokusov, tienenú komoru a ďalšie zariadenia, na ktoré nemal peniaze. Po nasťahovaní do kancelárie v Los Altos objavil na susedných dverách nápis PsiQuest Research Labs. Keď vstúpil, muž za stolom naňho ohromene pozrel a povedal jeho meno. Prezident firmy Jon K. sa v tom čase venoval tibetskej jóge snov a opakovane si želal znamenie, že jeho podnik je na správnej ceste. Jedným z takých znamení mal byť práve Dean Radin, ktorého chcel získať do správnej rady, no nevedel, kde ho hľadať. Pri prehliadke susedných priestorov Radin našiel kreslo, tienenú komoru aj prístroje, ktoré si kreslil na tabuľu. Stáli necelé dva metre od jeho stola, za stenou. Radin to komentuje slovami: „Nakreslil som to, čo som chcel, do existencie.“ Využíva tu oba významy slovesa to draw.

Radin si je vedomý, že takýto príbeh nič nedokazuje. Náhody sa stávajú. Preto prenáša otázku do laboratória.

Požehnaná čokoláda, voda a čaj

Sigil je zhustený zámer vtlačený do znaku. Požehnanie je zhustený zámer vtlačený do jedla alebo nápoja. Radin uvádza, že požehnanie vody, vína a chleba zaberá ústredné miesto v mnohých náboženských obradoch a že prípitok poznajú všetky kultúry. Bežné vysvetlenie znie, že prípadné uzdravenia po požití posvätenej vody spôsobuje placebo efekt. Radin sa rozhodol overiť inú možnosť.

V roku 2006 uskutočnil so spolupracovníkmi dvojito zaslepený pokus s tmavou čokoládou. Zámer sformulovali do jednej vety: „Človek, ktorý zje túto čokoládu, prejaví optimálne zdravie a fungovanie na telesnej, citovej a duševnej úrovni a bude pociťovať viac energie, sily a pohody.“ Čokoládu požehnali dvaja starší budhistickí mnísi, ďalšiu dávku šaman z Mongolska a tretiu elektronické zariadenie, do ktorého zámer „vtlačilo“ šesť skúsených meditujúcich. Kontrolná skupina dostala rovnakú čokoládu z rovnakého zdroja bez požehnania. Pokus dokončilo 62 ľudí. Na tretí deň konzumácie čokolády sa nálada v skupinách s požehnanou čokoládou zlepšila viac než v kontrolnej skupine (p = 0,04). Silnejší účinok sa ukázal u ľudí, ktorí bežne jedia menej čokolády, než bol priemer 3,2 unce týždenne (p = 0,0001). Zlepšenie spočívalo najmä v menšej únave a väčšej vitalite. Štúdiu publikoval časopis Explore v roku 2007.

Subjektívne hodnotenie nálady je však menej spoľahlivým ukazovateľom. Radin preto spolupracoval s profesorom Yung-Jong Shiahom z Taiwanu na pokuse s rastlinou Arabidopsis thaliana, po slovensky arábkovkou Thalovou. Ide o drobnú jednoročnú burinu z čeľade kapustovitých, ktorá rastie aj u nás na poliach a pri cestách. Botanici a genetici ju používajú ako hlavnú modelovú rastlinu, podobne ako zoológovia používajú myš alebo octomilku. Rastie rýchlo a jej genóm sekvenovali ako prvý rastlinný genóm v roku 2000. Arabidopsis obsahuje bielkovinu kryptochróm, citlivú na svetlo a na slabé magnetické polia. Kryptochróm má aj človek a viaceré práce mu pripisujú kvantové vlastnosti. Shiah predpokladal, že rastlina s takouto bielkovinou môže reagovať na zámer citlivejšie než iné systémy.

Mních Lu Cheng a dvaja ďalší mnísi budhistickej nadácie Bliss and Wisdom dvadsať minút duševne požehnávali polovicu z dvadsiatich štyroch fliaš balenej vody. Zámer znel: „Arabidopsis, ktorá prijme túto vodu, prejaví optimálny rast; najmä bude mať zvýšenú výživu, energiu, silu a pohodu.“ Aby nezasiahli kontrolné fľaše v tej istej miestnosti, dodali: „Toto zlepšenie platí len pre túto dávku vody.“ Polievanie, klíčenie aj meranie robili ľudia, ktorí nevedeli, ktorá voda je požehnaná. Výskumníci použili tri typy semien: divoký typ, mutáciu so zníženou citlivosťou na modré svetlo a mutáciu so zvýšenou citlivosťou. Semenáčiky polievané požehnanou vodou mali kratšiu stonku (hypokotyl), čo znamená robustnejší rast, a viac antokyánov aj chlorofylu. Účinok sa najvýraznejšie prejavil pri semenách so zvýšenou citlivosťou na svetlo. Pokus zopakovali štyrikrát pri rôznych kombináciách svetla a súhrnný výsledok meraní dĺžky stonky zodpovedal pravdepodobnosti náhody 1 : 38 biliónom. Práca vyšla v časopise Explore v roku 2017.

Tretí pokus sa venoval viere. Taiwanský tím rozdal 221 účastníkom fľaše čaju oolong, z ktorých polovicu opäť požehnali mnísi. Na konci týždňa sa každý vyjadril, či si myslí, že pil požehnaný čaj. Medzi ľuďmi, ktorí verili, že pijú požehnaný čaj, mali lepšiu náladu tí, ktorí ho aj pili. Rozdiel bol skromný. Medzi ľuďmi, ktorí neverili, sa nijaký rozdiel neobjavil. Najsilnejší výsledok priniesla tretia skupina porovnaní: všetci pili ten istý požehnaný čaj, no jedni verili, že ho dostali, druhí nie. Zlepšenie nálady u veriacich zodpovedalo pravdepodobnosti náhody 1 : 50 000. Radin z toho vyvodzuje, že požehnanie pôsobí a viera jeho účinok výrazne zosilňuje alebo tlmí.

Tento záver zodpovedá rozsiahlym metaanalýzam takzvaného efektu oviec a kôz. Psychologička Gertrude Schmeidler v štyridsiatych rokoch rozdelila účastníkov psi pokusov na „ovce“, ktoré v psi javy veria, a „kozy“, ktoré ich odmietajú. Ovce dosahovali výsledky nad úrovňou náhody, kozy na jej úrovni alebo pod ňou. Tony Lawrence z Edinburghu v roku 1993 spracoval 73 prác od 37 autorov s viac ako 685 000 pokusmi a 4 500 účastníkmi. Rozdiel medzi veriacimi a neveriacimi zodpovedal pravdepodobnosti náhody menšej než jedna k biliónu. Aktualizácia Storma a Tressoldiho z roku 2015 tento výsledok potvrdila. Radin to zhŕňa stručne: kto neverí v mágiu, ten mágiu nedostane.

Vúdú bábika s láskavým zámerom

Najbližšie k princípu sigilu sa dostáva pokus, ktorý Radin uskutočnil v deväťdesiatych rokoch na University of Nevada s holandským výskumníkom Rensom Wezelmanom. Oficiálne ho nazvali testom „tradičného magického liečebného rituálu“. V skutočnosti išlo o vúdú.

Každý účastník si z modelovacej hmoty vytvoril vlastnú podobizeň. Obklopil ju osobnými predmetmi: fotografiou, hodinkami, ostrihanými nechtami, vlasmi a jednostranovým životopisom. Vysielajúci sedel v tmavej, elektromagneticky tienenej komore pri sviečke a podobizni partnera. Prijímajúci sedel v budove vzdialenej asi sto metrov, oddelený betónovými stenami, a prístroje mu nepretržite merali srdcovú frekvenciu, elektrickú vodivosť kože a prekrvenie prsta. Vysielajúci mal bábiku láskavo pozorovať, posielať jej upokojujúce myšlienky a naznačovať masáž šije a chrbta. Pichanie špendlíkov výskumníci výslovne zakázali.

V intervaloch, počas ktorých vysielajúci sústreďoval svoj zámer, sa u prijímajúceho zvýšilo prekrvenie prstov a spomalil sa pulz, čo zodpovedá uvoľneniu. Neočakávane stúpla aj vodivosť kože. Pri opakovaní pokusu sa ukázalo, že vysielajúci tentoraz bábiky hladkali po vlasoch a tvári. Výskumníci potom zmerali, čo sa deje pri skutočnej masáži ramien a hladení vlasov. Telo reagovalo rovnako: vodivosť kože stúpla, pulz klesol, prekrvenie sa zvýšilo. Vzdialený pacient tak zrkadlil to, čo liečiteľ robil s podobizňou. Radin to označuje za laboratórne potvrdenie zákona korešpondencií.

V tej istej kapitole opisuje aj pokusy so sledovaním pacientov s rakovinou na diaľku. Keď zdravý partner z dlhodobého citového vzťahu hľadel na obraz chorého partnera, menila sa fyziológia pacienta. Ak sa zdravý partner predtým naučil tibetskú meditáciu súcitu tonglen, reakcia pacienta bola silnejšia a trvala dlhšie.

Pečate v dejinách medicíny

Pre homeopata má táto téma hlboké korene. Slovo sigillum sa v lekárskych dejinách objavuje u Paracelsa. Jeho Archidoxis magica obsahuje návody na pečate proti chorobám. Každá pečať zodpovedá znameniu zverokruhu, vyrába sa zo stanovenej zliatiny kovov v stanovenú planetárnu hodinu a nosí sa na tele. Pečať Leva z čistého zlata má chrániť pred štvrtodennou horúčkou, morom a očnými chorobami z horúčavy. Pečať Škorpióna zo železa pred jedmi, uštipnutím a malomocenstvom. Pečať Rýb pred dnou, kŕčmi a ochrnutím. Paracelsus podľa Radina učil, že každá magická operácia sa začína imagináciou.

Radin Paracelsa nazýva zakladateľom homeopatie. To je nepresné. Homeopatiu ako systém založil Samuel Hahnemann na konci 18. storočia. Paracelsus však formuloval princíp podobnosti a náuku o signatúrach, ktoré Hahnemann poznal a ktoré patria k predchodcom homeopatického myslenia.

James Frazer v Zlatej ratolesti rozlíšil dva typy sympatetickej mágie. Nesprávne spojenie podobných predstáv podľa neho vytvára „homeopatickú alebo napodobňujúcu mágiu“, nesprávne spojenie susediacich predstáv vytvára mágiu kontaktnú. Princípy asociácie sú podľa Frazera samy osebe výborné; ak ich použijeme správne, vznikne veda, ak nesprávne, vznikne mágia, „nemanželská sestra vedy“. Frazer pomenoval magický zákon podobnosti priamo podľa homeopatie a celú oblasť odsúdil vopred, bez skúmania. Radin ukazuje, že tento postoj sa v antropológii udržal vyše storočia.

Homeopat tu vidí niečo, čo Radin naznačuje len okrajovo. Homeopatický liek sa vyberá podľa podobnosti obrazu. Obraz homeopatického lieku spája mentálne, generálne aj fyzické príznaky do jedného celku, ktorý má význam. Liek pôsobí vtedy, keď sa jeho význam zhoduje s významom choroby pacienta. Jan Scholten ide v tomto smere ďalej. Tému minerálneho lieku odvodzuje z jeho miesta v periodickej sústave, z periódy a štádia, tému rastlinného lieku z taxonomického zaradenia rastliny. Periodická sústava a botanická systematika tu fungujú ako usporiadaný jazyk významov. Scholtenov postup nie je signatúrovou metódou. Signatúra sa riadi vonkajšou podobou látky, Scholten sa riadi jej miestom v prírodnom poriadku. Obe cesty však predpokladajú svet, v ktorom má poriadok prírody význam a v ktorom tento význam zodpovedá vnútornému stavu človeka. Radinov rámec ponúka pre takýto svet modelový opis.

Cieľ, ktorý ťahá z budúcnosti

Magické tradície radia formulovať cieľ tak, akoby sa už naplnil. Sigil je takýto cieľ, umiestnený do budúcnosti a uvoľnený do nevedomia. Radin túto zásadu podrobil experimentu.

Radin to vysvetľuje na bejzbale. Nadhadzovač hádže loptu spoluhráčovi, ktorý stojí asi osemnásť metrov od neho. Ak loptu roztočí, letí po oblúku a od priamej čiary sa odchýli najviac asi o pol metra. Predstavme si hod, pri ktorom sa lopta odchýli o dva a pol metra, hoci nefúka vietor. Takú silu ruka nedokáže vyvinúť. Radin ponúka iné vysvetlenie. Nadhadzovač si silno predstavoval, kam má lopta doletieť, a jeho zámer zakrivil priestor, ktorým lopta letela. Podobne zakrivuje priestor hmota v Einsteinovej teórii gravitácie. Lopta potom letí po zakrivenej dráhe a nijaká sila ju netlačí. Priťahuje ju cieľ.

Radin chcel zistiť, či zámer pôsobí ako tlak na začiatku alebo ako príťažlivosť cieľa. Pripravil na to jednoduchý pokus. Účastník sedel pri počítači a stláčal tlačidlo. Po každom stlačení zaznela buď krátka zaujímavá zvuková ukážka, napríklad úryvok z filmu alebo slávneho prejavu, alebo len cvaknutie. Účastník mal chcieť, aby zaznela ukážka. Ktorý zvuk zaznie, rozhodoval generátor náhodných čísel. Pri čistej náhode by ukážka zaznela v polovici prípadov.

Generátor nerozhodoval naraz. Výsledok vznikal v troch krokoch za sebou, podobne ako lopta prechádza tromi úsekmi dráhy. Prvý krok určil predbežný výsledok. Druhý a tretí krok ho mohli ponechať alebo obrátiť. Zvuk určil až posledný krok. Účastník o krokoch nevedel, počul len konečný zvuk.

Takáto stavba umožnila rozlíšiť dve možnosti. Ak by zámer tlačil na začiatku, odchýlka by sa objavila hneď v prvom kroku a ďalšie kroky by ju len prenášali. Ak zámer priťahuje cieľ, prvý krok zostane náhodný a odchýlka narastie až smerom ku koncu.

Výsledok zodpovedal druhej možnosti. V prvom kroku sa výsledky držali okolo 50 percent, takže generátor fungoval správne. V druhom kroku sa začali odchyľovať v prospech ukážky a v treťom kroku dosiahli 56 percent. Pravdepodobnosť takého výsledku náhodou je približne 1 : 1 000. Výskumníci potom výsledky prepočítali odzadu, od posledného kroku k prvému. Takto vypočítaný priebeh sa so skutočnými údajmi zhodoval. Radin pokus zopakoval v rôznych obmenách a dospel k záveru, že zámer pôsobí od cieľa. Cieľ ťahá udalosti k sebe z budúcnosti.

Radin priznáva, že tento záver neprijal ľahko. Pripomína však, že rovnice klasickej aj kvantovej fyziky fungujú v oboch smeroch času a že fyzikálne časopisy o spätnom pôsobení z budúcnosti publikujú. Pre prax sigilu z toho vyplýva jednoduchý poznatok. Mág kladie cieľ do budúcnosti a necháva prítomnosť, aby sa k nemu priblížila.

Rezonancia a úsilie bez námahy

Ak sa pýtame, v akom stave mysle symbol pôsobí, Radin odpovedá výsledkami pokusov s generátormi náhodných čísel. V Edinburghu v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch najúspešnejší účastníci opisovali pocit rezonancie, splynutia s prístrojom. Druhou kľúčovou skúsenosťou bolo paradoxné „úsilie bez námahy“: človek túži po výsledku celou bytosťou a zároveň necíti nijakú úzkosť. Účastníci pokusov v laboratóriu PEAR na Princetonskej univerzite opisovali stav pohltenia, v ktorom strácali vedomie seba a okolia, podobne ako pri hre, čítaní knihy alebo tvorivej práci. Psychológ Lonnie Nelson z Arizonskej univerzity zistil, že čím hlbšie pohltenie účastníci prežívali, tým väčšmi ovplyvnili generátor.

Mág tento stav nazýva gnózou. Radin považuje meditáciu za najbezpečnejšiu cestu k nemu. Prieskum Institute of Noetic Sciences medzi viac ako tisíckou meditujúcich ukázal, že traja zo štyroch zažívajú v dôsledku praxe viac významových synchronicít. Tu sa uzatvára kruh so sigilom. Nabitie sigilu vyžaduje sústredený zámer, uvoľnenie vyžaduje odpútanie. Gnóza obe požiadavky spája.

Podstata reality

Všetko doteraz opísané sa z pohľadu súčasnej vedy javí ako nemožné. Radin preto venuje poslednú veľkú kapitolu otázke, aký svet musí byť, aby v ňom symbol a zámer mohli pôsobiť.

Západný vedecký svetonázor stojí podľa neho na troch predpokladoch. Realizmus tvrdí, že predmety majú vlastnosti nezávislé od pozorovania. Lokalita tvrdí, že predmety sú oddelené a pôsobenie na diaľku neexistuje. Kauzalita tvrdí, že čas plynie jedným smerom a informácia z budúcnosti nemôže prísť. Z týchto predpokladov vyrástli mechanizmus, fyzikalizmus, materializmus a redukcionizmus. Radin nespochybňuje ich silu; vďaka nim máme celú modernú techniku. Upozorňuje však, že fyzika 20. storočia ukázala hranice všetkých troch predpokladov. Elementárne objekty nemajú pred pozorovaním plne určené vlastnosti. Kvantové previazanie potvrdilo „strašidelné pôsobenie na diaľku“. Všeobecná teória relativity spochybnila pevnú šípku času. Každý z troch predpokladov sa tak ukázal ako osobitný prípad širšieho obrazu sveta.

Kľúč k tomuto širšiemu obrazu hľadá Radin vo večnej filozofii, philosophia perennis, ktorú v renesancii hľadal Marsilio Ficino a v 20. storočí spopularizoval Aldous Huxley. Ak odhliadneme od kultúrnych rozdielov medzi mystickými tradíciami, zostanú podľa Radina tri myšlienky: vedomie je základné a predchádza fyzickému svetu; všetko je prepojené; existuje jediné Vedomie. Na týchto myšlienkach podľa neho stojí skutočná mágia.

Radin rozlišuje osobné vedomie, ktoré označuje malým [c], a univerzálne Vedomie, ktoré označuje veľkým [C]. Hermetická tradícia opisuje [C] v dvoch aspektoch. Jedným je neprejavená Jediná Myseľ, druhým prejavená, tvárna Jediná Vec, ktorú alchymisti poznali ako prvotnú látku a hinduizmus ako akášu. Jediná Vec reaguje na Jedinú Myseľ a prijíma od nej tvar. Z hermetického pohľadu je realita psychofyzická. Ak osobné vedomie pôsobí na telo, hovoríme o psychosomatike a placebo efekte. Ak pôsobí na svet mimo tela, čo môže, pretože má rovnakú povahu ako [C], hovoríme o mágii. Eliphas Lévi neskôr tento tvárny prostriedok nazval astrálnym svetlom a pripisoval mu citlivosť na ľudský zámer.

Osobné vedomie si Radin predstavuje ako vrchol ľadovca, ktorého väčšina leží pod hladinou. Na náčrte reality, ktorý v knihe uvádza, sa nad hladinou nachádza bežné vedomie a klasická fyzika veľkých stabilných predmetov. Tesne pod hladinou leží ľudské nevedomie a kvantová realita, ktorú fyzika opisuje čoraz abstraktnejšou matematikou. Dva zdanlivo oddelené ostrovy sa pod hladinou ukazujú ako dva vrcholy tej istej hory. Na najhlbšej úrovni sa rozdiel medzi myslou a hmotou stráca. Radin tu siaha po pojme implikátneho poriadku fyzika Davida Bohma, potenciálnej, svojou povahou duševnej oblasti, z ktorej vychádza fyzická realita.

Z tohto modelu Radin vyvodzuje vysvetlenie všetkých troch druhov mágie. Divinácia funguje, pretože [C] je základnejšie než priestor a čas. Sila vôle funguje, pretože fyzický svet vzniká z [C] a [C] ho moduluje; osobný zámer to dokáže tiež, no len v malej miere. Teurgia funguje, pretože ľudské telo je len jednou z mnohých možných foriem, v ktorých sa vedomie stelesňuje.

Pre slabosť účinkov má Radin názorný obraz. Keď sa slon otrasie, chvost mu divoko poletuje. Keď však chvost odoženie muchu, slon sa ani nepohne. Osobné vedomie je chvost, ktorý sa pokúša pohnúť slonom. Realitu Radin opisuje ako pružnú a celistvú. Keď ju zámer na jednom mieste zakriví, inde vznikne napätie a realita sa ho snaží vyrovnať. Pokusy so silou vôle tento jav opakovane zaznamenali a výskumníci ho opísali pod rôznymi názvami ako efekt vyrovnávania alebo štatistickej rovnováhy. Radin dodáva, že slabosť mágie je pre nás požehnaním. Keby každé chvíľkové hnutie mysle menilo svet, ľudstvo by sa dávno zničilo.

Veda sa pomaly obracia

Radin cituje množstvo hlasov z hlavného prúdu vedy, ktoré naznačujú obrat. Max Planck napísal: „Vedomie považujem za základné. Hmotu považujem za odvodenú od vedomia.“ Časopis Nature v roku 2007 uverejnil experimentálnu prácu, podľa ktorej každé budúce rozšírenie kvantovej teórie v súlade s experimentmi musí opustiť niektoré črty realistického opisu. Astrofyzik Richard Conn Henry z Univerzity Johnsa Hopkinsa v tom istom časopise v eseji Mentálny vesmír uzavrel, že vesmír je celkom duševný. Rakúsky fyzik Anton Zeilinger povedal, že realita a informácia sú dve strany tej istej mince a že toto je posolstvo kvantovej fyziky. Neurovedec Christof Koch napísal, že vedomie je fyzika zvnútra.

Bernardo Kastrup argumentuje v prospech idealizmu úsporne. Ak je celá realita v mysli, najjednoduchšia hypotéza predpokladá jedinú myseľ. Inak by sme museli predpokladať, že myseľ vznikla nespočetnekrát, raz pre každú vedomú bytosť.

Radin rozoberá sedem filozofických stanovísk k vzťahu medzi vedomím a hmotou a ku každému pripája verdikt o mágii. Redukčný materializmus a eliminatívny materializmus mágiu vylučujú. Mäkký idealizmus, podľa ktorého hmota vychádza z vedomia, ju pripúšťa. Tvrdý idealizmus, podľa ktorého hmota existuje len ako zjav vo vedomí, ju považuje za samozrejmú. Dualizmus a neutrálny monizmus ju pripúšťajú. Nihilizmus, ktorý popiera vedomie aj hmotu, ju vylučuje spolu so všetkým ostatným.

Rozhodujúci je posun v hierarchii vied. Dnešná veda kladie do základu fyziku, nad ňu chémiu, potom biológiu, psychológiu a na samý vrchol vedomie ako záhadnú emergentnú vlastnosť. Radin navrhuje ponechať celú stavbu, no do základu umiestniť univerzálne Vedomie. Fyzický svet potom vzniká z [C] a [C] preniká každou vrstvou stavby, podobne ako elektróny prenikajú chémiou aj biológiou. Vedomie je v nás prítomné, pretože preniká všetkým, a mozog ho sprostredkúva. V takom svete nemusíme zahodiť ani jednu učebnicu a mágia prestáva byť nemožnou anomáliou. Stáva sa predvídateľným dôsledkom úplnejšieho pohľadu na skutočnosť.

Radin pripomína aj Gödelove vety o neúplnosti. Nijaký netriviálny matematický systém nemôže byť zároveň úplný aj bezosporný. Ak Tegmark tvrdí, že vesmír je matematická štruktúra, potom z neho vždy niečo vypadne. Radin kladie otázku, či tým chýbajúcim prvkom nie je vedomie. Pripomína aj úvod Jánovho evanjelia: „Na počiatku bolo Slovo.“ Dodáva, že poézia sama veľa nevysvetľuje. Napriek tomu obraz Slova na počiatku stvorenia zodpovedá informačnému obrazu sveta.

Kniha obsahuje ešte jednu úvahu, dôležitú pre náš text. Ľudský mozog pomocou matematiky opisuje javy, ku ktorým nemá priamy zmyslový prístup, napríklad kvantové previazanie či čierne diery. Robí to s presnosťou, ktorá prevyšuje všetky naše zmyslové skúsenosti. Ako to dokáže kus teplého, vlhkého tkaniva? Radin odpovedá obratom perspektívy: možno mozog nevymyslel tieto idey. Možno idey vymysleli mozog.

Čo z toho vyplýva pre liečbu

Ak prijmeme Radinov model, liečba symbolom získava racionálny rámec. Symbol sa stáva nástrojom, ktorým osobné vedomie pracuje s hlbšími vrstvami reality. Sigil, požehnanie, modlitba, amulet aj láskavý zámer liečiteľa majú spoločnú štruktúru. Zhusťujú význam do formy, ktorá obchádza analytickú myseľ a pôsobí cez nevedomie.

Zámer mal v Radinových pokusoch vždy jasne sformulovaný obsah. Mnísi vyslovili, čo má voda urobiť pre rastlinu, a obmedzili účinok na určenú dávku. Význam tu vystupuje ako informácia s adresou. Homeopat tu vidí paralelu s liekom. Potencovaný liek obsahuje informáciu o látke a s ňou aj jej význam. Účinkuje vtedy, keď tento význam zodpovedá stavu pacienta. Hahnemann hovoril o duchovnej, dynamickej sile lieku. Radinov jazyk informácie a vedomia ponúka pre túto starú intuíciu súčasnú terminológiu.

Radin uvádza aj tri prekážky, pre ktoré zámer často nepôsobí. Prvou je zotrvačnosť reality. Druhou je talent, pretože schopnosť vstupovať do gnózy je rozdelená nerovnomerne. Treťou je nevedomie. Človek si môže vedome niečo želať a nevedome to odmietať. Tento rozpor podľa Radina neutralizuje alebo dokonca obracia magické úsilie. Odhaliť ho pomáha meditácia, práca s terapeutom alebo, ako Radin otvorene uvádza, psychedelická skúsenosť v bezpečnom prostredí. Každý lekár pozná pacienta, ktorý chce byť zdravý a zároveň svoju chorobu potrebuje. Homeopat pozná túto situáciu ako jeden zo zdrojov, z ktorých odvodzuje tému prípadu.

Kritický pohľad

Radinova kniha má svoje obmedzenia a je správne ich pomenovať. Účinky, ktoré opisuje, sú v laboratóriu malé. Mnohé pokusy, ktoré v knihe uvádza, uskutočnil on sám alebo jeho spolupracovníci a nezávislé opakovania niektorých z nich chýbajú. Výsledky s požehnanou čokoládou a čajom vychádzajú z dotazníkov nálady. Skeptici Radinovi vyčítajú výber priaznivých podskupín a nadmernú interpretáciu štatistiky. Radin na to odpovedá, že šesť tried psi experimentov dosiahlo pri metaanalýzach pravdepodobnosť náhody menšiu než jedna k miliarde a že spor sa dnes týka výkladu údajov, nie existencie javov. Čitateľ by mal poznať obe strany.

Kresťanský čitateľ si všimne aj Radinov kritický postoj k cirkvi a k zákazom mágie v Katechizme Katolíckej cirkvi. Katechizmus v bode 2117 odmieta praktiky, ktorými sa človek pokúša ovládnuť skryté sily a získať nadprirodzenú moc nad inými, a to aj vtedy, ak by šlo o navrátenie zdravia. Radin chápe tento zákaz ako mocenskú stratégiu. Iný pohľad v ňom vidí ochranu pred zneužitím moci nad druhým človekom. Radinova vlastná etika sa s ním v podstate zhoduje: nezasahovať do druhého bez jeho súhlasu a nikdy mu neškodiť.

Záver

Radin označuje cieľ knihy za skromný. Chce rozpustiť tabu, ktoré bráni vedcom otvorene skúmať plné schopnosti vedomia. Mágiu navrhuje preformulovať ako akademické štúdium vedomia vo svetle informačných modelov reality. Upozorňuje, že ak ľudstvo nepochopí, čo vedomie je a čoho je schopné, ťažko vyspeje zo svojej dospievajúcej fázy.

Pre nás, ktorí pracujeme s liečbou, je kniha cenná tým, že spája starú prax symbolu a pečate s laboratórnym výskumom zámeru a oboje prepája s otázkou podstaty reality. Sigil v Radinovom výklade zhusťuje význam do znaku. Ak je realita vo svojom základe vedomím a informáciou, potom význam pôsobí. Pôsobí slabo, závisí od viery a stavu mysle, podlieha zotrvačnosti sveta, no merateľne. Paracelsus by s tým súhlasil a Hahnemann by v tom spoznal svoju duchovnú silu lieku.

Radin končí knihu dvoma vetami: „Mágia je skutočná. Vyrovnajme sa s tým.“

Literatúra

Radin, D. (2018). Real Magic: Ancient Wisdom, Modern Science, and a Guide to the Secret Power of the Universe. New York: Harmony Books.
Radin, D., Hayssen, G., Walsh, J. (2007). Effects of intentionally enhanced chocolate on mood. Explore, 3(5), 485 až 492.
Shiah, Y.-J., Radin, D. (2013). Metaphysics of the tea ceremony: A randomized trial investigating the roles of intention and belief on mood while drinking tea. Explore, 9(6), 355 až 360.
Shiah, Y.-J., Radin, D. (2017). Effects of intentionally treated water on growth of Arabidopsis thaliana seeds with cryptochrome mutations. Explore.
Paracelsus. Archidoxis magica (anglický preklad R. Turner, 1656: Archidoxes of Magic).
Frazer, J. G. (1922). The Golden Bough. London: Macmillan.
Kastrup, B. (2014). Why Materialism Is Baloney. Winchester: Iff Books.