Richard Smoley o tom, ako vedomie vytvára svet
Šiva hrá s Párvatí kocky a každú hru prehrá. Richard Smoley v knihe vydanej v roku 2009 vychádza z tohto hinduistického mýtu a z filozofie sánkhje, ktorá stojí v jeho pozadí, a rozvíja jednotný výklad vedomia, príčinnosti, spravodlivosti a viery. Tento článok sleduje jeho argumentáciu od začiatku do konca.
Na jeseň roku 1978 prišiel Richard Smoley na Corpus Christi College v Oxforde s diplomom z klasických štúdií z Harvardu a s úmyslom študovať odbor Greats, ktorý spája antickú literatúru, dejiny a filozofiu. Filozofia, ktorú ho tam učili, vychádzala z predpokladu, že Boh je barličkou pre slabých, myseľ je mozgom alebo jeho činnosťou a morálka sa redukuje na maximalizovanie pôžitku a minimalizovanie bolesti. Nazýva ju filozofiou „nič iné než“.
Hneď v prvom týždni dostal leták o Oxfordskej kabalistickej skupine. Dva roky trávil stredajšie večery v podkrovnej miestnosti na Magdalen College, kde pracovník daňového úradu, správca univerzitných pozemkov, psychiater a niekoľko ďalších ľudí pri sviečkach študovali Strom života a večer zakončili chlebom, syrom a červeným vínom. Nikto z prítomných toho veľa nevedel. Smoley tam napriek tomu cítil prítomnosť kozmu rozľahlého ako nočná obloha. Keď otvoril filozofické časopisy, nič podobné nepociťoval.
Neskôr osem rokov redigoval Gnosis, americký časopis venovaný západným ezoterickým tradíciám, a napísal niekoľko kníh o ezoterickom kresťanstve. Kniha The Dice Game of Shiva: How Consciousness Creates the Universe (Šivova hra v kocky: Ako vedomie vytvára vesmír, New World Library, 2009) je jeho pokusom vyriešiť oxfordskú dilemu. Domnieva sa, že naša civilizácia stojí pred rovnakou voľbou, pred akou stál on ako študent. Na jednej strane je materialistická filozofia s akademickou prestížou. Na druhej sú hlboké ezoterické učenia, ktoré zostávajú prevažne nepovšimnuté. Jeho návrh, ako ich prepojiť, vychádza z nečakaného zdroja: zo sánkhje, najstaršej z klasických indických filozofických škôl.
Dva tábory s nedokončenou argumentáciou
Kniha sa začína v nacistickom väzení. V júni 1944 napísal Dietrich Bonhoeffer svojmu priateľovi Eberhardovi Bethgemu, že ľudstvo dospelo. Veda, umenie a etika sa už zaobišli bez „pracovnej hypotézy“ Boha a to isté začínalo platiť aj pre náboženské otázky. O jeden a pol storočia skôr vraj Laplace povedal Napoleonovi, že jeho výklad pohybov planét túto hypotézu nepotrebuje.
Odvtedy sa medzery vo vysvetleniach postupne uzatvárali. Dnes má evolučné vysvetlenie aj morálne cítenie. Smoley uvádza experimenty s hrou na ultimátum, v ktorej jeden hráč navrhne rozdelenie odmeny a druhý môže návrh iba prijať alebo odmietnuť. Šimpanzy prijmú každú ponuku, pretože niečo je lepšie ako nič. Ľudia odmietajú ponuky, ktoré považujú za nespravodlivé, aj za cenu vlastnej straty. Niektorí výskumníci pokladajú túto ochotu trestať nespravodlivosť za vlastnosť, ktorá umožnila vznik veľkých spoločností.
Smoley sa domnieva, že oba tábory uviazli. Teológovia konfrontovaní s vesmírom, ktorý funguje bez Boha, majú sklon uchyľovať sa k paradoxom. Aj sám Bonhoeffer napokon hovorí, že žijeme pred Bohom vo svete bez Boha. Materialisti majú iný problém. Autori ako Daniel Dennett a Richard Dawkins trvajú na tom, že prírodné procesy prebiehajú bez účasti mysle, no nedokážu ich opísať bez slov ako zámer, účel a stratégia. Vysvetľujú, že ide o obrazné vyjadrenia. Smoley sa pýta, čo je to za teóriu, ktorá sa na každom kroku opiera o metaforu, ktorú oficiálne popiera. Ešte väčšou medzerou je samotné vedomie. Nikto neukázal, ako vedomé prežívanie vzniká z hmoty, ktorá ho nemá.
Ani liberálny kompromis na tom nie je lepšie. Ak osobného Boha nahradíme neosobným Základom bytia, ako to navrhoval biskup John Shelby Spong, vzdávame sa útechy, ktorú veriaci nachádzajú v Bohu, ktorý sa o nich stará. Voči skeptikovi tým zároveň nič nezískavame, pretože v uzavretom reťazci príčin je základ bytia rovnako nadbytočný ako božský tvorca. Svedectvá mystikov sa odsúvajú ako jednotlivé osobné príbehy. Smoley pridáva jeden, ktorý sa dá len ťažko odsunúť. V roku 1988 sa A. J. Ayerovi, poprednému logickému pozitivistovi svojej generácie a presvedčenému ateistovi, na štyri minúty zastavilo srdce. Ayer neskôr povedal, že videl červené svetlo a pochopil, že riadi vesmír. Zostal ateistom, hoci pripustil, že jeho istota, že smrť je koncom, sa trochu oslabila.
Jedna definícia
Smoleyho cesta z tejto situácie sa začína jedinou definíciou: vedomie je to, čo vytvára vzťah medzi sebou a tým druhým.
Takto vymedzené vedomie má rôzne stupne. V bdelom stave vnímame seba ako niekoho, kto je „tu“ a stojí zoči-voči svetu „tam“. V snoch platí rovnaké rozdelenie medzi snívajúcim a snom. Dokonca aj v bezsennom spánku telo naďalej rozlišuje medzi sebou a patogénmi, proti ktorým bojuje. Zvieratá sa odlišujú od svojho okolia a to isté robia rastliny aj jednotlivé bunky, ktoré s veľkou vytrvalosťou chránia vlastnú existenciu. Smoley nevidí dôvod, prečo by sme mali niekde stanoviť hranicu. Atóm vodíka reaguje na atóm kyslíka určitým spôsobom. V základnom zmysle rozpoznáva niečo mimo seba a vstupuje s tým do vzťahu. Cituje Thomasa Edisona, ktorý v rozhovore z roku 1890 povedal, že podľa neho každý atóm má určitú mieru primitívnej inteligencie. Poukazuje aj na indickú filozofiu, ktorá oddávna opisuje vedomie ako slabo prítomné v mineráli, driemajúce v rastline a plne rozvinuté v človeku.
Tento argument sa neopiera o fyziku. Všetko, čo existuje ako samostatný objekt, musí udržiavať hranicu medzi sebou a všetkým ostatným. Udržiavanie tejto hranice je najzákladnejšou formou vzťahu medzi sebou a tým druhým. Ľudské vedomie tak prestáva byť anomáliou, ktorá sa objavila odnikiaľ, a stáva sa jedným stupňom na súvislej škále. Smoley výslovne odmieta pomoc kvantovej teórie. Cituje Larryho Dosseyho a Lawrencea LeShana, ktorí sú obaja naklonení jeho celkovému pohľadu, no upozorňujú, že kvantová terminológia sa používa ďaleko za hranicami toho, čo môže podložiť. Metafyzické tvrdenie sa podľa neho musí obhajovať metafyzickými argumentmi.
Mýtus
Pri skúmaní vzťahu medzi vedomím a svetom sa Smoley obracia k príbehu, ktorý je v Indii dobre známy. Šiva a jeho manželka Párvatí strávili večnosť vo vzájomnom objatí. Jogín menom Nárada ich vyruší a ponúkne im niečo ešte príjemnejšie než lásku: hru v kocky. Hrajú, obaja podvádzajú a výsledok sa nikdy nemení. Šiva môže vyhrať kolo, no každú hru prehrá. Napokon staví svoje vlastné atribúty, trojzubec, polmesiac a náušnice, a prehrá aj tie. Keď odmieta uznať porážku, Párvatí odíde so všetkým, dokonca aj s jeho bedrovou rúškou.
Šivu to neznepokojuje. Utiahne sa do lesa a žije ako askéta, pohrúžený do meditácie. Odlúčením trpí Párvatí. Prezlečie sa za krásnu ženu z domorodého kmeňa a vyhľadá ho. Šiva, vytrhnutý z meditácie, po nej zatúži. Po ďalšom odlúčení sa obaja zmieria a opäť spolu vládnu.
Smoley chápe Šivu ako vedomie v najširšom zmysle, ako vidiace „ja som“. Sánkhja ho nazýva puruša. Párvatí je prakrti, všetko, čo je videné: vnemy, myšlienky, pocity, spomienky, celá skúsenosť, vnútorná aj vonkajšia. Ich neprerušené objatie predstavuje stav pred prejavením, v ktorom niet ničoho druhého, a teda ani sveta. Nárada predstavuje oddelenie a hra rozvíjanie vesmíru.
Šiva musí prehrať, pretože čisté vedomie nemá nijaké vlastnosti. Iba vidí. Každá vlastnosť, ktorú môžeme vedomiu pripísať, už bola spozorovaná. A to, čo bolo spozorované, patrí na stranu videného, teda Párvatí. Každý hod kockami ho preto ďalej zbavuje toho, čo mal. Zároveň nič nestráca, pretože žiadna z tých vlastností mu nepatrila. Jeho odchod do lesa predstavuje schopnosť vedomia odpútať sa od svojich obsahov, ktorú rozvíjajú mnohé formy meditácie. Rovnako dôležité je opätovné spojenie na konci: vedomie sa vracia k skúsenosti a žije s ňou bez toho, aby sa v nej utopilo.
Smoley vyzýva čitateľa, aby si to overil. Môžeme obrátiť pozornosť na miestnosť, potom na telo a napokon na myšlienky a nálady, ktoré prechádzajú mysľou. Všetko toto možno pozorovať, a preto je to v určitom zmysle niečím druhým. V tom, čo pozoruje, nenachádzame nijaké vlastnosti. Ramana Maharši učil, že otázka „Kto som?“, ak ju sledujeme dostatočne ďaleko, vedie k osvieteniu. Smoley opisuje osvietenie ako priame rozpoznanie, že vedomie je spoločné všetkému a že hranice okolo „môjho“ vedomia sú z veľkej časti umelé. Domnieva sa, že často prichádza bez dramatických udalostí a ľudia, ktorí očakávajú, že sa otvoria nebesia, ho prehliadnu. Aj po ňom radosť a bolesť pokračujú, no už ich nechápeme tak, ako sa nám na prvý pohľad javia. Prax sa presúva od hľadania tohto vhľadu k jeho upevňovaniu.
Čo nazývame skutočným
Tvrdenie, že svet pozostáva zo skúsenosti, má na Západe svoju históriu, najmä u Berkeleyho a Schopenhauera, a vždy narážalo na rovnaké námietky. Ak byť znamená byť vnímaný, čo sa deje so stromom, keď sa naň nikto nepozerá, a čo robil vesmír miliardy rokov predtým, než sa otvorilo prvé oko? Berkeley odpovedal tým, že za trvalého pozorovateľa ustanovil Boha. Schopenhauer urobil celý svet závislým od prvého tvora schopného vidieť. Smoley považuje obe odpovede za vykonštruované a zdroj ťažkosti nachádza v ich spoločnom predpoklade, že za vnímajúceho možno považovať iba myseľ podobnú tej našej. Ak rozpoznávanie a reagovanie patria všetkému, čo existuje, svetu nikdy nechýbal svedok.
Potom sa pýta, čo bežne myslíme slovom „skutočný“, a nachádza päť kritérií. Skutočná vec je prístupná zmyslom zo všetkých strán. Je stabilná. Môžu ju vnímať aj iní duševne zdraví dospelí. Stretávame sa s ňou v bdelom stave. A zodpovedá tomu, čo už pokladáme za možné. Duch nespĺňa hneď niekoľko z týchto kritérií, preto o správach o duchoch pochybujú aj ľudia, ktorí boli pri tom. Vo fyzickom svete nám tieto kritériá dobre slúžia. Zároveň vylučujú väčšinu toho, čo prežívame: myšlienky, sny, obrazy, idey. Smoley uvádza ako príklad peniaze. V roku 2008 zo dňa na deň zmizli bilióny dolárov, ktoré existovali iba ako hodnoty pripísané určitým dlhom, a spolu s nimi sa zrútili veľké firmy.
Anglické slovo „real“ pochádza z latinského res, vec. Naša civilizácia postupne dospela k tomu, že za jedinú skutočnosť hodnú pozornosti považuje veci. Dickens tento postoj stvárnil v postave pána Gradgrinda. Opačný omyl, ktorý nachádzame u Platóna a v Šankarovej advaita védánte, priznáva skutočnosť iba tomu, čo sa nikdy nemení, a všetko ostatné označuje za ilúziu. Smoley uprednostňuje tretiu formuláciu z indickej tradície: svet je Šivovou skúsenosťou a Šivova skúsenosť nemôže byť neskutočná. Kamene sa riadia svojimi zákonmi a sny, predstavy a záblesky transcendentného zasa svojimi.
Dualizmus hodný zachovania
Filozofickým rámcom tohto všetkého je sánkhja, jedna zo šiestich klasických škôl hinduistického myslenia, tradične spojená s jogou. Jej názov znamená vypočítavanie alebo analýzu. Jej legendárnym zakladateľom je mudrc Kapila a základným textom Sánkhjakáriká od Íšvarakršnu, pochádzajúca z klasického obdobia približne medzi rokmi 300 a 600 n. l. Sánkhja sa označuje za dualistickú, pričom toto slovo nemá dobrú povesť. Smoley odlišuje jej dualizmus od Descartovho, ktorý oddelil myseľ od tela, aj od dualizmu manichejcov, ktorí rozdelili kozmos medzi svetlo a tmu. Dvoma princípmi sánkhje sú vidiaci a videné.
Puruša, vidiaci, je svedkom: slobodným, nezúčastneným a nečinným. Prakrti, videné, je nevedomá a nikdy nie je v pokoji. Jej pohyb sa prejavuje v troch podobách, gunách. Radžas je aktivita, tamas zotrvačnosť a sattva rovnováha. Smoley ich spája s tromi Gurdžijevovými silami a s ďalšími posvätnými trojicami, medzi nimi aj s kresťanskou Trojicou. Vďaka prítomnosti purušu sa prakrti javí ako vedomá a my si prúd svojich myšlienok zamieňame s tým, kým sme. Aj malá skúsenosť s meditáciou ukazuje opak. Myšlienky možno pozorovať, preto nie sú tým, kto pozoruje. Pri dlhšej praxi možno pozorovať aj impulzy konať. Vznikajú, hromadia sa a zanikajú v prakrti, zatiaľ čo svedok nič nerobí. Sánkhja nazýva oslobodenie kaivalja, oddelenie: úplné odpútanie vedomia od toho, čo prežíva.
Smoley tradíciu upravuje v dvoch bodoch. Sánkhja učí, že purušov je mnoho, pretože bytosti sa rodia, konajú a umierajú oddelene. On odpovedá, že narodenia, činy aj úmrtia patria prakrti a o svedkovi nič nedokazujú. Zostáva jediné vedomie, ktoré sa domnieva, že existuje ako mnohé oddelené vedomia, pretože sa stotožňuje s mnohými prúdmi skúsenosti. Tento názor zastáva advaita védánta, no prináša so sebou vlastnú ťažkosť. Ak je všetko brahman a brahman je čisté poznanie, táto škola nedokáže povedať, ako vôbec vznikla nevedomosť. Smoley tiež poznamenáva, že védánta napriek všetkému, čo hovorí o jednote, hlása odpútanie rovnako prísne ako sánkhja.
Jeho vlastným záverom je, že rozdiel medzi vidiacim a videným nemožno argumentáciou odstrániť. Vedomie nemá vlastné charakteristiky, a preto sú mu otvorené všetky možnosti vrátane možnosti zameniť sa za to, čo vidí. Gréckym obrazom toho je Narcis, ktorý sa utopí vo vlastnom odraze. Kabala hovorí, že vesmír existuje preto, aby Boh mohol uzrieť Boha. Všetko, čo je videné, je v tomto ohľade objektom a objekt ako taký nevidí. Poznanie preto so sebou prináša aj nepoznanie. Smoley tu nachádza koreň toho, čo hinduisti nazývajú mája a budhisti samsára. Rovnako interpretuje rozštvrteného Osirisa a ukrižovaného Krista: vedomie je rozptýlené v mnohosti a opäť povstáva, pretože ho nemožno zničiť.
Príčiny ako sled udalostí
Štvrtá kapitola obsahuje najnáročnejšiu argumentáciu knihy. David Hume v roku 1739 konštatoval, že nikdy nevnímame, ako jedna udalosť vytvára inú. Vidíme, že po plameni pravidelne nasleduje teplo, a myseľ zo zvyku dopĺňa nevyhnutnosť tohto spojenia. Príčinnosť je „stále spojenie“. Smoley to ilustruje radmi číslic, v ktorých sa trojka opakovane objavuje v pevne danom odstupe za päťkou. Naučíme sa vzorec a pomocou neho predpovedáme. Nič v rade nám nehovorí, že päťka vytvára trojku alebo že tento vzorec bude platiť aj zajtra. Veda je zdokonaleným umením odhaľovania takýchto vzorcov. Jej zákony sú, ako učil Karl Popper, hypotézami, ktoré doteraz obstáli v skúškach. Kant dospel k záveru, že príčinnosť je jednou z foriem, prostredníctvom ktorých myseľ usporadúva skúsenosť, a že to, čím sú veci mimo týchto foriem, je nepoznateľné.
Smoley potom porovnáva Humov výklad s podobenstvom o jaskyni z Platónovej Ústavy. Väzni v nej udeľujú pocty tomu, kto si najlepšie pamätá, ktoré tiene zvyčajne nasledujú po ktorých, a dokáže uhádnuť, čo príde ďalej. Dve z najslávnejších pasáží západnej filozofie vyjadrujú tú istú myšlienku: to, čo nazývame poznaním príčin, je zručnosť v predpovedaní sledov udalostí.
Vyplývajú z toho dve veci. Boha nemožno nájsť ako článok v reťazci udalostí, pretože vždy možno doplniť bližší a jednoduchší článok. Keď sa podarilo porozumieť elektrine, Zeus už nebol potrebný na vysvetlenie hromu. A reťazec ako celok nijako nevysvetľuje, prečo vôbec existuje. Pri tejto otázke sa Smoley vracia k sánkhji, ktorá opisuje iný druh príčinnosti: kroky, ktorými pre vedomie vzniká svet a v každom okamihu vzniká nanovo.
Prvým krokom je buddhi, samotné rozlíšenie medzi sebou a tým druhým. Smoley ho prirovnáva ku kabalistickej Bine, ktorej názov kabalisti odvodzujú z hebrejského slova pre „medzi“. Niekedy ho zažijeme v prvých sekundách po prebudení, keď je tu jasné vedomie, „tu“ a „tam“, a zatiaľ žiadne problémy. O chvíľu si spomenieme, kto sme, aké máme záväzky a čoho sa bojíme. To je ahamkára, pocit „ja“, pri ktorom otvorené vedomie nadobúda podobu osobnosti. Z neho vychádza manas, bežná myseľ, ktorej prúd myšlienok slúži vo veľkej miere na udržiavanie súdržnosti tohto „ja“. Keď svet rozdelíme na seba a to druhé, sú možné iba tri reakcie na to druhé: približovať sa k nemu, vzďaľovať sa od neho alebo si ho nevšímať. Budhizmus ich nazýva túžbou, odporom a nevedomosťou, svojimi tromi jedmi, a Smoley ich spája s tromi gunami. Tento sled prebieha tak rýchlo, že jeho výsledok považujeme za samozrejmú odpoveď na otázku, kým sme. Meditácia ho spomaľuje natoľko, že jednotlivé kroky možno uvidieť.
Kde je v tomto výklade Boh? S Bohom sa možno stretnúť ako so svojím pravým Ja aj ako s Druhým. V konečnom dôsledku je Boh základom, z ktorého oboje vzniká. Hovoril o ňom Majster Eckhart, rovnako ako kabalisti svojím pojmom Ejn sof a hinduisti pojmom brahman bez vlastností.
Asociácie a sny v mnohých svetoch
Okrem vidiaceho a videného existujú aj spôsoby videnia a práve tie opisuje piata kapitola. Vedomie môže zužovať svoje pole a opäť ho rozširovať, ako keď zdvihneme zrak od knihy. Dokáže veci rozlišovať aj všímať si ich podobnosť. Od tejto druhej schopnosti závisí rozpoznávanie a pamäť. Môže sa tiež stotožňovať s tým, čo prežíva, a tu sa začínajú ťažkosti.
Malé zmeny v týchto nastaveniach vytvárajú veľmi odlišné svety. V bdelom živote niečo buď je stromom, alebo ním nie je. V snoch sa toto pravidlo uvoľňuje. Smoley pripomína začiatok Anny Kareninovej, kde sa Oblonskij prebúdza zo sna o spievajúcich sklenených stoloch a pohároch na víno, ktoré boli zároveň ženami. Sen patrí do toho, čo kabalisti nazývajú svetom formovania a západní ezoterici astrálnou rovinou. Jeho určujúcim zákonom je asociácia. Jeden obraz vyvoláva ďalší, ako zistí každý, kto sa pokúsi päť minút udržať v mysli nemenný obraz ruže. Freud a Jung podľa Smoleyho venovali svoju prácu mapovaniu týchto reťazcov, osobných aj kolektívnych. Gurdžijev ich považoval za putá, ktoré udržiavajú ľudí v stave bdelého spánku.
Teraz sa ukazuje súvislosť s predchádzajúcou kapitolou. Humovo stále spojenie je usporiadanou formou asociácie. Schopnosť, ktorá umožňuje mysli chápať fyzikálne pravidelnosti, je tá istá, ktorá ju udržiava v blúdení. Môže zároveň určovať hranice toho, čo myseľ vôbec dokáže pochopiť.
Ezoterické tradície opisujú mnohé roviny existencie: štyri svety kabaly, ríše budhistickej kozmológie, nebesia a peklá, ktoré navštívil Swedenborg, či mnohovrstvový vesmír, ktorý ruský vizionár Daniil Andrejev zaznamenal počas desiatich rokov v Stalinových väzniciach. Smoley navrhuje jednu premennú, podľa ktorej ich možno všetky usporiadať: mieru, do akej je vedomie stotožnené so svojou skúsenosťou. Na jednom konci je oslobodenie. Na druhom peklo, kde je vedomie natoľko zapletené do toho, čo prežíva, že sa zdá, akoby neexistovalo nijaké východisko, hoci aj tam pretrváva iskra vedomého uvedomovania.
Ako spolu tieto roviny súvisia? Tradície hovoria o korešpondencii. „Ako hore, tak aj dole“ je bežným stručným vyjadrením princípu obsiahnutého v Smaragdovej doske. Smoley považuje astrológiu za klasický príklad: empirické umenie, ktorého počiatky siahajú k mezopotámskym pozorovateľom oblohy a ktoré hľadá súvislosti medzi jednou skupinou udalostí a druhou bez toho, aby tvrdilo, že pozná ich mechanizmus. Jungova synchronicita sa mu javí ako medzistupeň medzi týmto starším učením a modernou vedou. Podľa neho sa Jung nikdy celkom nerozhodol, či archetyp spôsobuje zhodu udalostí. V oboch prípadoch je výsledok rovnaký. Korešpondencie sú rovnako ako príčiny vzormi na Párvatinom rúchu.
Zdroj vzoru zostáva skrytý. Smoley poukazuje na ticho, z ktorého sa vynárajú myšlienky, keď sa myseľ upokojí, a ktoré západná ezoterika nazýva Priepasťou. Priznáva, že celkom nerozumie tomu, ako by vedomie mohlo vzniknúť z prvotnej straty vedomia. Hymnus o stvorení z Rigvédy sa končí v podobnom duchu: možno ten, kto hľadí z najvyššieho neba, vie, odkiaľ prišlo stvorenie, a možno to nevie ani on.
Je vesmír spravodlivý?
Ľudia na rozdiel od šimpanzov odmietajú nespravodlivú dohodu a rovnaké meradlo uplatňujú na život ako celok. Potrebujeme, aby bol vesmír spravodlivý, a na prvý pohľad taký nie je. Smoley skúma odpovede, ktoré ponúkalo náboženstvo. Hebrejskí proroci vysvetľovali katastrofy postihujúce národ ako trest za hriech. Keď sa trest zdal neprimeraný, presunuli vyrovnanie účtov na koniec času. Kniha Jób odpovedá na otázku utrpenia nevinných vyhlásením, že božská spravodlivosť je s našou neporovnateľná. Kresťanstvo pridalo nebo a peklo a Smoley vyslovuje bežnú námietku priamo: žiadny konečný život si nemôže zaslúžiť nekonečné muky.
Karma sa javí racionálnejšia, pretože následky zodpovedajú činom. Smoley ju preveruje na príklade. Inkvizítor, ktorý okolo roku 1500 mučil v Španielsku Židov, zomrie ako vážený človek. O štyri storočia neskôr sa znovu narodí ako Žid v Poľsku a zavraždia ho v Osvienčime. Zákon bol naplnený a obeť umiera bez toho, aby vedela prečo. Súd, ktorý by človeka popravil bez toho, aby mu oznámil obvinenie, by sme nepovažovali za spravodlivý. Karma podľa Smoleyho opisuje, ako jedna vec vedie k druhej, a samotné indické tradície učia, že cieľom je vystúpiť z tohto kolobehu.
Jeho vlastná predstava posmrtného života vychádza zo Swedenborga, podľa ktorého po smrti smerujeme tam, kam nás vedie naša „vládnuca láska“. Miesto nám neurčuje žiadny súd, určuje ho vnútorná príbuznosť. Reinkarnácia aj existencia nebies a pekiel potom môžu byť skutočné: predstavujú rôzne možnosti ďalšieho smerovania vedomia, ktoré je viac či menej zapletené do svojej skúsenosti. Dôkazy o pretrvaní vedomia po smrti berie vážne vrátane výskumov spomienok na minulé životy, ktoré uskutočnil Ian Stevenson.
Morálny základ leží hlbšie než odmena a trest. Ak je puruša jeden, potom je Ja v strede môjho bytia totožné s Ja v strede každej inej bytosti. Príkaz milovať blížneho ako seba samého je potom konštatovaním skutočnosti, pretože blížny je mnou samým. Smoley rozlišuje medzi transakčnou láskou, ktorá si vedie účty, a láskou, ktorú Nový zákon nazýva agapé a ktorá vyplýva z rozpoznania tejto totožnosti. Meditácia praktizovaná osamote môže viesť k uzavretiu do seba. Etický život považuje za účinnejší prostriedok uvoľňovania hraníc ega. Rovnakú pravdu vyjadruje mahájánový ideál bódhisattvu, ktorý odmieta konečné oslobodenie, kým nebudú slobodné všetky bytosti. Ak je vedomie jediné, nikto sa nemôže úplne oslobodiť sám.
Hora zlata
Kapitola o viere sa začína súfijským príbehom. Traja muži sa vydajú hľadať horu zlata. Po dlhej ceste prídu k hore medi a jeden z nich zostane, aby ju ťažil. Ďalší dvaja pokračujú omnoho ďalej a prídu k hore striebra, kde sa usadí druhý. Tretí pokračuje sám, až kým sa mu neminú zásoby. Keď sa pred ním objaví hora zlata, už takmer umiera od hladu.
Prečo jeden z pútnikov pokračuje? Smoley postupne skúma obvyklé základy viery. Viera založená na autorite v dobe nedôvery voči všetkým inštitúciám zoslabla. Racionálne dôkazy Božej existencie neobstáli. Viera „pretože je to absurdné“, od Tertuliána po Kierkegaarda, nám nedokáže povedať, ktorú absurditu si vybrať. Vôľa veriť Williama Jamesa nám umožňuje prijať to, o čom dúfame, že je pravdivé, no s príchodom nových poznatkov nás necháva zraniteľnými. Všetky štyri prístupy majú spoločnú slabinu: ľudský talent na sebaklam.
Alternatívu nachádza v Liste Hebrejom, ktorý vieru nazýva „podstatou toho, v čo dúfame, dôkazom toho, čo nevidíme“. Viera v tomto zmysle sa opiera o skúsenosť. Človek vníma, hoci aj nejasne, skutočnosť, ktorá ho priťahuje, a koná podľa toho. Smoley uvádza dva príklady, ktoré by sa od seba sotva mohli líšiť viac. Súfijského učiteľa Phillipa Gowinsa, vtedy mladého muža bez náboženského slovníka, jednej noci zaplavili vlny energie. Neskôr prisľúbil, že bude slúžiť silám, ktoré riadia svet, nech sú akékoľvek. Maximilián Kolbe, poľský kňaz, ktorý zomrel v Osvienčime, videl ako chlapec Pannu Máriu. Ponúkla mu dve koruny, jednu za čistotu a druhú za mučeníctvo, a on prijal obe.
Bádatelia kontextualistickej školy, napríklad Steven Katz, tvrdia, že mystici vidia to, na čo ich pripravila ich kultúra. Smoley to sčasti uznáva, pretože katolícky chlapec vidí Máriu a Tibeťan Čenreziga. Poukazuje však aj na skúsenosti, ktoré odporujú očakávaniam tých, ktorí ich prežívajú. Najznámejším príkladom je Pavol na ceste do Damasku. Ako analógiu používa farby. Ľudia s normálnym zrakom vidia rovnaké spektrum, no jazyky ho členia odlišne. Starogréčtina mala tak málo pomenovaní farieb, že Homér opisuje med ako „zelený“. Nikto z toho nevyvodzuje, že farba je preludom. Podobne aj náboženská skúsenosť je skúsenosťou niečoho a myseľ ju odieva do obrazov, ktoré má k dispozícii.
Božské sa môže objaviť na oboch stranách základného rozdelenia. Ak sa s ním stretávame ako s pravým Ja, je to „ja“ za egom. Ramana Maharši hovoril, že Boh je vždy prvou osobou. Ak sa s ním stretávame ako s Druhým, je to Boh oddanosti, ku ktorému Ramana smeroval aj tých, ktorí potrebovali túto cestu. Oficiálne náboženstvo zvyčajne trvalo na druhej možnosti a prvú trestalo. Súfí al-Halládž bol v roku 922 v Bagdade popravený za výrok „Ja som Pravda“. Smoley uznáva nebezpečenstvo, že si ego prisvojí božskosť. Opisuje aj situáciu, s ktorou sa mnohokrát stretol. Človek má skutočnú skúsenosť božského, obráti sa na cirkev, aby v nej našiel oporu, a dozvie sa, že má prijať učenia, ktoré mu nedávajú zmysel. Napokon spolu s učeniami zavrhne aj samotnú skúsenosť. Kapitola sa končí poznámkou, že ani hora zlata nemusí byť konečným cieľom.
Civilizácia sústredená na vedomie
Smoley nechce nové náboženstvo. Svet ich má dosť a každé ďalšie prehlbuje nesúlad. Od existujúcich náboženstiev žiada cnosť, ktorú vyžadujú od svojich členov, no ako inštitúcie ju prejavujú zriedka: pokoru voči vlastným obrazom a pojmom. Pre kresťanstvo by to znamenalo prijať, že Boh je úplne naším pravým Ja a zároveň úplne Druhým. Výroky „ja som“ z Jánovho evanjelia chápe ako odkazy na to, čo v každom človeku hovorí „ja som“, pričom Otec je transcendentným zdrojom, ktorý to presahuje. Poznamenáva, že grécky text Lukáša 17,21 hovorí, že Božie kráľovstvo je „vo vás“, ako to uvádza aj anglický preklad King James Version, zatiaľ čo moderné preklady uprednostňujú „medzi vami“. Kresťanstvo, ktoré ľuďom bráni v prístupe k vlastnej hĺbke, ich podľa neho vydáva napospas akejkoľvek autorite, ktorá sa objaví.
Veda sa k rovnakému stredu približuje z viacerých smerov. Hlbinná psychológia si vytýčila cieľ priviesť nevedomé do vedomia. Neuroveda a genetika skúmajú fyzické podmienky vedomého prežívania. Informatika sa pýta, či by stroj mohol mať myseľ. V tejto poslednej otázke sa Smoley v roku 2009 postavil na stranu Johna Searla proti zástancom silnej umelej inteligencie. Napísal, že žiadny stroj sa ani nepriblížil k tomu, aby v rozhovore pôsobil ako človek, a odmietol varovania pred blížiacou sa technologickou singularitou. Táto pasáž zostarla. Princíp, na ktorom stojí, však zostáva jeho odpoveďou: každý systém, ktorý rozpoznáva a reaguje, má základnú formu vedomia, podobne ako atóm, a otvorená otázka sa týka jeho stupňa. Od vedy žiada, aby odstránila hranicu, ktorú udržiava medzi ľudským vedomím a všetkými ostatnými druhmi vedomia.
Predpovedá, že skúmanie vedomia sa stane ústredným cieľom vznikajúcej svetovej civilizácie, podobne ako staršie civilizácie usporadúvali svoj život okolo obetí bohom, očakávania Božieho kráľovstva či šírenia zákona a poriadku. Od osemnásteho storočia žije Západ v duchovnom medzivládí, ktoré držia pohromade ekonomika, politika a technológie, no tie neposkytujú zmysel. Smoley predstavuje obrat k vedomiu ako niečo, čo už prebieha, a odmieta ho označiť za pokrok. Evolúcia nemusí mať nijaký účel a guny môžu na seba pôsobiť bez začiatku či konca. Vedomie pri tom všetkom pretrváva, v každom z nás stiesnené a samo osebe neobmedzené, podobne ako Šiva, ktorý prehrá každú hru a o nič neschudobnie.
Dvaja kozmickí milenci
Smoleyho mýtus má protipól v modernom svedectve, ktoré vzniklo bez znalosti sánkhje. Christopher Bache, emeritný profesor filozofie a religionistiky na Youngstown State University, absolvoval v rokoch 1979 až 1999 sedemdesiattri sedení s vysokými dávkami LSD a podrobne si ich zaznamenával. V knihe LSD and the Mind of the Universe: Diamonds from Heaven z roku 2019 opisuje víziu, ktorá sa mu otvorila počas dvadsiateho druhého a dvadsiateho tretieho sedenia. Nazval ju Kozmickí milenci.
Prvotná jednota sa v tejto vízii rozdelila na dve kozmické bytosti, ktoré spájala láska romantickej povahy a kozmického rozsahu. Jedna sa mu javila skôr ako ženská, druhá skôr ako mužská. Ženská bytosť sa podujala vytvoriť priestor, čas a hmotný vesmír. Vopred vedela, že pri tejto práci stratí povedomie o vlastnej podstate a miliardy rokov si nebude uvedomovať, čím je. Mužská bytosť zostala pri plnom vedomí mimo priestoru a času. Ženská prijala odlúčenie dobrovoľne, aby vznikla hmota, ktorá sa postupne prebudí k sebauvedomeniu a stane sa priepustnou pre božský zámer. Bache vnímal, že táto fáza sa chýli ku koncu a milenci sa po miliardách rokov vracajú k sebe.
Štruktúra tejto vízie sa zhoduje so sánkhjou do takej miery, že ich možno porovnať krok za krokom. Puruša je vidiaci, slobodný, nezúčastnený a nečinný. Bacheova mužská bytosť zostáva pri plnom vedomí mimo priestoru a času. Prakrti je videné, nikdy nie je v pokoji a sama je nevedomá. Vedomou sa javí iba vďaka prítomnosti purušu. Bacheova ženská bytosť vytvára priestor, čas a hmotu a pri tejto práci stráca povedomie o vlastnej podstate. Sánkhja považuje nevedomosť prakrti za jej definičnú vlastnosť. Bache ju opisuje ako rozhodnutie prijaté v láske a s vedomím následkov.
Objatie Šivu a Párvatí pred hrou zodpovedá prvotnej jednote, z ktorej obe bytosti vystúpili. Hra v kocky je rozvíjaním vesmíru a Šiva v nej musí prehrať každú vlastnosť, pretože každá spozorovaná vlastnosť už patrí na stranu videného. Párvatí odíde so všetkým, dokonca aj s jeho bedrovou rúškou. Bache opisuje rovnaký prenos vlastností inými slovami. Ženská bytosť prevzala priestor, čas a hmotu, teda všetko, čo má vlastnosti, a mužskej zostalo iba vedomie.
V mýte trpí odlúčením Párvatí. Prezlečie sa a vyhľadá Šivu, ktorý medzitým medituje v lese. Po ďalšom odlúčení sa zmieria a znovu spolu vládnu. Bache prežil tú istú zápletku z pohľadu bytosti, ktorá platí cenu za stvorenie. Smoley vykladá Šivov odchod do lesa ako schopnosť vedomia odpútať sa od svojich obsahov a opätovné spojenie na konci pokladá za rovnako dôležité. Vedomie sa vracia k skúsenosti a žije s ňou bez toho, aby sa v nej utopilo. Bacheov príbeh vrcholí rovnako. Zavŕšením je hmota, ktorá sa stala priepustnou pre to, z čoho vyšla.
Oba príbehy chápu stvorenie ako hru. Nárada ponúkne Šivovi a Párvatí niečo príjemnejšie než lásku a oni začnú hrať kocky. Bache si zaznamenal vetu o tom, že sa rozhodli tvoriť z čistej radosti. Sanskrit má pre to slovo lílá, božská hra.
Rozdiel je v zámere. Sánkhja nehovorí o láske medzi vidiacim a videným. Puruša nemá vlastnosti, preto mu nemožno pripísať ani lásku. Guny na seba pôsobia bez začiatku a konca a Smoley výslovne odmieta nazvať obrat k vedomiu pokrokom. Bache opisuje stvorenie ako akt lásky a odlúčenie ako cenu prijatú v záujme cieľa, ktorý sa dá pomenovať. Jeden výklad je bez smeru. Druhý má smer a blíži sa k svojmu zavŕšeniu.
Rozchádzajú sa aj v tom, čo z toho vyplýva pre prax. Sánkhja nazýva oslobodenie kaivalja a vedie k odpútaniu vedomia od toho, čo prežíva. Bache počas jedného sedenia prežil opačný vhľad. Stotožnil sa so ženskou bytosťou, ktorá sa vydala stvoriť hmotný vesmír, a toto stotožnenie prežíval ako rozpamätanie sa. Zaznamenal si, že úlohou je tvoriť vedome namiesto nevedome. Oba výklady opisujú to isté zabudnutie na vlastnú podstatu a odporúčajú opačný postup. Jeden vedie k vystúpeniu z kolobehu, druhý k rozpamätaniu sa v jeho vnútri.
Ani jeden z autorov nerobí z rodu metafyzické tvrdenie. Bache píše, že Absolútno je za kategóriami „On“ a „Ona“ a zároveň je nekonečne viac než akékoľvek „Ono“. Ak sa jeho jazyk prikláňa k ženskému rodu, pripisuje to príbehu stvorenia, ktorý sa mu otvoril, a láske, ktorú v ňom opätovné spojenie prebudilo. Najhlbšiu prítomnosť nazýva Milovanou. Smoley kladie Boha na obe strany základného rozdelenia, ako pravé Ja aj ako Druhého, a za základ oboch pokladá to, o čom hovoril Majster Eckhart, kabalisti pod pojmom Ejn sof a hinduisti pod pojmom brahman bez vlastností.
Smoley argumentuje metafyzicky a svedectvá mystikov necháva na okraji, pretože ich pokladá za jednotlivé osobné príbehy. Bache prichádza práve z tej strany, ktorú Smoley nechal nevyužitú. Jeho vízia sánkhju nedokazuje. Ukazuje, že tá istá dvojica sa môže vynoriť aj vtedy, keď k nej človek nedospeje čítaním textov. V Orbis loquens je Bacheovi venovaná kapitola 36 a ženskej tvári Vedomia časť jedenástej kapitoly.
Smoley dnes
Sila knihy spočíva v jej úspornosti. Jediné rozlíšenie medzi tým, čo prežíva, a tým, čo je prežívané, autor uplatňuje v kozmológii, teórii poznania, etike aj teológii a nikdy nepotrebuje druhý princíp. Píše s rozhľadom a humorom a otvorene hovorí, kde sa jeho porozumenie končí.
Sú tu aj slabšie stránky. Jeho poznámky o evolúcii a obhajoba astrológie skeptického čitateľa nepresvedčia a hlavná argumentácia ich nepotrebuje. Časť o umelej inteligencii odráža dobu, v ktorej vznikla.
Čitatelia Quintessence Forum si všimnú, ako blízko je Smoleyho postoj k analytickému idealizmu, ktorý odvtedy rozvinul Bernardo Kastrup, aj to, kde sa ich názory rozchádzajú. Obaja zastávajú názor, že existuje jediné vedomie a že mnohosť individuálnych ja je vecou stotožnenia alebo disociácie. Smoley však priznáva základnú formu vedomého uvedomovania každému atómu, čím sa približuje k panpsychizmu, postoju, ktorý Kastrup odmieta. Smoley tiež prichádza z iného smeru, cez kabalu, Gurdžijevovu prax a indické školy, a ponúka to, čo akademický idealizmus zvyčajne vynecháva: opis praxe, etiku a výklad viery.
Kniha sa ponúka aj na porovnanie so štvorúrovňovým modelom knihy Orbis loquens – Svet, ktorý hovorí. Tento model sleduje pytagorovskú Tetraktys od vedomia cez informáciu a energiu k hmote. Smoley svoj materiál nikdy neusporadúva do takejto postupnosti, no jej jednotlivé stupne možno v jeho texte nájsť. Objatie Šivu a Párvatí pred hrou, keď pre vedomie neexistuje nič druhé, zodpovedá Monáde. Prvé rozlíšenie medzi sebou a tým druhým, ktoré sánkhja nazýva buddhi a kabalisti Bina, zodpovedá Dyáde, pretože rozlíšenie je najjednoduchšou jednotkou informácie. Tri guny, podoby neustálej energie prakrti, ktorú indické myslenie nazýva šakti, zodpovedajú Triáde. Stabilný a všetkým prístupný svet vecí, ktorý jediný spĺňa jeho päť kritérií skutočnosti, zodpovedá Tetráde. Sám Smoley spomína štyri svety kabaly, od Acilut po Asija, ako jednu tradičnú podobu tohto rebríka.
Úrovne podľa Smoleyho spája korešpondencia: pravidelná podobnosť medzi udalosťami hore a udalosťami dole spolu s jediným vedomím prítomným na každej úrovni. Orbis loquens pripisuje túto spájajúcu úlohu Kvintesencii. Oba výklady sa líšia dôrazom. Smoley usporadúva roviny podľa jedinej premennej, miery, do akej je vedomie stotožnené so svojou skúsenosťou, a zaujíma ho oslobodenie od tohto stotožnenia. Štvorúrovňový model opisuje, ako každá úroveň nadobúda podobu z predchádzajúcej, a v súlade s názvom knihy chápe svet ako niečo, čo k nám hovorí.
Pre nás, ktorí pracujeme v homeopatii, stojí za to pozorne čítať kapitoly o príčinnosti a korešpondencii. Opisujú vzťahy medzi úrovňami skutočnosti, ktoré sú pravidelné a pozorovateľné aj bez známeho mechanizmu, a pripomínajú Humovu myšlienku, že každé tvrdenie o príčinnosti sa v konečnom dôsledku opiera o pozorovanú pravidelnosť. Ústredné cvičenie knihy je jednoduché a možno ho zopakovať v ktoromkoľvek okamihu. Všimneme si, čo je prežívané, a potom sa spýtame, čo si to všíma.