Ježišova veta „ak ťa niekto udrie, treba mu nastaviť druhé líce“ patrí k najznámejším v evanjeliách. Väčšina z nás ju chápe ako výzvu znášať krivdu bez odporu.
Pozrime sa na príbehy z rímskych a novších dejín. Aké poučenie z nich získame?
Rímske vojsko sa niekoľkokrát ocitlo v obkľúčení a mohlo byť celkom zničené, Ale nepriateľ ho nechal odísť. Rím však počkal na priaznivú chvíľu a protivníka zničil.
Čo sa z toho môžeme naučiť? Milosrdenstvo sa nevypláca. Čo sa vlastne stalo? Víťazi porazeným darovali život, ale zároveň ich ponížili. To rozhodlo o tom, čo prišlo potom.
Caudinské priesmyky, 321 pred Kr.
Počas druhej samnitskej vojny viedli konzuli Titus Veturius a Spurius Postumius rímske vojsko do Apúlie na pomoc mestu Luceria. Samnitský veliteľ Gaius Pontius rozšíril falošnú správu, že Samniti Luceriu obliehajú. Konzuli sa preto rozhodli pre kratšiu cestu cez hory. Pri meste Caudium vošli do údolia, do ktorého sa dalo dostať len dvoma úzkymi roklinami. Samniti obe zatarasili. Rimania sa pokúšali prebiť von, neuspeli a začali hladovať.
Pontius im ponúkol mier za tvrdých podmienok. Vojaci museli odovzdať zbrane a len v tunike prejsť pod jarmom. Jarmo tvorili dve kopije zapichnuté do zeme a tretia priviazaná naprieč. Kto pod ním prešiel, uznal, že je porazený a podrobený ako dobytok v záprahu. Podľa Livia nevynechali nikoho, ani oboch konzulov. Samniti si okrem toho vzali šesťsto rímskych jazdcov ako rukojemníkov.
Rimania sa vrátili domov v hanbe. Senát mier neuznal. Postumius sám navrhol, aby Rím vydal Samnitom tých, ktorí zmluvu uzavreli. Pri odovzdávaní udrel kolenom rímskeho fetiala, kňaza, ktorý vykonával obrad, a vyhlásil, že je odteraz samnitským občanom. Samnit napadol rímskeho posla a Rím dostal dôvod na „spravodlivú“ vojnu. Pontius vydaných mužov odmietol prijať. Vojna pokračovala. Podľa Livia musel už o rok sám Pontius prejsť pod rímskym jarmom pri Lucerii. Rím ovládol celé územie Samnitov.
Burdigala, 107 pred Kr.
O dve storočia neskôr vtrhli do rímskej Galie germánske kmene Kimbrov a Teutónov. Pridali sa k nim aj keltskí Tigurini, jedna z vetiev helvétskeho národa. V roku 107 pred Kr. ich mladý náčelník Divico porazil vojsko konzula Lucia Cassia Longina na území dnešného juhozápadného Francúzska. Konzul padol a s ním aj jeho legát Lucius Calpurnius Piso. Tigurini obkľúčili zvyšok vojska a prepustili ho za polovicu majetku, za rukojemníkov a za prechod pod jarmom.
Rím túto potupu nezabudol. Takmer o päťdesiat rokov neskôr, v roku 58 pred Kr., sa Helvéti vydali na cestu Galiou. Na rokovanie s Gaiom Iuliom Caesarom prišiel ako vyslanec ten istý Divico, už starec, a pripomenul Caesarovi dávnu porážku Rimanov. Caesar v Zápiskoch o galskej vojne napísal, že na tú krivdu nezabudol. Mal aj osobný dôvod: zabitý legát Piso bol starým otcom jeho svokra. Caesar Helvétov porazil a touto vojnou začal dobývanie celej Galie.
Numantia, 137 pred Kr.
V Hispánii dlho odolávalo Rimanom keltiberské mesto Numantia. V roku 137 pred Kr. jeho obyvatelia obkľúčili vojsko konzula Gaia Hostilia Mancina. Plutarchos uvádza, že v ňom bolo vyše dvadsaťtisíc Rimanov. Mier dohodol mladý kvestor Tiberius Gracchus. Numantínci mu dôverovali, pretože jeho otec kedysi uzavrel s Keltibermi dohodu a dodržal ju. Vojsko smelo odísť.
Numantínci Rimanov nežiadali prejsť pod jarmom. Ale pre senát bola ponižujúca už samotná kapitulácia. Senát zmluvu odmietol a rozhodol, že Mancina vydá nepriateľovi. Konzula vyzliekli, spútali a postavili pred brány Numantie. Numantínci ho neprijali, pretože podľa nich život jedného muža nevyvažoval porušenú zmluvu. V roku 134 pred Kr. poslal Rím pod Numantiu Scipiona Aemiliana. Ten mesto obkolesil valom a vyhladoval. V roku 133 pred Kr. sa mnohí obyvatelia zabili sami, zvyšok predali do otroctva a mesto zrovnali so zemou.
Numantia ukazuje aj druhú stránku príbehu. Rímska hrdosť bola zranená pri akomkoľvek ústupku. Ponížená pýcha robila Rím nebezpečným aj vtedy, keď nepriateľ konal veľkoryso.
Rada starého Herennia
Najzaujímavejšiu časť príbehu z Caudia zaznamenal Titus Livius v deviatej knihe svojich Dejín Ríma. Keď Samniti uzavreli Rimanov v údolí a nevedeli ako víťazstvo využiť. Poslali preto list Pontiovmu otcovi Herenniovi. Starec bol telesne slabý, mal však povesť múdreho muža. Odpísal, aby Rimanov okamžite prepustili bez ujmy. Samniti radu odmietli a poslali posla znova. Herennius tentoraz odpísal, aby ich všetkých pobili.
Syn si myslel, že otec stratil rozum, a dal ho priviezť na voze do tábora. Herennius pred radou vysvetlil, že názor nezmenil. Prvá možnosť by Samnitom získala trvalý mier a priateľstvo mocného národa, ktorému preukázali veľkorysosť. Druhá by Rím oslabila na celé pokolenie, kým by nahradil dve stratené vojská. Tretiu cestu nevidel. Keď sa ho spýtali, čo sa stane, ak Rimanov prepustia a uložia im podmienky porazených, odpovedal, že takáto politika nezíska priateľov ani nezbaví nepriateľov. Ľudia, ktorých ponížime a necháme žiť, sa pomstia. Pontius radu nepočúvol a zvolil práve túto strednú cestu.
Livius písal tri storočia po tejto udalosti a historici pochybujú o mnohých podrobnostiach. Príbeh o Herenniovi mohol vzniknúť, aby slúžil ako ponaučenie. Jeho platnosť to však neoslabuje.
Machiavelli
Niccolò Machiavelli poznal Livia dôkladne. Napísal k nemu komentár Rozpravy o prvej dekáde Tita Livia a jednu z jeho kapitol venoval tomu, ako sa Rimania pri vyhýbali strednej ceste vo vzťahu k podrobeným národom. Vo Vladárovi, v tretej kapitole, sformuloval Herenniovu radu ako všeobecné pravidlo. Ľudí treba buď získať dobrotou, alebo zničiť, pretože za malé krivdy sa pomstia, ale keď sa im ublíži veľmi, už nemajú na to možnosť. Kto krivdu spôsobí, má ju podľa neho spôsobiť tak, aby sa nemusel báť pomsty.
Machiavelli uvažuje ako politik, ktorý používa moc a strach. Jeho logika je chladná. Pontius sa nerozhodol ani pre veľkorysosť, ani pre zničenie. Spôsobil Rimanom krivdu, ktorá ich nezlomila, a nechal im silu na pomstu.
Herenniovu prvú možnosť Machiavelli veľmi neodporúča. Starec ju pritom považoval za najlepšiu. Veľkorysosť bez ponižovania mala podľa neho urobiť z nepriateľa priateľa. To odporúča aj kresťanská tradícia.
Ježiš a druhé líce
V Kázni na vrchu hovorí Ježiš: „Ak ťa niekto udrie po pravom líci, nastav mu aj druhé“ (Mt 5,39). Väčšinou chápeme túto vetu ako výzvu k pasivite: znášaj krivdu a nebráň sa. Iný výklad ponúkol americký biblista Walter Wink.
Walter Wink (1935 až 2012) bol metodistický duchovný a profesor biblickej interpretácie na Auburn Theological Seminary v New Yorku. Preslávil sa trilógiou o „mocnostiach“ (Naming the Powers, Unmasking the Powers, Engaging the Powers, 1984 až 1992). Skúmal v nej, ako Nový zákon chápe moc inštitúcií a spoločenských systémov nad človekom. V osemdesiatych rokoch viedol v Južnej Afrike počas apartheidu semináre o nenásilnom odpore. Svoj výklad Kázne na vrchu zhrnul v knihe Jesus and Nonviolence: A Third Way (Ježiš a nenásilie: tretia cesta, 2003).
Wink si všimol, že Matúš výslovne uvádza pravé líce. Ľudia v Ježišovom svete udierali pravou rukou, ľavá ruka slúžila na nečisté úkony. Ak stojíme oproti človeku a chceme ho pravou rukou udrieť po pravom líci, musíme to urobiť chrbtom ruky. Úder chrbtom ruky slúžil na ponižovanie. Takto udieral pán otroka a nadriadený podriadeného. Rovný s rovným sa takto nebil. Židovské právo tento rozdiel poznalo. Mišna v traktáte Bava kama (8,6) stanovuje za úder dlaňou pokutu dvesto zúz a za úder chrbtom ruky štyristo. Pri urážke bola vyššia pokuta ako pri bolesti.
Čo sa stane, keď ponížený nastaví ľavé líce? Útočník ho už nemôže udrieť chrbtom pravej ruky. Ak chce udrieť znova, musí použiť dlaň alebo päsť, teda úder, akým sa bijú rovní medzi sebou. Ponížený tým neodpláca úder úderom. Odmieta však prijať úlohu podriadeného. Svojím gestom hovorí: môžeš mi ublížiť, ale dôstojnosť mi vziať nemôžeš.
Hneď za lícom nasledujú v Matúšovom evanjeliu ďalšie dve rady: „Tomu, kto sa chce s tebou súdiť a vziať ti šaty, nechaj aj plášť. A keď ťa niekto prinúti ísť s ním jednu míľu, choď s ním dve“ (Mt 5,40 a 41). Wink ich vykladá tým istým spôsobom.
Chudobný človek v Palestíne nosil dva odevy, spodnú tuniku a vrchný plášť. Mojžišov zákon dovoľoval veriteľovi vziať dlžníkovi plášť ako záloh. Musel mu ho však vrátiť do západu slnka, pretože chudobný v ňom v noci spal (Ex 22,25 a 26; Dt 24,12 a 13). Ježiš hovorí o súde, teda o chudobnom dlžníkovi, ktorého veriteľ žaluje a berie mu aj spodný odev. Ak mu dlžník odovzdá aj plášť, odíde zo súdu nahý. V židovskej kultúre zahanbovala nahota toho, kto sa na ňu díval, ako aj toho, kto ju spôsobil. Pripomína to príbeh Noemových synov (Gn 9). Dlžník tak bez slova ukáže všetkým prítomným, kam vedie veriteľova bezohľadnosť.
Druhá míľa sa týka rímskej okupácie. Rímsky vojak smel prinútiť civilistu, aby mu niesol batožinu. Podľa Winka predpisy obmedzovali túto povinnosť na jednu míľu, aby vojaci zbytočne nepopudzovali obyvateľov provincií. Keď nosič na konci míle oznámi, že pokračuje ďalej, vojak sa ocitne v nepríjemnej situácii. Za porušenie pravidla mu hrozí trest od vlastného veliteľa a musí prosiť podrobeného, aby mu batoh vrátil. Iniciatívu teraz drží ten, kto mal byť poslušným nosičom.
Wink upozornil aj na sloveso vo vete „neprotivte sa zlému“ (Mt 5,39). Grécke antistēnai sa podľa neho bežne používalo vo vojenskom zmysle pre ozbrojený odpor v boji. Ježišova veta teda podľa Winka zakazuje odvetu násilím. Iné formy odporu necháva otvorené.
Všetky tri príklady hovoria o ľuďoch bez moci: o podriadenom, o dlžníkovi a o obyvateľovi okupovanej krajiny. Ani jeden z nich nemôže silnejšieho premôcť. Každý však môže konať tak, že silnejší stratí moc ponižovať ho. Wink tento postoj nazval treťou cestou popri úteku a násilnej odvete. Ježiš podľa neho ukazuje, ako si človek zachová dôstojnosť bez toho, aby sa sám stal násilníkom. Gándhí aj Martin Luther King sa vo svojom nenásilnom odpore výslovne odvolávali na Kázeň na vrchu.
Nie všetci biblisti s Winkom súhlasia. Niektorí upozorňujú, že pre jeho výklad plášťa a druhej míle chýbajú priame doklady, a chápu tieto verše ako výzvu nevracať zlo zlým. Mnohí však prijímajú, že pravé líce označuje ponižujúci úder chrbtom ruky. Tak to chápe napríklad aj komentátor Matúšovho evanjelia Dale Allison.
Čo spája Caudium a Kázeň na vrchu
V oboch prípadoch šlo o poníženie. Herenniova rada je určená víťazovi, Ježišova rada poníženému. Víťaz, ktorý k milosrdenstvu pridá potupu, si vytvorí nepriateľa. Ponížený, ktorý odpovie pomstou, roztočí kruh odvety. Rimania odpovedali na potupu pomstou, ktorá trvala celé generácie. Žili v kultúre cti, v ktorej sa potupa dala zmyť len krvou. Ježiš ponúka poníženému možnosť, ktorú Rím nepoznal: zachovať si dôstojnosť a nepomstiť sa.
Príklady z novších dejín
Appomattox, 1865. Na konci americkej občianskej vojny kapituloval generál Robert E. Lee so zhruba 28 000 vojakmi pred generálom Ulyssesom S. Grantom. Grant napísal podmienky jednoducho. Vojaci odovzdali zbrane a zástavy a smeli sa vrátiť domov. Neskončili vo väzení. Dôstojníci si ponechali osobné zbrane a kone. Na Leeho prosbu Grant dovolil každému vojakovi, ktorý vlastnil koňa alebo mulu, vziať zviera domov na jarnú orbu. Hladujúcim vojakom Konfederácie dal Grant 25 000 dávok potravín. Svojim mužom zakázal oslavovať porážku protivníka. Juh ostal po vojne zatrpknutý, ozbrojený odpor sa však skončil a podobné podmienky kapitulácie prijali aj ostatné armády Konfederácie.
Nikolsburg, 1866. Po víťazstve pri Hradci Králové chceli pruský kráľ a generáli vtiahnuť do Viedne a vziať Rakúsku územie. Bismarck sa postavil proti tomu a hrozil odstúpením. V predbežnom mieri v Nikolsburgu (dnešný Mikulov) a v Pražskom mieri nežiadal od Rakúska žiadne územie. Rakúsko zaplatilo odškodné a vzdalo sa zasahovania do nemeckých záležitostí. O trinásť rokov neskôr, v roku 1879, uzavrelo Nemecko s Rakúsko-Uhorskom Dvojspolok a Viedeň zostala jeho najbližším spojencom až do roku 1918.
Versailles a Compiègne, 1871 až 1940. Francúzsko-nemecké vzťahy boli presne opačné. Po prusko-francúzskej vojne vyhlásili Nemci 18. januára 1871 svoje cisárstvo v Zrkadlovej sieni vo Versailles, pripojili Alsasko a časť Lotrinska a uložili Francúzsku odškodné päť miliárd frankov. Francúzsko žilo štyridsať rokov túžbou po odplate. V roku 1919 prinútili Francúzi Nemcov podpísať mierovú zmluvu v tej istej sieni. Zmluva pripísala vinu za vojnu Nemecku a jeho spojencom a uložila vysoké reparácie. Nemci ju vnímali ako diktát a hanbu a Hitler na tomto pocite postavil svoju politiku. V júni 1940 dal Hitler Francúzsku podpísať prímerie v lese pri Compiègne v tom istom železničnom vozni, v ktorom Nemecko podpisovalo prímerie v novembri 1918. Každú potupu splatila druhá strana potupou.
Po roku 1945. Spojenci si po druhej svetovej vojne vynútili bezpodmienečnú kapituláciu Nemecka a Japonska. Vojenskú moc oboch krajín zlomili úplne. Vodcov postavili pred súd jednotlivo a za konkrétne činy. Potom prišla veľkorysosť: Marshallov plán od roku 1948 zahrnul aj západné Nemecko a v Japonsku Američania ponechali cisára na tróne. V roku 1963 podpísali de Gaulle a Adenauer Elyzejskú zmluvu o francúzsko-nemeckej spolupráci. Medzi Francúzskom a Nemeckom odvtedy nebola vojna. Víťazi tu spojili obe Herenniove možnosti v poradí, ktoré fungovalo. Zlomili silu nepriateľa a ušetrili dôstojnosť národa.
Záver
Z rímskych príbehov sme na začiatku vyvodili, že milosrdenstvo sa nevypláca. Pri bližšom pohľade sme zistili, že sa nevypláca ponižovanie. Potupa vytvára nepriateľa, ktorý čaká na príležitosť. Machiavelli z toho vyvodil, že protivníka treba buď získať, alebo zničiť. Herennius a evanjelium ukazujú, že veľkorysosť bez potupy dokáže z nepriateľa urobiť priateľa.
Platí to aj mimo bojísk. Keď vyhráme spor v rodine alebo v práci, máme v rukách podobnú voľbu ako Pontius. Môžeme druhému dovoliť odísť so cťou. Môžeme ho aj poslať pod jarmo: verejne mu dokázať chybu, pripomínať mu ju a vychutnať si jeho porážku. Takéto víťazstvo nám vydrží len dovtedy, kým ponížený nedostane príležitosť. Keď sme ponížení my, Ježišova rada nám ponúka cestu, ktorú Rím nepoznal. Nemusíme sa pomstiť a nemusíme prijať úlohu podriadeného. Stačí pokojne nastaviť druhé líce.