Francúzi poslali svojho kráľa pod gilotínu. Boľševici zastrelili cársku rodinu v pivnici v Jekaterinburgu. Posledný cisár Číny Pchu-i prežil pád ríše aj desaťročné väzenie a posledné roky života pracoval ako pomocný záhradník v Pekingskej botanickej záhrade.
Na trón nastúpil v roku 1908 ako dvojročný. V roku 1912 Sinchajská revolúcia ukončila vládu dynastie Čching. Mladá republika nemala silu ovládnuť celú krajinu a chcela sa vyhnúť občianskej vojne, preto s dvorom vyjednala dohodu. Chlapec abdikoval, smel si ponechať titul, bývať v Zakázanom meste a poberať od štátu apanáž. V roku 1924 ho vojvodca Feng Jü-siang z paláca vyhnal. Pchu-i sa spojil s Japoncami, ktorí z neho urobili bábkového vládcu štátu Mandžukuo. V roku 1945 ho zajala sovietska armáda a v roku 1950 ho odovzdala komunistickej Číne.
Kolaborácia s japonskými okupantmi stačila na rozsudok smrti. Mao Ce-tung a vedenie strany sa rozhodli inak. Popravený cisár by zostal mučeníkom pre svojich prívržencov. Prevychovaný cisár mal dokázať silu nového poriadku. Pchu-i strávil takmer desať rokov v Riadiacom centre pre vojnových zločincov vo Fu-šune. Spočiatku mu ešte posluhovali príbuzní a bývalí sluhovia, ktorých väznili spolu s ním. Ale správa väznice ich od neho oddelila. Muž, ktorého celý život obliekali, kŕmili a umývali iní, sa prvý raz učil zaviazať si topánky a vyprať si bielizeň. V roku 1959 dostal milosť. Pracoval v botanickej záhrade, neskôr v archíve historických materiálov, a napísal autobiografiu o svojej ceste od cisára k občanovi. Zomrel v roku 1967.
Cisár v záhrade
Režim chcel zbaviť trón posvätnosti a dosiahol to. Cisár, ktorý okopáva záhony, už nikoho nevedie k úcte. Z politického hľadiska išlo o premyslenú stratégiu ponižovania.
Do Pchu-iho mysle nevidíme. Vidíme však, čo robili jeho ruky. Človek, ktorého od detstva oddeľovali od vlastného tela aj od zeme, sa v strednom veku dotkol pôdy. Sám sa obliekal, sám upratoval, sám sa staral o rastliny. Žil v hmotnom svete bez sprostredkovateľov. Zakázané mesto ho chránilo pred skutočnosťou. Väzenie a záhrada ho do nej vrátili.
Tento príbeh môžeme vykladať dvojako. Pre režim bol dôkazom moci. Pre nás môže byť obrazom niečoho, čo sa deje s ľudstvom ako celkom.
Svetlo, ktoré vstupuje do hmoty
Christopher Bache, americký filozof a religionista, dve desaťročia skúmal hlboké stavy vedomia a svoje skúsenosti opísal v knihe LSD a myseľ vesmíru (Diamanty z nebies). Opisuje v nej premenu ľudstva, ktorú vníma ako zrod budúceho človeka s novou, diamantovou dušou. Táto premena podľa neho smeruje do sveta. Úlohou človeka je priniesť Božie svetlo do hmoty, do tela a do každodenného života.
Mnohé náboženské a duchovné smery učia odvrátiť sa od hmoty. Telo vnímajú ako väzenie a svet ako miesto pokušenia. Duchovný život potom chápu ako výstup nahor a odchod preč. Bache opisuje opačné smerovanie. Duch zostupuje a premieňa to, čoho sa dotkne.
Kresťanstvo má tento motív vo svojom základe. Slovo sa stalo telom. Boh vstúpil do ľudského tela, do remesla tesára, do prachu ciest. Benediktíni vyjadrili tú istú skúsenosť pravidlom ora et labora. Modlitba a práca rukami tvoria v kláštore jeden celok. Mních, ktorý okopáva zeleninu, sa modlí rovnako ako mních v chóre.
Malí cisári
Mnohí z nás dnes žijeme ako malí cisári v Zakázanom meste. Jedlo nám prinesie kuriér, oblečenie šijú ľudia na druhom konci sveta, dom nám udržiavajú stroje. Naše ruky sa dotýkajú najmä obrazoviek. Nevieme, odkiaľ pochádza chlieb, ktorý jeme, a nevieme opraviť vec, ktorú používame každý deň. Pohodlie nás oddeľuje od sveta podobne, ako dvor oddeľoval Pchu-iho.
Duchovné hľadanie v takom živote ľahko nadobudne podobu úniku. Hľadáme vyššie stavy, vzdialené sféry, osvietenie mimo tela. Bacheho skúsenosť a kresťanská tradícia nás vedú späť. Svetlo potrebuje miesto, kam môže vstúpiť. Týmto miestom je naše telo, naša práca a zem pod nami.
Keď pečieme chlieb, vysádzame strom alebo opravujeme stoličku, spájame vedomie s hmotou. Pozornosť, s ktorou to robíme, mení samotný čin. Pre Pchu-iho bola práca rukami trestom, ktorý mu uložil režim. My si ju môžeme zvoliť dobrovoľne a vložiť do nej to najlepšie, čo v sebe máme.
Pchu-i stratil trón, palác aj posvätnosť. Získal záhradu. Neviem, či to tak sám prežíval. Jeho príbeh nám však pripomína, že k zemi sa vždy môžeme vrátiť a že návrat k nej patrí k duchovnej ceste.