Covid som nezažil z bezpečnej vzdialenosti. Skončil som v nemocnici a bol som blízko smrti. Potom prišli mesiace, keď som bol extrémne slabý a nemohol som dýchať. Pre lekára, ktorý celý profesionálny život liečil pľúca iných, to bola zvláštna skúsenosť. Choroba si vybrala presne ten orgán, ktorému som rozumel najlepšie. Preto nebudem tvrdiť, že vírus neexistoval, že pandémia bola výmysel alebo že vlády konali v zlom úmysle. Vírus bol skutočný, ľudia skutočne zomierali a vlády robili, čo v danej chvíli vedeli najlepšie. Otázka, ktorú chcem položiť, leží inde: mohla mať pandémia okrem biologickej roviny aj hlbší význam?
Dve roviny, ktoré sa nevylučujú
V predchádzajúcom článku sme hovorili o wetiku, chorobe mysle, ktorú poznajú kultúry celého sveta pod mnohými menami. Paul Levy, ktorý o wetiku napísal dve knihy, venoval pandémii celú kapitolu. Podľa neho covid nebol len fyzický vírus, ale spôsob ako sa neviditeľná choroba ľudstva zviditeľnila. Nehmotný vírus mysle nadobudol telesnú podobu a ukázal sa svetu. Aktivista Martin Winiecki, ktorého Levy cituje, nazval pandémiu globálnou somatizáciou wetika: telesným prejavom niečoho, čo bolo dlho potlačené v kolektívnom podvedomí ľudstva. Pýta sa: ako dokázal jeden vírus v priebehu niekoľkých týždňov zastaviť sedem a pol miliardy ľudí? Rezonoval s niečím, čo v nás už dávno bolo.
Materialisticky mysliaci človek sa tu zastaví. Chce azda niekto tvrdiť, že psychická choroba spôsobila biologický vírus? Nie.
Mesiac na hladine
Levy používa obraz, ktorý pochádza z budhistickej tradície. Keď sa mesiac odráža na hladine, kto ten odraz spôsobuje? Mesiac nie. Hladina nie. Ani oko, ktoré sa pozerá. Odraz vyvstáva zo súhry všetkých troch naraz, ako jeden celok, v ktorom sa príčina a následok nedajú oddeliť. Tak chápe aj vzťah medzi fyzickým vírusom a vírusom mysle. Nejde o dve oddelené veci, z ktorých jedna spôsobila druhú. Sú to dva aspekty jedného poľa, v ktorom sa myseľ a hmota prestupujú. Vonkajšia udalosť a vnútorný stav ľudstva si zodpovedajú tak, ako si v sne zodpovedá obraz a to, čo prežívame. Preto Levy navrhuje vnímať pandémiu ako sen: symbolicky, s otázkou, čo nám zrkadlí.
Kto pozná Junga, spozná v tom princíp synchronicity: zmysluplnú zhodu medzi vnútorným a vonkajším dianím, ktorá nemá kauzálnu povahu a predsa má význam. Vnútro a vonkajšok si zodpovedajú, lebo sú prejavmi tej istej hlbšej skutočnosti.
Čo je vlastne vírus
Pozrime sa, čo vírus vôbec je. Z biologického hľadiska je to zvláštny útvar na hranici živého a neživého. Nemá metabolizmus, nedýcha, neprijíma potravu, sám od seba nežije. Je to takmer čistá informácia, kúsok genetického kódu zabalený v bielkovinovom obale. Množiť sa dokáže jediným spôsobom: vnikne do bunky a prinúti ju, aby vyrábala jeho kópie.
Teraz si pripomeňme, ako tradície opisujú wetiko. Nemá vlastnú existenciu. Žije výlučne z energie hostiteľa. Indiánske kultúry ho volajú duchom kanibalom, silou, ktorá požiera život druhých, lebo vlastný nemá. Vírus je fyzickým portrétom wetika. Ak sa choroba ľudstva mala zviditeľniť v hmote, nemohla si vybrať výstižnejšiu podobu než útvar, ktorý je informáciou parazitujúcou na živote.
Winiecki dopĺňa obsah tejto informácie: wetiko šíri ilúziu oddelenosti. Presviedča nás, že sme uzavreté ego v klietke vlastnej kože a že druhí sú konkurenti alebo korisť. A čo urobila pandémia so svetom? Zavrela každého do izolácie, oddelila nás, stratili sme kontakt so spoločenstvom. Iní sa stali potenciálnym zdrojom nákazy, teda hrozbou. Choroba oddelenosti nám predviedla oddelenosť v hmotnej, prežívanej podobe.
Viac ciest prenosu
Levy si všíma, že vírus sa šíril viacerými kanálmi naraz. Popri telesnej nákaze sa šírila psychická: strach, úzkosť a stres postupovali svetom rýchlejšie než samotná infekcia a boli nákazlivejšie. A práve strach a nevedomosť sú potravou wetika. Tretím kanálom bola spoločnosť. Pandémia spustila mechanizmus, ktorý sme opísali v predchádzajúcom článku, vzájomnú projekciu tieňa. Očkovaní a neočkovaní, poslušní a vzbúrení, každý tábor videl v tom druhom ohrozenie a nikto nevidel silu, ktorá sa živila samotným rozdelením. Rodiny sa rozhádali, priateľstvá sa rozpadli. Fyzická epidémia odznela, psychická polarizácia v spoločnosti pôsobí dodnes.
Čo z toho nevyplýva
Kolektívny symbol neznamená osobnú vinu. Z toho, že pandémia zrkadlila chorobu ľudstva, nevyplýva, že konkrétny chorý si svoju chorobu zavinil, privolal alebo zaslúžil. Taký záver by bol krutý a logicky pomýlený. Symbol pôsobí na úrovni celku, choroba jednotlivca má svoje biologické, sociálne a osudové okolnosti. Sám som ochorel ťažko a nepovažujem to za svoje zlyhanie. Duchovné učenia, ktoré chorým vnucujú pocit viny za ich chorobu, robia presný opak ako liečba.
Liek ukrytý vo víruse
Levy uzatvára myšlienkou, ktorá je blízka každému lekárovi s celostným pohľadom: v chorobe je zakódovaný aj jej liek. Čo nám pandémia darovala, ak sme ochotní dar prijať?
Predovšetkým skúsenosť prepojenosti. Veta, ktorú vtedy opakoval celý svet, sme v tom všetci spolu, bola pravdivá. Vírus nepoznal hranice, národnosti ani majetok a predviedol nám, že ľudstvo je jeden organizmus, v ktorom sa nič nedeje izolovane.
Okrem toho sme zistili, že svet je tvárny, že sa môže zmeniť. Štruktúry, ktoré sme pokladali za nemenné, doprava, ekonomika, pracovný režim celej planéty, sa zmenili v priebehu niekoľkých dní. Videli sme na vlastné oči, že kolektívne správanie ľudstva sa dokáže zmeniť zo dňa na deň. To dáva nádej každému, kto pochybuje, či sa svet ešte môže zmeniť. A napokon nás to naučilo súcitu: so slabými, so starými, s vyčerpanými zdravotníkmi, s vystrašenými na oboch stranách rozdelenej spoločnosti.
Jung napísal, že nová cesta navštevuje ľudstvo všetkými egyptskými ranami, kým nie je objavená. Egyptské rany v biblickom príbehu neboli trestom, ktorý mal urobiť radosť trestajúcemu. Boli čoraz hlasnejším volaním, aby faraón prepustil zotročený život na slobodu. Ak pandémia bola takou ranou, potom by sme sa nemali pýtať, kto za ňu môže, ale čo nám mala povedať a či sme to pochopili.
Choroba ako iniciácia
Na záver sa vrátim k vlastnej skúsenosti. Šamanské kultúry poznajú iniciačnú chorobu: budúci liečiteľ musí najprv sám prejsť ťažkou chorobou, aby porozumel územiu, na ktoré bude sprevádzať druhých. Mesiace, keď som nevládal dýchať, ma naučili veci, ktoré sa z kníh naučiť nedajú. Čo znamená bezmocnosť. Čo znamená odkázanosť na druhých. Ako vyzerá svet z postele, z ktorej už možno človek nevstane. Neprial by som tú skúsenosť nikomu a zároveň by som ju nevymenil.
Možno to platí aj pre ľudstvo ako celok. Prešli sme spoločnou iniciačnou chorobou. Pri každej iniciácii je dôležité, či dôjde k premeneniu, alebo sa vrátime k starému životu, akoby sa nič nestalo. Zatiaľ to vyzerá skôr na návrat k starému. Lenže iniciácia, ktorá sa nepodarí, sa v živote jednotlivca aj v živote ľudstva spravidla vracia, kým jej neporozumieme. Bolo by múdrejšie pochopiť ju, než čakať na ďalšiu.