Vodič dostane šmyk a uprene sleduje strom. Napokon skončí práve pri ňom. Človek si povie, že na niečo nesmie myslieť, a myšlienka sa vracia ešte naliehavejšie. Vo vzťahu sa jeden z partnerov vyhýba konfliktu; napätie rastie a konflikt nakoniec prepukne aj tak.
Na prvý pohľad to pôsobí nelogicky. Aby sme však niečo odmietli, musíme to udržať v pozornosti. Myseľ sa k danému obsahu opakovane vracia a kontroluje, či nezmizol. Tak vzniká slučka: pozornosť udržiava obsah, obsah vyvoláva odpor a odpor znovu zosilňuje pozornosť.
Biely medveď
Dostojevskij v Zimných poznámkach o letných dojmoch z roku 1863 spomína detskú výzvu: skús nemyslieť na bieleho medveďa. Daniel Wegner ju v roku 1987 preniesol do laboratória. Tridsaťštyri účastníkov malo nahlas opisovať prúd svojich myšlienok a zároveň sa vyhýbať predstave bieleho medveďa. Vždy, keď sa objavila, mali zazvoniť na zvonček. Zvonček zaznel v priemere približne raz za minútu.
Zaujímavejšia bola druhá časť pokusu. Keď tí istí ľudia dostali pokyn myslieť na medveďa, spomínali ho častejšie než skupina, ktorá naň mala myslieť od začiatku. Predchádzajúce potláčanie teda zvýšilo neskorší výskyt myšlienky. Wegner tento jav nazval rebound effect, efekt návratu. V druhom experimente pridal skupinu, ktorá mala pri potláčaní myslieť na červený Volkswagen. Náhradná predstava účinok zmiernila.
Wegner
V roku 1994 Wegner mechanizmus vysvetlil. Pri každom pokuse ovládnuť vlastnú myseľ prebiehajú dva procesy súčasne. Prvý je vedomý a namáhavý. Hľadá náhradný obsah a odvádza pozornosť inam. Druhý pracuje automaticky a takmer bez námahy. Sleduje, či sa zakázaný obsah nevrátil. Aby to dokázal, musí ho udržiavať v pohotovosti.
Rozhoduje rozdiel v ich náročnosti. Pri únave, strese, alkohole alebo časovom tlaku vedomý proces zlyhá skôr. Automatická kontrola však pokračuje a zakázaná myšlienka sa dostane do popredia. Preto sa potlačené obsahy vracajú najmä vtedy, keď sme vyčerpaní.
Wegner tento princíp skúmal aj pri zaspávaní. V štúdii z roku 1996 dostali účastníci rozdielne pokyny: jedna skupina mala zaspať čo najrýchlejšie, druhá bez osobitnej snahy. Pri nízkej záťaži, keď v pozadí znela pokojná hudba, ľudia s pokynom zaspať rýchlo zaspali skôr. Pri vysokej záťaži, sprevádzanej pochodmi Johna Philipa Sousu, zaspávali dlhšie než tí, ktorí nijaký cieľ nemali. Naliehavá snaha zaspávanie predĺžila.
Viktor Frankl na podobnom princípe založil paradoxnú intenciu. Pacientovi s nespavosťou odporúčal, aby sa usiloval zostať bdelý; pacientovi so strachom z potenia, aby sa pokúsil spotiť čo najviac. Keď ustúpi úsilie o kontrolu, ustúpi aj napätie, ktoré symptóm udržiava.
Poctivosť si však vyžaduje dodatok. Rebound sa nepotvrdil v každej štúdii a prehľadové práce z prelomu tisícročí ukazujú, že výsledok závisí od podmienok merania. V klinickom kontexte sa potláčanie spája s obsedantnými stavmi, posttraumatickou stresovou poruchou a návratom k návykovému správaniu. Mechanizmus je doložený, jeho sila sa však mení.
Vymedzovanie sa
Ten istý mechanizmus sa netýka iba jednotlivých myšlienok. Zasahuje aj spôsob, akým človek chápe seba samého.
Keď si niekto povie „Toto nie som“, musí si zároveň predstaviť, čo odmieta. Táto možnosť v ňom zostáva ako trvalý referenčný bod. Vytvorí sa napätie medzi obrazom, ku ktorému smeruje, a obsahom, od ktorého sa chce oddeliť. Časom sa stane stabilnou súčasťou jeho prežívania. Veľkú časť vnútorného života potom vypĺňa odstup od toho, čím nechce byť.
Spinoza to v liste Jarigovi Jellesovi z roku 1674 vyjadril vetou, že určenie je zápor. Hegel jej dal známu latinskú podobu: omnis determinatio est negatio. Každé vymedzenie predpokladá hranicu a s ňou aj to, čo zostáva na druhej strane. Vylúčené sa tak stáva súčasťou definície.
Jung tento jav opísal ako tieň. Vlastnosť, ktorú si človek nepripúšťa, sa osamostatní. Prestáva byť dostupná vedomému rozhodovaniu a začne sa prejavovať sama, často v nevhodnej chvíli a v hrubšej podobe, než mala pôvodne. Kto sa vymedzí voči vlastnej agresivite, stretne sa s ňou vo výbuchoch, ktoré nedokáže ovládať. Kto odmieta vlastnú závislosť, ocitne sa v pripútaní, ktoré si dlho neuvedomuje.
S tým súvisí projekcia. Odmietnutú vlastnosť pripisujeme druhým. Prezrádza ju neprimerane silná reakcia. Keď nás na niekom niečo dráždi výraznejšie, než zodpovedá situácii, často ide o obsah, ktorý si nechceme priznať.
Kresťanská tradícia formuluje podobný poznatok iným jazykom. Vo Filokálii sa opakovane objavuje pokyn nevstupovať s myšlienkou do rozhovoru. Púštni otcovia rozlišovali medzi jej príchodom a súhlasom s ňou. Zápas s obsahom myšlienky ju posilňuje. Trezvosť znamená zaznamenať jej príchod a ďalej ju nerozvíjať.
Paul Watzlawick a jeho kolegovia z Palo Alta preniesli tento princíp do práce s rodinami. Pokus o riešenie sa často stáva hlavným zdrojom problému. Rodina reaguje na ťažkosť určitým spôsobom. Keď ťažkosť pretrváva, zosilní ten istý postup. Zmena prichádza až po opustení neúčinného riešenia; jeho ďalšie zosilňovanie problém iba upevňuje.
V spoločnosti
Hnutia, ktoré sa vymedzujú bojom proti niečomu, často preberajú jazyk, emócie i správanie svojho protivníka. Ich energia sa sústreďuje na konflikt. Forma zápasu postupne zatieni pôvodný cieľ. Za socializmu sme bojovali za mier. Výsledok poznáme.
Motívy pritom bývajú úprimné. Mechanizmus pôsobí aj u ľudí, ktorí to myslia dobre, a práve preto si zaslúži pozornosť. Čím viac sa spoločenstvo definuje odporom, tým väčšmi sa môže podobať na to, proti čomu vystupuje.
Hranice
Nie každá ťažkosť vzniká v takejto slučke. Zlomenina vyžaduje fixáciu, bakteriálna sepsa antibiotickú liečbu a pri násilí v rodine môže byť potrebný odchod do bezpečia. Mechanizmus odporu vysvetľuje iba časť ťažkostí. Pri výbere lieku zostáva rozhodujúca celková podobnosť, teda súhrn mentálnych, generálnych a fyzických príznakov.
Dôležité je rozlišovať medzi potlačením a vedomým zdržaním reakcie. Človek, ktorý si všimne hnev, uzná ho a rozhodne sa nekričať, postupuje inak než ten, kto hnev poprie. Prvý zostáva v kontakte s vlastným stavom, druhý k nemu stráca prístup. Sebaovládanie sprevádzané uvedomením vlastného prežívania slučku nevytvára.
Ako sa s tým pracuje
Mindfulness učí všimnúť si myšlienku alebo pocit bez okamžitého zásahu. Myšlienka príde, človek ju zaznamená a nepridáva ďalší odpor. Slučka sa tým prerušuje.
Meditácia ide hlbšie. Pozornosť sa odpútava od jednotlivých obsahov a spočíva v samotnom vnímaní. Myšlienky prichádzajú a odchádzajú bez ďalšieho napätia.
Acceptance and Commitment Therapy Stevena C. Hayesa pracuje s prijatím myšlienok a orientáciou na hodnoty. Myšlienky nezaniknú, prestanú však riadiť konanie.
Expozičné prístupy umožňujú človeku zostať v kontakte s tým, čoho sa bojí. Reakcia organizmu sa postupne mení a napätie klesá.
Vo všetkých sa opakuje rovnaký princíp. Zmena nevzniká tlakom. Začína sa zmenou vzťahu k tomu, čo je prítomné.
Záver
Platí to aj pre paradigmy. Nový pohľad na svet, ktorý sa definuje odporom voči starému, zostáva od neho závislý. Preberá jeho otázky, tempo i ostrosť. Skutočná zmena paradigmy sa začína až vtedy, keď prestaneme obhajovať svoju pozíciu proti niečomu a začneme opisovať svet tak, ako sa nám ukazuje.
Vladimír Petroci