O plačúcich Madonách, zážitkoch blízkych smrti a Bohu, ktorý je láska.
Dnes som po prvý raz počul o sestre Agnes Sasagawe. Japonská mníška, ktorá v roku 1973 prijala posolstvá od Panny Márie, a drevená socha Panny Márie, ktorá podľa svedkov neskôr opakovane plakala, mala krvavé stigmy a vylučovala voňavý pot. Posolstvo bolo prísne. Modlitba a pokánie, inak na svet padne oheň a zahynie veľká časť ľudstva. Zapôsobilo to na mňa. Je to rovnaké posolstvo ako z Fatimy.
Ale vnímam aj ešte inú skutočnosť a skúsenosť. Tisíce zdokumentovaných svedectiev ľudí, ktorí prešli zážitkom blízkym smrti. Väčšina z nich nehovorí o hneve, ale o svetle, o prijatí, o láske, ktorá je nekonečná. O tom, že sme všetci prepojení, ponorení do jedného veľkého vedomia. Mnohí sa vracajú s istotou, že Boh je láska.
Vzniká tu napätie, ktoré asi pozná každý premýšľajúci veriaci. Na jednej strane plačúca Madona a varovanie pred ohňom z neba, v ktorom zahynie väčšina ľudstva. Fatima, Akita, prísne proroctvá. Na druhej strane oceán lásky, ktorý opisujú tí, čo sa na chvíľu dotkli druhého brehu. Ktorý obraz je pravdivý? Boh, ktorý hrozí trestom, alebo Boh, ktorý je čistá láska?
Dovolím si kacírsku myšlienku. Tie prísne zjavenia občas vyzerajú, akoby za nimi stáli dvaja bohovia. Nahnevaný Otec, ktorý chce zatočiť so svetom, a milosrdná Matka, ktorá ho v tom zadržiava. Presne toto tvrdili starí gnostici. Že nad pokriveným svetom vládne nižší, žiarlivý boh, a pravý Boh svetla je až za ním. Tento koncept má svoju príťažlivosť. Zlo by sa tak dalo vysvetliť. Nepatrí pravému Bohu.
Ale gnostická cesta robí z hmoty a tela väzenie, z ktorého treba utiecť. A ja som lekár. Celý život liečim telá. Nedokážem žiť vo svetonázore, ktorý hovorí, že telo je omyl a žalár. Niečo vo mne to odmieta.
Existuje tretia možnosť. Stará a podľa mňa hlbšia. Že nie sú dvaja bohovia, ale jedna jediná skutočnosť lásky. A to, čo vyzerá ako hnev, je tá istá láska, keď narazí na zatvrdnuté a zatvorené srdce. Izák Sýrsky, otec kresťanskej tradície, povedal, že peklo nie je iné miesto s iným bohom. Ale je to Božia láska prežívaná tým, kto sa jej zatvoril. Ten istý oheň je otvorenému srdcu svetlom a teplom. Ale pre zatvorené srdce je pálením. Ak je to tak, potom oheň z Fatimy a nekonečná láska zo zážitkov blízkych smrti nie sú dvaja bohovia. Je to ten istý oheň, videný z dvoch strán.
Zjavenia neprichádzajú ako čistý záznam z neba. Prichádzajú cez človeka. Cez jednoduché deti v Portugalsku, cez mníšku v Japonsku. To, čoho sa dotknú, sa musí pretlmočiť do obrazov, ktoré majú títo ľudia k dispozícii. Do ich jazyka a kultúry. Aj samotná Cirkev učí, že súkromné zjavenia nedopĺňajú a nevylepšujú vieru. Obraz ohňa a obraz Matky zadržiavajúcej hnev Otca nemusí byť doslovný plán toho, ako veci v Bohu fungujú.
Oheň, ktorý zničí takmer všetkých, vyzerá úplne inak, keď to nie je Boží trest, ale oheň, ktorý si zapálime sami. Rok 1917, prvá svetová vojna, na obzore totalita a ďalšia vojna. Rok 1973, jadrové arzenály namierené na oboch stranách. Pokánie potom nie je úplatok nahnevanému božstvu. Je to metanoia, obrátenie, zmena smeru, bez ktorej sa ľudstvo zničí vlastnou rukou. A Matka, ktorá zadržiava Otca, je obraz milosrdenstva, ktoré nám dáva čas.
A teraz tá najkacírskejšia myšlienka. Možno poznáte britského autora Patricka Harpura a jeho knihu Daimonic Reality. Harpur hovorí o daimonickej skutočnosti. O svete, ktorý nie je ani čisto vonkajší a hmotný, ani čisto vnútorný a vymyslený. Je to medzisvet. Henry Corbin ho pomenoval mundus imaginalis, imaginálny svet. Pozor na slová. Imaginálny nie je to isté čo imaginárny. Imaginárny znamená vymyslený, neskutočný. Imaginálny znamená skutočný, len inak skutočný než kameň alebo stôl. Je to ríša, ktorá je rovnako reálna, sprístupňuje sa však obraznosťou, nie meradlom a váhou.
Harpur tvrdí, že táto skutočnosť sa ukazuje vždy v takej podobe, aký daná doba a kultúra dokáže prijať. Stredovekému dedinčanovi sa ukazovala ako víly a duchovia. Modernému sekulárnemu človeku ako mimozemšťania a lietajúce taniere. Katolíkovi ako Panna Mária. Tá istá hĺbka, zakaždým iný kostým. Skutočná, no nikdy nie doslovná.
Je to naozaj kacírska myšlienka, lebo dogmatická teológia takto o Fatime nehovorí. Priznávam to otvorene. Ale všimnite si, čo nám tá optika dáva. Odmieta doslovnosť oboch krajností. Veriaceho, ktorý povie, že to bola doslova fyzická návšteva Matky Božej. Aj skeptika, ktorý povie, že to bol len húf halucinujúcich ľudí. Harpur by povedal, že Fatima nie je ani fotografia neba, ani masový blud. Je to duša sveta, ktorá prehovorila v reči, akej tá dedina rozumela.
To elegantne vysvetľuje, prečo posvätno hovorí v Portugalsku po katolícky a inde inak, bez toho, aby sa čokoľvek z toho stalo lžou.
Vráťme sa k pôvodnej otázke. Je to veľké vedomie, ktoré opisujú ľudia, ktorí zažili klinickú smrť, samotný Boh? Alebo je Boh ešte za ním? Tu nemám istotu a nemá ju nikto. Mám len mapu. Ak to vedomie jednoducho je Boh, je to panteizmus. Ak sú svet a to vedomie v Bohu, a Boh je zároveň viac než ich súčet, je to panenteizmus.
Mystici idú ešte ďalej. Majster Eckhart hovoril o Božstve za Bohom, o tom poslednom, čo je za každým naším pojmom, aj za pojmom vedomia.
Najschodnejšia odpoveď podľa mňa znie, že je to aj aj. To veľké vedomie je vnútorná, blízka tvár Boha. Preto tí, čo sa dotknú druhého brehu, nestretávajú klam, ale skutočnú lásku. A Boh zároveň presahuje každý celok, ktorý vieme pomenovať. Nemusíme si vyberať.
Ostáva posledná námietka, podľa mňa veľmi dôležitá. Majú svet pred ohňom zachraňovať ružencom a pokáním len kresťania? A čo ostatní? Tu treba povedať dve veci. Ani samotná katolícka cirkev dnes neučí, že sa zachránia iba kresťania. Druhý vatikánsky koncil výslovne uznáva, že pravda a svätosť sa nachádzajú aj v iných náboženstvách. A obrátenie srdca, pokánie, súcit a modlitba žijú v každej veľkej tradícii, len pod inými menami. Zážitky blízke smrti sa dejú ľuďom každej viery aj ľuďom bez viery, a tá láska, ktorú opisujú, sa nikoho nepýta na krstný list.
Tak čo, zišiel som na scestie, keď hľadám modernejší model sveta? Nemyslím si. Viera, ktorá nikdy nezápasí, nie je hlbšia. Jakub zápasil celú noc a dostal za to nové meno. Jób sa s Bohom hádal a na konci obhájil Boh jeho, nie jeho zbožných priateľov. Skúškou nie je to, či mám odpovede, ale ovocie. Robí ma to hľadanie pokornejším, vnímavejším k cudziemu utrpeniu, schopnejším odpustiť? Potom to nie je scestie.
A nemusím to celé teraz doriešiť. Dospelá viera unesie otvorenú otázku. Ako homeopat to poznám dobre. Nie každý prípad sa vyjasní pri prvom predpise. Pozoruješ, čakáš, necháš obraz dozrieť. Tu platí tá istá trpezlivosť.
Možno je to napokon jednoduché. Ľudia, ktorí sa vrátili spoza hranice, hovoria takmer jednomyseľne jednu vec. Na konci sa neráta majetok ani úspech, ale to, koľko lásky sme dali. Ak je to pravda, potom plačúca Madona a svetlo na konci tunela nehovoria dve rôzne veci. Hovoria to isté, len dvoma hlasmi. Jeden je naliehavý, druhý nežný. Pritom je to ten istý oheň.