Ako sa menilo ľudské vedomie a prečo sa v našej dobe môže objavovať jeho nová štruktúra
V roku 1949 vyšiel po nemecky prvý zväzok knihy Jeana Gebsera Ursprung und Gegenwart. Vtedy ju čítalo len málo ľudí, no dnes ju mnohí považujú za jednu z najoriginálnejších prác o ľudskom vedomí, aké vznikli v dvadsiatom storočí. Jej názov znamená „Pôvod a prítomnosť“. Druhý zväzok nasledoval v roku 1953 a anglický preklad s názvom The Ever-Present Origin – „Večne prítomný pôvod“ – vyšiel v roku 1985. Gebser sa zaoberal otázkou, ako sa v priebehu dejín menilo ľudské prežívanie sveta a aká podoba vedomia sa môže objavovať v našej dobe.
Život medzi svetmi
Jean Gebser sa narodil v roku 1905 v meste Posen, dnešnej poľskej Poznani. V roku 1931 po skúsenosti s nacistickými „hnedými košeľami“ v Mníchove opustil Nemecko. S malým obnosom peňazí odišiel do Španielska a naučil sa po španielsky. Medzi jeho priateľov patril aj Federico García Lorca. Na jeseň 1936 počas španielskej občianskej vojny ušiel do Francúzska. Nasledujúce roky strávil v Paríži v okruhu ľudí, ku ktorému patrili aj Picasso a Malraux. Koncom augusta 1939 sa dostal do Švajčiarska, dve hodiny pred uzavretím hranice. V roku 1951 získal švajčiarske občianstvo a v roku 1973 zomrel neďaleko Bernu.
Základná myšlienka jeho hlavného diela sa zrodila v roku 1932. Nasledujúcich sedemnásť rokov ju preveroval na rozsiahlom materiáli z mytológie, jazykovedy, dejín umenia, poézie, hudby, fyziky, biológie, psychológie, práva a ekonómie. Výsledkom je obsiahla a náročná kniha. Jej ústredné myšlienky sa však dajú vyjadriť zrozumiteľne.
Pôvod je vždy prítomný
Kniha sa začína vetou: „Pôvod je vždy prítomný.“ Gebser odlišuje pôvod od začiatku. Začiatok patrí do času a nachádza sa niekde v minulosti. Pôvod v jeho chápaní predchádza času a zostáva prítomný v každom okamihu. Upozorňuje pritom na nemecké slovo Ursprung: Ur-sprung, prvotný skok. Všetko, čo sa v ľudskom vedomí rozvinulo, vzišlo z pôvodu, ktorý nám nikdy neprestal byť prístupný.
Prítomnosť v Gebserovom ponímaní presahuje pominuteľný okamih. Je v nej sprítomnený celý čas: minulosť, ktorá nás naďalej utvára, aj budúcnosť, ktorá je v nás už skryto obsiahnutá. Človek, ktorý si dokáže uvedomiť pôvod a prítomnosť v tomto plnom zmysle, podľa Gebsera prekračuje začiatok i koniec a samotné tu a teraz.
Skokové premeny vedomia
Gebser nedôveroval zaužívaným predstavám o pokroku, vývoji a postupnej evolúcii. Tvrdil, že rozhodujúce zmeny vedomia nastávajú skokom, a nazýval ich mutáciami. Takáto premena nastáva náhle, hoci ju rozpoznáme až vtedy, keď sa dostatočne zreteľne prejaví. Plynulá línia pokroku, ktorú spätne vytvárame, je konštrukciou, pomocou ktorej usporadúvame prekrývajúce sa udalosti.
Gebser zdôrazňoval duchovnú povahu týchto mutácií. Biologické prispôsobovanie spájal so špecializáciou a zužovaním možností, zatiaľ čo mutácia vedomia podľa neho pridáva nový rozmer bez toho, aby zrušila predchádzajúce. Svoju predstavu o prvenstve duchovného pred organickým vyjadril názorným obrazom: najprv bolo svetlo a potom oko, najprv slovo a potom hovoriace ústa, najprv myšlienka a potom mozog schopný uvažovania.
Vyhýbal sa aj slovám „úroveň“ a „stupeň“, pretože navodzujú predstavu priestorovej hierarchie. Hovoril o štruktúrach. Keď sa objaví nová štruktúra, predchádzajúce nezanikajú. Naďalej pôsobia v každom z nás ako základné zložky nášho vedomia. Podľa Gebsera dokážeme mnohému v ľudskom správaní lepšie porozumieť, keď rozpoznáme, ktorá štruktúra sa v ňom uplatňuje.
Päť štruktúr vedomia
Gebser rozlišuje päť štruktúr. Každá má vlastný vzťah k priestoru a času, charakteristické symboly aj spôsob prežívania sveta. Spája ich tiež so stavmi vedomia od hlbokého spánku až po integrálne uvedomovanie. Rozmernosť v tabuľke vyjadruje vzťah jednotlivých štruktúr k priestoru a času v rámci jeho modelu.
| Štruktúra | Rozmernosť | Charakteristika a symbol | Priradený stav a spôsob uvedomovania |
| Archaická | Nulová rozmernosť | Totožnosť, pôvodná celistvosť | Hlboký spánok |
| Magická | Jednorozmerná | Jednota, bod, pars pro toto | Spánok; bezprostredná účasť |
| Mýtická | Dvojrozmerná | Polarita, kruh | Sen; vnútorná skúsenosť |
| Mentálna | Trojrozmerná | Dualita, trojuholník, perspektíva | Bdelosť; predstavy a pojmové myslenie |
| Integrálna | Štvorrozmerná (vrátane času) | Celistvosť, priehľadnosť | Uvedomovanie celku; verition |
Archaická štruktúra. Táto štruktúra je najbližšie k pôvodu a môže s ním byť totožná. Človek sa tu ešte neodlišuje od vesmíru a duša sa dosiaľ neprebudila. Gebser ju prirovnáva k biblickému raju. Jej stopy nachádza v mýtických obrazoch, akými sú prvotný človek či androgýnia.
Magická štruktúra. V magickej štruktúre sa človek začína oddeľovať od celku. Jeho vedomie sa ešte podobá spánku a jeho ťažisko spočíva skôr v okolitom svete než v individuálnom ja. Svet sa javí ako pole bodov, z ktorých každý môže zastupovať celok. Gebser tento princíp označuje ako pars pro toto: časť zastupuje celok a môže ho nahradiť. Všetko je prepojené so všetkým a jasne vymedzené individuálne ego ešte nejestvuje. Človek odpovedá na prírodné sily vlastnými silami. Prostredníctvom zaklínadiel, totemov a tabu sa pokúša ovplyvňovať prírodu a vymaniť sa z jej ohromujúcej moci. Gebser dáva slovo „mágia“ do súvislosti s anglickými slovami make – robiť, might – moc a machine – stroj. Magická štruktúra sa podľa neho uskutočňuje bezprostrednou účasťou na svete; k jeho myšlienkovému zobrazovaniu tu ešte nedochádza.
Mýtická štruktúra. Mýtická štruktúra prináša prebudenie duše a vnútorného sveta. Jej symbolom je kruh, prastarý symbol duše. Usporiadava sa okolo polarít: dňa a noci, leta a zimy, podsvetia a Olympu. Tieto póly sa dopĺňajú a striedajú podobne ako ročné obdobia. Čas je tu rytmický a cyklický a prirodzenými výrazovými formami sú mýtus, obraz a predstavivosť. Magickú štruktúru človek žije bezprostrednou účasťou na dianí; mýtickú zakúša vo svojom vnútri, podobne ako sen.
Mentálna štruktúra. Gebser kladie vznik mentálnej štruktúry do Grécka približne okolo roku 500 pred n. l. a jej obnovený nástup v Európe približne do obdobia okolo roku 1250. Upozorňuje, že prvým slovom Iliady je mēnin, označujúce Achillov hnev, a spája ho so vznikom mentálnej štruktúry. Človek tu vystupuje z ochranného kruhu do trojrozmerného priestoru. Myslenie získava smer. Latinské ratio spája počítanie s rozumovým uvažovaním. Svet sa rozdeľuje na subjekt a objekt a ego sa stáva stredom, z ktorého človek na svet nazerá. Mentálne vedomie chápe svet prostredníctvom predstáv a pojmov.
Integrálna štruktúra. Práve túto štruktúru Gebser pozoroval v zárodkoch vo svojom storočí. Jej spôsob prežívania sveta nazval „aperspektívnym“.
Účinné a úpadkové podoby
Gebser rozlišuje účinné (efficient) podoby, v ktorých sa naplno prejavujú možnosti danej štruktúry, a úpadkové (deficient) podoby, v ktorých sa tieto možnosti deformujú a pôsobia deštruktívne. V magickej štruktúre odlišuje účinné zaklínanie od úpadkového čarodejníctva. Účinnú podobu mentálnej štruktúry charakterizuje umiernené, jasné a usmernené myslenie. Jej úpadkovú fázu nazýva „racionálnou“. Týmto slovom tu označuje rozum, ktorý si nárokuje výlučnú platnosť. Myslenie v tejto fáze rozdeľuje svet na čoraz menšie oblasti, redukuje kvalitu na kvantitu a izoluje individuálne ego. Gebser v modernej dobe pozoroval aj všadeprítomnú úzkosť z času: pocit, že čas je vzácnym majetkom, ktorý nám uniká, a že ho máme stále nedostatok.
Jeho kritika sa týka nároku rozumu na výlučnú autoritu a dôsledkov toho, keď jedna štruktúra naďalej prevláda aj po skončení svojho tvorivého obdobia.
Petrarca na Mont Ventoux
Jedna z najpôsobivejších pasáží knihy sa venuje listu. V roku 1336 vystúpil Petrarca na Mont Ventoux neďaleko Avignonu a výstup opísal v liste, ktorého adresátom bol augustiniánsky teológ Dionigi da Borgo San Sepolcro. Práve on mu priblížil Augustínove Vyznania. Gebser tento list interpretuje ako svedectvo o objavení krajiny v európskom vedomí: priestor sa stáva skutočnosťou, ktorú možno pozorovať a vnímať samu osebe. Pohľad z vrcholu Petrarcom otriasol. Otvoril Augustínove Vyznania a obrátil pozornosť späť k Bohu a k vlastnej duši.
Pre Gebsera tento okamih označuje úsvit perspektívneho sveta. Maliarstvo sa uberalo podobnou cestou: od zlatého pozadia stredovekých obrazov cez Giotta až po úplné zvládnutie perspektívy okolo roku 1500. Perspektíva dala európskemu človeku mimoriadnu moc nad priestorom a prispela k vzniku modernej vedy a techniky. Priniesla však aj stratu. Podľa Gebsera začal človek čoraz väčšmi zaobchádzať so svetom ako s niečím, čo možno vlastniť, pozorovať z pevného bodu a rozdeľovať na jednotlivé oblasti. Túto premenu vnímal ako zisk aj stratu a pochyboval, či sme dokázali prijať zodpovednosť, ktorú priniesla.
Kríza našej doby
Gebser napísal predslov v roku 1949 a jeho tón je vážny. Vnímal krízu, ktorá presahovala morálku, hospodárstvo, ideológiu, politiku aj náboženstvo a zasahovala celú planétu. Pozoroval rast technických možností sprevádzaný úbytkom ľudskej zodpovednosti a v priebehu niekoľkých desaťročí očakával zlom. „Ak neprekonáme krízu, prekoná ona nás,“ napísal.
Pomenoval aj dve nedostatočné odpovede. Jedna hľadá riešenie v čoraz dôslednejšej racionálnej analýze, kvantifikácii a syntéze. Druhá sa obracia k iracionálnemu a oživuje magické a mýtické formy, ktorých účinné obdobie už dávno pominulo. Gebser bol presvedčený, že oba prístupy nás vracajú tam, odkiaľ sme vyšli. Novú štruktúru nemožno dosiahnuť opätovným aktivovaním tých predchádzajúcich ani vytvoriť syntézou protikladov. Potrebný je skok, nová mutácia.
Integrálna štruktúra a aperspektívny svet
Gebser nazval vznikajúci svet „aperspektívnym“, podobne ako nový spôsob myslenia označil za „aracionálny“. Predpona a- tu vyjadruje oslobodenie od obmedzenia. Neperspektívny svet stredoveku ešte nepoznal perspektívu. Perspektívny svet novoveku bol viazaný na jeden pevný uhol pohľadu. Aperspektívny svet sa z tejto viazanosti oslobodzuje a dokáže obsiahnuť viacero pohľadov súčasne. Podobne sa aracionálne myslenie oslobodzuje od protikladu medzi racionálnym a iracionálnym.
Jeden z Gebserových obľúbených príkladov pochádzal od Picassa. Na niektorých jeho kresbách je postava zobrazená spredu, zboku aj zozadu zároveň. Za bežných okolností by ju pozorovateľ musel obísť a v mysli spojiť pohľady získané v rôznych okamihoch. Gebser ich súčasnú prítomnosť na kresbe interpretoval ako vstup času do obrazu v podobe štvrtého rozmeru, vďaka ktorému sa priestor a telo stávajú priehľadnými. Znaky podobnej tendencie nachádzal aj v ďalších oblastiach svojho storočia: v teórii relativity a kvantovej fyzike, v biológii a hlbinnej psychológii, v hudbe, architektúre i poézii, v ktorej sa opieral najmä o Rilkeho.
Integrálnu štruktúru pomáhajú objasniť tri pojmy.
Priehľadnosť. Gebserov termín diaphaneity vychádza z gréckeho výrazu pre „presvitanie“. Jeho základná téza znie: priehľadnosť je formou, v ktorej sa prejavuje duchovné. V integrálnom vedomí sa cez svet aj cez človeka stáva rozpoznateľným samotný pôvod. Gebser túto tézu spojil s ďalšou: latencia je preukázateľnou prítomnosťou budúcnosti. To, čo sa ešte neprejavilo, je podľa neho už prítomné a pôsobí.
Konkretizácia času. Pod konkretizáciou Gebser rozumie sprítomnenie v konkrétnej skúsenosti. Mentálne vedomie zaobchádza s časom ako s merateľnou líniou, rozdelenou na úseky, a míňa ho ako peniaze. Integrálne vedomie zakúša minulosť, prítomnosť a budúcnosť spoločne ako celok. Gebser hovoril o „slobode vo vzťahu k času“: o oslobodení od obmedzujúceho vzťahu k času, ktorý v úpadkovej racionálnej dobe vyvoláva úzkosť.
Celostné uvedomenie skutočnosti (verition). Každá štruktúra má vlastný spôsob uvedomovania. Magickú človek žije bezprostrednou účasťou na dianí, mýtickú zakúša vo svojom vnútri a mentálnu uchopuje prostredníctvom predstáv a pojmov. Integrálny spôsob možno opísať ako celostné uvedomenie skutočnosti: človek vníma svet ako celok a uvedomuje si jeho prepojenia aj svoju vlastnú účasť v ňom. Gebser túto schopnosť označoval termínom verition a chápal ju ako vnímanie a sprítomňovanie pravdy v jedinom akte. Podľa neho vďaka nej možno v prítomnosti rozpoznať pôvod. Zdôrazňoval, že je do nej zapojený celý človek; odlišoval ju od intuície aj od akejkoľvek údajnej nadzmyslovej schopnosti.
Integrácia znamená sprítomnenie všetkých štruktúr
Integrálna štruktúra v sebe spája predchádzajúce, ktoré v nej zostávajú aktívne. Integrácia podľa Gebsera obnovuje prvotnú celistvosť pôvodu a obohacuje ju o všetko, čo sa odvtedy dosiahlo. V praxi to znamená uvedomovať si magickú, mýtickú aj mentálnu štruktúru, každú na jej vlastnom mieste a s primeranou váhou. Potrebujeme magické spojenie s prírodou a spoločenstvom, mýtický život duše a jej obrazov aj jasnosť mentálneho myslenia. Žiadna z týchto štruktúr by nemala vládnuť sama. V Gebserovom ponímaní si človek, ktorý ich integruje, uvedomuje pôvod v prítomnosti.
Gebser zdôrazňoval, že jeho kniha neponúka nový obraz sveta ani nový svetonázor. Nový svetonázor by bol iba ďalšou konštrukciou mentálnej štruktúry. Opisuje premenu vnímania, ktorú musí každý z nás uskutočniť sám v sebe.
Čím je Gebser aktuálny dnes
Aj viac než sedemdesiatpäť rokov po vydaní prvého zväzku zostáva Gebserova diagnóza aktuálna. Rozdrobenosť poznania na špecializované oblasti, redukovanie človeka na údaje, pocit, že nám neustále dochádza čas, aj príťažlivosť iracionálnych hnutí sú nám dobre známe. Aktuálna zostáva aj jeho nádej: znaky nového vedomia rozpoznával vo vede, umení a každodennom živote dávno predtým, než sa začalo bežne hovoriť o „zmene paradigmy“.
Pre Quintessence Forum má jeho dielo osobitný význam. Naše diskusie o vedomí, filozofickom idealizme a celostnom chápaní človeka sa dotýkajú mnohých otázok, ktorými sa Gebser zaoberal. Ponúka nám spôsob, ako si vážiť rozum bez toho, aby sme ho absolutizovali, brať vážne magické a mýtické formy bez návratu k ich niekdajšej dominancii a chápať súčasnú krízu ako prah premeny. Tí z nás, ktorí sa v medicíne, psychológii či vzdelávaní venujú človeku v jeho celistvosti, môžu v jeho integrálnej štruktúre rozpoznať prístup blízky vlastnej práci.
Odporúčaná literatúra
Jean Gebser, The Ever-Present Origin. Z nemčiny preložil Noel Barstad v spolupráci s Algisom Mickunasom. Athens, Ohio: Ohio University Press, 1985. Nemecký originál: Ursprung und Gegenwart. Stuttgart: Deutsche Verlags-Anstalt, 1949 a 1953.