Kto bol Owen Barfield
Owen Barfield (1898–1997) patril k oxfordskej skupine Inklingov spolu s C. S. Lewisom a J. R. R. Tolkienom. C. S. Lewis ho pokladal za jedného z najdôležitejších neoficiálnych učiteľov, akých kedy mal. Barfield prežil takmer celé dvadsiate storočie ako právnik, jazykovedec a filozof. Jeho hlavné dielo Saving the Appearances: A Study in Idolatry z roku 1957 ponúka jednu z najpenetratívnejších kritík modernej vedeckej paradigmy a zároveň pozitívnu víziu jej prekročenia.
Barfield čerpal predovšetkým z Goetheho prírodovedy, antroposofie Rudolfa Steinera a klasickej filológie. Z týchto zdrojov vystaval pohľad na evolúciu, ktorý sa zásadne líši od darvinistického. Evolúcia podľa neho nie je len evolúciou tiel a druhov. Je predovšetkým evolúciou vedomia a evolúciou samotného sveta, ktorý vedomie spoluvytvára.
Dúha ako filozofická skúška
Barfield otvára knihu obrazom dúhy. Pozrite sa na ňu. Je tam? Nie celkom. Slnko, kvapky a vaše oči ju spoločne zhotovujú. Bez ktorejkoľvek z týchto zložiek dúha mizne. Nikto by to neoznačil za halucináciu, lebo dúhu vidíte aj vy aj váš sused. Je to kolektívna reprezentácia.
Teraz sa pozrite na strom. Strom pôsobí solídne a nezávisle. Keď ale prijmete to, čo nám hovorí fyzika o atómoch, jadrách a elektrónoch, dospejete k rovnakému zisteniu. Strom, ktorý vidíte, je opäť kolektívna reprezentácia. Vzťah častice : reprezentácia je úplne paralelný so vzťahom kvapky : dúha.
Tento elementárny experiment je kľúčom k celej Barfieldovej knihe. Akonáhle ho prijmete úprimne, otvára sa vám iný svet. A to nielen filozoficky.
Kolektívne reprezentácie a rola vnímateľa
Kolektívna reprezentácia nie je halucinácia. Je to to, čo vidíme spoločne. Strom, oltár v kostole, dym z továrne, mesiac. Všetko sú reprezentácie. Vznikajú v stretnutí dvoch zložiek: niečoho nereprezentovaného (Barfield to nazýva „častice“) a vedomého organizmu so zmyslami a mysľou.
Vnímať neznamená pasívne registrovať. Vnímanie je činnosť. Pre tento pohyb mysle, ktorý mení čisté zmyslové dáta na „veci“, Barfield použil termín figurácia. Figurácia je to v reprezentácii, čo nepochádza zo zmyslov. Je to konštrukcia, ktorá zo zvukových vĺn robí spev drozda, z atómov stôl a z fotónov tvár priateľa.
Okrem figurácie rozlišuje Barfield ešte dva druhy myslenia. Alfa-myslenie sa zaoberá reprezentáciami ako keby boli nezávislé od nás. Patrí sem prevažná časť vedy: botanika, chémia, fyzika v praxi. Beta-myslenie sa zaoberá samotným procesom vnímania a myslenia. Filozofia, fenomenológia, časť psychológie. Barfield ukazuje, že figurácia, alfa-myslenie a beta-myslenie sa navzájom prelínajú a ovplyvňujú v miere, ktorú väčšinou nevidíme.
Pôvodná participácia: ako videl svet pradávny človek
Tu prichádza koncept, ktorý dáva celej knihe smer. Barfield nadväzuje na antropológov Lévy-Bruhla a Durkheima. Tí ukázali, že primitívne kultúry nevidia svet ako my, ktorí by sme len pridávali poverčivé interpretácie k inak rovnakým javom. Ich vnímanie je samo o sebe iné.
Pre primitívneho človeka strom, hora, hviezda alebo zviera nie sú objektmi pred vedomím, oddelenými od neho. Sú s ním psychicky zviazané. Bytie totému a bytie kmeňa sa spájajú v jednom zážitku. Hovoriť o „viere v duchov“ je nedorozumenie, lebo predpokladá modernú odlúčenosť, ktorú primitívny človek nemá. Spirituálne kvality patria k samotnému vnemu od začiatku.
Tento spôsob existencie Barfield nazýva pôvodnou participáciou. Človek participuje na svete a svet participuje na ňom. Za zjavmi stojí „reprezentované“, ktoré je rovnakej povahy ako vnímateľ: psychické, vôľové, živé. Mana, bohovia, duchovia, Otec. Pre primitívneho človeka to nie je hypotéza. Je to bezprostredná skúsenosť.
Etymológia jazyka tomu nasvedčuje. Čím hlbšie do minulosti ideme, tým mýtickejšie sú reprezentácie. Slová ako nous alebo logos u starých Grékov nemožno preložiť ako „myseľ“ alebo „rozum“ v modernom zmysle bez straty pôvodného obsahu. Tieto slová predpokladajú, že myseľ je niečo, na čom sa zúčastňuje aj svet, nielen jednotlivec.
Evolúcia ako postupné vyhasínanie participácie
Astronómia bola prvou systematickou aplikáciou alfa-myslenia. Gréci pozorovali pohyby planét a hľadali geometrické vzorce, ktoré by ich popisovali. Platón učil, že úlohou astronómie je zachrániť javy (sózein ta fainomena). Hypotetický model mal spasiť to, čo zmysly vidia. Ešte stále išlo o zachovanie participácie. Pravé poznanie zostávalo účasťou na božskej Mysli. Geometria slúžila ako medzistupeň.
Vedecká revolúcia v 16. a 17. storočí toto všetko zmenila. Hypotéza, ktorá dovtedy slúžila ako pomocný nástroj na záchranu javov, sa stala tvrdením o skutočnosti. Kopernik a jeho nasledovníci nepovedali len „predstavme si, že Zem obieha okolo Slnka“. Povedali „Zem skutočne obieha okolo Slnka, vaše každodenné vnímanie je klam“. Tento posun mal dôsledky, ktoré sa rozhodne netýkajú len astronómie.
Mechanický model sveta sa postupne presunul z hypotézy do samotných reprezentácií. Stôl sa stal „v skutočnosti“ mračnom častíc. Farba sa stala sekundárnou kvalitou, projekciou pozorovateľa na nemý a bezfarebný vesmír. Zviera sa stalo automatom. Človek sa stal mozgom v lebke. Príroda stratila vnútornú stránku.
Toto je evolučný oblúk, ktorý Barfield mapuje. Pôvodná participácia ustupuje, alfa-myslenie postupuje. V devätnástom storočí sa proces dovŕšil. Príroda dostala status hromady objektov, ktoré tu boli milióny rokov pred človekom v presne takej podobe, v akej ich dnes vidíme. Predarwinovskí botanici aj sám Darwin pracovali s týmto presupozičným rámcom. Evolúcia, ktorú popisovali, bola evolúciou tiel v už hotovom svete javov, nie evolúciou samotných javov.
Modly a modloslužba
Reprezentácia, ktorá sa kolektívne berie ako konečná realita nezávislá od mysle, prestáva byť reprezentáciou. Stáva sa modlou. Idol je obraz mylne považovaný za vec o sebe. Toto je presný význam, v ktorom Barfield používa slovo modlárstvo. Nehovorí o pohanských sochách. Hovorí o našom každodennom spôsobe vnímania prírody a tela ako objektov.
Moderný človek žije v lese modiel. Galaxia, atóm, gén, neurón, hormón, informácia. Všetko prijímame ako veci o sebe. Zabudli sme, že ide o konštrukcie nášho vlastného vedomia v stretnutí s niečím nereprezentovaným, o čom v skutočnosti nevieme nič istého.
Modlárstvo má dva závažné dôsledky. Epistemicky: príroda stratila zmysel a vnútornú jednotu. Veda sa štiepi do stovák špecializácií, ktoré spolu nekomunikujú. Hypotéza náhody sa rozšírila z evolúcie do fyziky až do kozmológie. To, čo má držať pohromade kvety, hviezdy a svedomie, sa stratilo. Eticky: príroda vyprázdnená od ducha sa stáva manipulovateľnou hmotou. Niet rozdielu medzi človekom a strojom okrem zložitosti.
Jazyk a logos
Barfield bol predovšetkým filológom. Jeho najoriginálnejší príspevok pochádza z pozorovania jazyka. Slová majú dejiny. Význam sa nevyvíjal od konkrétneho k abstraktnému, ako tvrdila viktoriánska antropológia. Skôr opačne. Pôvodný jazyk bol mýticko-konkrétny: jediné slovo pneuma znamenalo dych, vietor i ducha bez toho, aby išlo o metaforu. Neskôr sa toto polysémne jadro štiepilo na zdanlivo metaforické rozšírenia, lebo participácia, ktorá ich držala spolu, sa vytrácala.
Logos starovekých Grékov a Slovo Janovho evanjelia označujú práve túto pôvodnú jednotu, v ktorej slovo, vec a myslenie ešte neboli oddelené. Hovoriť o evolúcii vedomia bez evolúcie jazyka nie je možné. Jazyk je živým archívom toho, čo sme prešli.
Konečná participácia
Tu sa Barfieldova kniha láme do druhej polovice. Doteraz to bola štúdia úpadku. Teraz sa stáva výzvou. Pôvodná participácia je nenávratne za nami. Návrat k nej by bol regresom do detskej nevedomosti. Barfield to opakovane zdôrazňuje a varuje pred snahami o jej obnovu cez panteizmus a okultizmus.
Cesta vedie dopredu cez to, čo nazýva konečnou participáciou. Jej princíp je jednoduchý a zároveň náročný. Konečná participácia začína vtedy, keď sa figurácia, ktorá doteraz prebiehala nevedome, stane vedomou. Človek zistí, že javy sú jeho spoluvýtvorom, prestane byť pasívnym divákom prírody a stane sa jej spoluautorom.
Tento posun sa nedosiahne iba teoretickým uvažovaním. Vyžaduje systematické pestovanie obrazotvornosti. Goethe je pre Barfielda prvým moderným človekom, ktorý k tomu pristúpil vedome. Goetheho metóda v Metamorfóze rastlín nie je špekulácia. Je to disciplinovaná účasť mysle na samotnom procese rastu, kde Urpflanze nie je idea, ale potenciálny fenomén priamo vnímaný.
Rudolf Steiner pokračoval v tom, čo Goethe začal, a doviedol to do filozofickej formy v Filozofii slobody. Steiner pridal to, čomu sa Goethe vyhýbal: dôslednú beta-reflexiu. Vďaka nej sa konečná participácia stala epistemologicky reflektovateľnou pozíciou, nie iba poetickou intuíciou. Antroposofická medicína, biodynamické poľnohospodárstvo a goetheánska veda v širšom zmysle sú konkrétnymi pokusmi aplikovať tento pohľad.
Vtelenie Slova ako bod obratu dejín
Posledné kapitoly knihy zachádzajú do teológie. Barfield bol kresťanským mysliteľom a jeho výklad kresťanstva je z hľadiska bežných cirkevných pozícií netypický.
Vtelenie Slova nie je pre neho ojedinelým zázrakom v inak neutrálnych dejinách. Je vrcholom evolúcie vedomia. V momente, keď pôvodná participácia takmer zhasla a alfa-myslenie ešte nemohlo nahradiť stratenú jednotu, rodí sa v lone národa, ktorý systematicky bojoval proti modlám, človek, ktorý sa stotožňuje so Stvoriteľom a zároveň od Otca odlišuje. Logos, ktorý dovtedy hovoril zvonku cez prírodu, sa stal hovoriacim zvnútra človeka.
Toto je pre Barfielda historický bod obratu, turning-point of time. Nie metaforicky. Skutočne. Predtým bola pôvodná participácia kolektívnym pozadím ľudstva. Odvtedy je tu možnosť, aby sa zmysel, ktorý kedysi prichádzal zhora, rodil zvnútra človeka. Eucharistia je inštitucionálnym semienkom tejto možnosti.
Barfield otvorene hovorí, že táto možnosť bola premárnená. Kresťanstvo sa nestalo vedomým prevzatím tvorivej účasti. Stalo sa skôr ďalšou vrstvou idolatrie, kde sa sám Kristus zmenil na vonkajšiu autoritu. Vedecká revolúcia potom dokončila prácu pred-kresťanského ikonoklazmu, ale bez toho, aby na druhej strane otvorila dvere do konečnej participácie. Sme uväznení v medzipriestore.
Význam Barfielda dnes
Barfieldova diagnóza zapadá do okruhu autorov, ktorí sa dnes objavujú na Quintessence Forum. Bernardo Kastrup hovorí o vesmíre ako mentálnom procese a o materializme ako kolektívnej psychóze. Federico Faggin pristupuje k vedomiu zo strany kvantovej informácie a zistil, že jeho vlastné chápanie sveta sa nezhoduje s materialistickým rámcom, ktorý vyprodukoval mikroprocesor. Iain McGilchrist mapuje rozpad účasti cez asymetriu mozgových hemisfér. Všetci títo autori sa rôznymi cestami dotýkajú toho, čo Barfield popísal už pred polstoročím.
Pre homeopatov má Barfield obzvlášť silný význam. Klasická homeopatia stojí na predpoklade, ktorý moderná vedecká paradigma vylučuje: rastlina, minerál alebo zviera má vnútornú stránku, povahu, signatúru, ktorá sa môže vtlačiť do človeka a tam pôsobiť ako liek. Tento predpoklad je v Barfieldovom jazyku formou účasti. Hahnemann, Scholten a Sankaran pracujú v terénu, ktorý alfa-myslenie systematicky vymazávalo.
Z toho ale neplynie, že homeopatia je len reziduom pôvodnej participácie. Najlepšia homeopatická prax je už dnes formou konečnej participácie. Vyžaduje vedomé použitie obrazotvornosti, citlivosť na javy, schopnosť vnímať proces rastu, premeny a chorôb ako významový celok. Scholtenov tematický predpis nie je magický rituál. Je to disciplinovaný pohyb mysle, ktorý umožňuje vnímať periódu, štádium a fázu rastliny ako súčasť živej štruktúry sveta. Barfield by v tom rozpoznal príbuzný impulz s Goetheho vedou.
Záchrana javov dnes
Pôvodný titul Barfieldovej knihy odkazuje na Platóna. Sózein ta fainomena. Zachrániť javy. V starovekej astronómii to znamenalo nájsť hypotézu, ktorá by dala zmysel pohybom hviezd. U Barfielda to znamená niečo radikálnejšie. Javy treba zachrániť pred ich úplným kolapsom do bezvýznamného mraku objektov. Treba ich znovu prevziať ako spoluvýtvory tvorivej imaginácie zodpovedného človeka.
Ak budeme pokračovať v idolatrii, svet sa bude ďalej štiepiť. Veda pôjde do stále väčšej špecializácie bez možnosti syntézy. Ekológia stratí svoj zmysel, lebo neexistuje „ekos“, nie je nijaký domov, je len neutrálne pozadie hmoty. Človek sa stane neurochemickým stroskotancom, ktorý sa snaží zo svojej prázdnoty vymyslieť zmysel.
Ak však vykročíme cestou konečnej participácie, môže prísť niečo iné. Veda sa pretvorí na účastnú vedu. Liečenie sa pretvorí na účastné liečenie. Umenie nadobudne kozmickú zodpovednosť. Jazyk sa prestane redukovať na výmenu informácií a stane sa znovu Slovom. Toto všetko je Barfieldov projekt.
Barfield nepodáva návod. Podáva orientáciu. Konkrétnu prácu musí každý odpracovať sám. Pre Quintessence Forum je jeho odkaz pripomienkou, že paradigma sa nemení politicky ani propagandou. Mení sa cez kvalitu vedomia jednotlivých ľudí, ktorí sa odvážia inak vnímať. Práve to je úloha, ktorú máme pred sebou.