Rím, arabský kalifát aj Osmanská ríša vyrástli z výbojov. Žili z vojnovej koristi, z daní dobytých území a z ľudí, ktorých počas vojen zajali, predali alebo nasadili na prácu. Kým sa hranice posúvali, tento systém prinášal bohatstvo. Keď sa expanzia zastavila, začali sa ukazovať jeho hranice.
V ich dejinách sa opakuje podobný vzorec. Spoločnosť, ktorá stavia svoje bohatstvo na koristi a nútenej práci, môže nejaký čas pôsobiť silno. No ak nevytvorí živé hospodárstvo, ktoré stojí na práci slobodných ľudí, na vlastníctve, obchode, technike a investíciách, časom narazí na svoje hranice a zrúti sa.
Prečo otrokárstvo brzdí ekonomiku
Otrocká práca vyzerá lacno. Otroka netreba platiť ako slobodného robotníka. Ale v takej spoločnosti chýba tlak na zlepšovanie nástrojov, techniky a organizácie práce. Načo vymýšľať stroj, keď pole obrobí človek, ktorého možno prinútiť pracovať zadarmo?
Otrok je navyše pružnejší než stroj. Ráno môže zbierať bavlnu, popoludní kosiť a večer upratovať dom. Majiteľ preto nemá veľký dôvod investovať do technických noviniek. Krátkodobo sa mu viac oplatí získať ďalšieho človeka než hľadať spôsob, ako zvýšiť produktivitu práce.
Táto myšlienka sa pripisuje populárnemu historikovi Hendrikovi van Loonovi. Čím viac otrokov v spoločnosti, tým primitívnejšia technika. Je to zjednodušenie, ale vystihuje podstatu. Keď sa veľká časť práce vykonáva násilím, tak chýba motivácia vymýšľať lepšie riešenia.
Rímske veľkostatky, latifundiá, stáli na otrokoch privezených z výbojov. Kým sa ríša rozširovala, prílev lacných zajatcov pokračoval. Rímske inžinierstvo bolo pôsobivé, ale technika v poľnohospodárstve sa menila pomaly. Keď sa expanzia zastavila a v treťom storočí prišla kríza, systém začal zlyhávať. Cisári znehodnocovali mince, ceny rástli, obchod sa oslaboval a ekonomika postavená na koristi a nútenej práci prestávala stačiť.
Ríša, ktorá musí stále dobýjať
Otrokárska ríša má zásadnú slabinu v tom potrebuje nové výboje. Korisť, dane z nových provincií a noví zajatci držia štátnu pokladnicu v chode. Peniaze prichádzajú dovtedy, kým sa rozširuje územie. Keď sa hranice prestanú posúvať, prílev bohatstva sa zmenší alebo zastaví.
Rím narazil na tento strop po Trajánovi. Osmani po roku 1571, keď pri Lepante stratili veľkú časť flotily, a ešte výraznejšie po neúspechu pred Viedňou v roku 1683. Od tej chvíle sa ríša čoraz viac bránila a čoraz menej získavala. Do pokladnice už neprúdil zisk z nových výbojov v takej miere ako predtým.
Arabský kalifát a vojaci otroci
Podobný vývoj vidíme aj v arabskom kalifáte. Po prvej veľkej vlne výbojov v siedmom a ôsmom storočí sa prílev koristi spomalil. Abbásovskí kalifovia si od deviateho storočia začali budovať armádu z otrokov, najmä z tureckých ghilmanov.
Títo vojaci otroci sa však čoskoro stali silou, ktorá ovládala svojich pánov. V rokoch 861 až 870 dosadzovali a zabíjali kalifov podľa vlastnej vôle. Armáda, ktorá mala chrániť vládu, ju sama postupne ovládla.
V tom istom období vypuklo v južnom Iraku povstanie Zandžov. Išlo o veľké povstanie východoafrických otrokov, ktorí pracovali v ťažkých podmienkach pri odvodňovaní a zúrodňovaní močiarov okolo Basry. Povstanie trvalo pätnásť rokov, od roku 869 do roku 883. Po tejto skúsenosti sa islamský svet z veľkej časti odklonil od masového poľnohospodárskeho otroctva a viac sa sústredil na otroctvo vojenské, domáce a palácové.
Osmanský otrokársky štát
Osmani postavili na otrokoch značnú časť svojho štátu. Systém sa volal kul, teda sultánov otrok alebo nevoľník. Jeho jadrom bola devširme, odvod kresťanských chlapcov z Balkánu. Osmanskí úradníci prechádzali dediny a odvádzali časť chlapcov od rodičov. Tí boli potom obrátení na islam, vychovaní v osmanskom prostredí a vycvičení pre službu štátu.
Z mnohých sa stali janičiari, elitné vojsko sultána. Najschopnejší sa dostali do palácovej správy a niektorí vystúpili až na post veľkovezíra. Boli otrokmi sultána, ale zároveň patrili k najvplyvnejším ľuďom ríše.
Janičiari patrili medzi prvé stále armády, ktoré vo veľkom používali strelné zbrane. Celý osmanský vojenský a správny aparát tak do značnej miery stál na ľuďoch, ktorí sa narodili ako kresťania, ale boli vychovaní ako majetok sultána.
Milióny zajatcov
Rozsah osmanského a širšie islamského zotročovania opisuje Raymond Ibrahim v knihách Sword and Scimitar a Defenders of the West. Turci si odviedli z dobitých území v Európe milióny kresťanských otrokov.
Krymský chanát, osmanský vazal, po stáročia prepadával východnú Európu. Počas nájazdov na územie dnešného Poľska, Ukrajiny a Ruska boli podľa odhadov historikov odvlečené tiež milióny ľudí. Zajatcov predávali na trhoch v Kaffe na Kryme.
Podobne berberskí korzári z Alžíru, Tunisu a Tripolisu prepadávali pobrežia a lode v Stredomorí. Do otroctva odviedli podľa odhadov približne milión Európanov. Zotročovanie teda nebolo okrajovým javom. Tvorilo súčasť hospodárstva aj mocenského systému.
Otroci, ktorí sa dostali na trón
Zvláštny historický obrat nastal vtedy, keď sa vojaci otroci v islamských štátoch opakovane dostávali k moci.
Mameluci boli vojaci otroci, väčšinou tureckého a čerkeského pôvodu. Slúžili egyptským panovníkom, no v roku 1250 sa sami zmocnili vlády a založili vlastný sultanát. Egyptu a Sýrii vládli až do osmanského dobytia v roku 1517. Ako mocenská vrstva prežili aj potom a v Egypte si udržali veľký vplyv ešte celé stáročia. Definitívne ich zlomil až Muhammad Alí v roku 1811.
Janičiari prešli podobnou cestou. Z elitného vojska sa postupne stala uzavretá a dedičná kasta. Zvrhávali a zabíjali sultánov a bránili sa každej reforme armády, ktorá by ohrozila ich postavenie. Sultán Mahmud II. ich dal v roku 1826 násilne zlikvidovať.
Vidíme tu vnútorný rozpor otrokárskeho štátu. Vojaci, ktorí mali slúžiť panovníkovi, sa časom stali silou, ktorá ho ovládla.
Rozvrat
Koncom šestnásteho storočia zasiahla Stredomorie inflácia spôsobená prílevom striebra z Nového sveta. Ceny prudko rástli. Osmani znehodnocovali striebornú mincu akče. Janičiari dostávali žold v čoraz slabších peniazoch a opakovane sa búrili.
V Anatólii vypukli rozsiahle povstania známe ako celalské. Súbežne rástla korupcia. Úrady sa čoraz častejšie získavali úplatkami a štát prestával fungovať ako pružný organizmus.
Po smrti sultána Murada III. v roku 1595 sa veľká časť moci presunula do háremu a palácového zákulisia. Historici toto obdobie nazývajú sultanát žien. Matky sultánov, manželky, eunuchovia a vezíri riadili štát spoza trónu.
Osmanská prax bratovraždy zároveň spôsobovala, že po nástupe nového sultána boli jeho bratia zavraždení alebo izolovaní. Na trón sa tak často dostávali muži, ktorí boli zo všetkých najviac paranoidní alebo psychopatickí.
Obraz nepretržitého úpadku dnes časť historikov spochybňuje. Osmanská ríša sa dokázala prispôsobovať a zostala veľmocou ešte dlho. Napriek tomu narazila na svoj historický strop. Z ríše, ktorej sa Európa kedysi bála, sa postupne stal „chorý muž Európy“.
Prečo Európa predbehla arabský a turecký svet
Otroctvo poznala aj kresťanská Európa. Práve v čase osmanského úpadku európske mocnosti rozbehli atlantický obchod s otrokmi. Cez oceán bolo prevezených približne dvanásť miliónov Afričanov. Keby otrokárstvo samo osebe okamžite ničilo ekonomiku, muselo by položiť aj Španielsko, Portugalsko, Holandsko a Anglicko. Tie však zbohatli.
Rozhodujúce je, akú úlohu má otrokárstvo v celom systéme a aké inštitúcie ho obklopujú. Európa používala otrokov v zámorských kolóniách. Doma medzitým budovala právo, obchod, mestá a chránené vlastníctvo. Vznikla vrstva mešťanov a podnikateľov, ktorá zisk znovu investovala.
Osmani naopak vložili otrokársky a vojenský aparát do samého jadra štátu. Zisk z výbojov sa míňal na armádu, dvor a spotrebu. Do výroby a technického rozvoja sa vracalo málo.
K tomu sa pridal spôsob vlády. Osmanský systém stál na panovníkovej vôli a na islamskom práve šaría. Chýbalo občianske právo, ktoré by chránilo majetok obchodníka pred svojvôľou moci. Bez ochrany vlastníctva sa ťažko tvorí kapitál. Osmanské hospodárstvo preto dlho zostávalo na úrovni bazárovej ekonomiky. Kníhtlač aj mnohé technické novinky ríša prijímala neskoro alebo ich dovážala zvonka.
Neskoré reformy
Reformy prišli neskoro. Tanzimat v devätnástom storočí a neskôr vláda Abdulhamida II. získali ríši ešte nejaký čas. Ale nestačilo to. Kresťanské provincie na Balkáne sa po sérii povstaní odtrhli. Arabské provincie ríša stratila po prvej svetovej vojne.
Mustafa Kemal Atatürk urobil potom tvrdé reformy. Zrušil sultanát aj kalifát, oddelil náboženstvo od štátu, zmenil písmo aj právny systém. Jeho metódy boli autoritatívne, ale výsledkom bol vznik moderného tureckého štátu s priemyselnou základňou a občianskymi inštitúciami.
Vzorec, ktorý sa opakuje
Vzorec je starý. Spoločnosť, ktorá žije z dobýjania a nútenej práce, nemá motiváciu zvyšovať efektivitu práce. Zisk míňa na moc, dvor a spotrebu namiesto toho, aby ho vracala do výroby, vzdelania a techniky. Buduje vojenskú kastu, ktorá sa časom začne brániť každej zmene.
Kým ríša expanduje, všetko sa môže javiť ako úspech. Do pokladnice prúdi korisť, trhy sa plnia zajatcami a vláda pôsobí neporaziteľne. Lenže keď sa výboje skončia, ukáže sa, že bohatstvo nestálo na tvorivej práci, ale na koristi.
Rím, arabský kalifát aj Osmanská ríša ukazujú ten istý princíp. Ríša môže otrokmi dobývať svet. Ale nemôže na nich dlhodobo postaviť živú a tvorivú civilizáciu.
Vladimír Petroci
Chcete dostávať nové články e-mailom?
Ak vás tieto texty zaujímajú, môžete sa prihlásiť na odber. Nové články vám prídu priamo do e-mailu.