Od Paracelsa k potencovanému lieku
V laboratóriu v južnom Nemecku sa rastliny dodnes fermentujú, destilujú, spaľujú na popol a ručne znovu spájajú. Laboratórium Soluna, ktoré v minulom storočí založil Alexander von Bernus, vyrába spagyrické lieky dodnes a spoločnosti ako Pekana, Phylak a Staufen-Pharma pracujú rovnakým spôsobom. V Nemecku sú tieto prípravky registrované ako homeopatické lieky. Tento fakt hovorí niečo, na čo často zabúdame. Alchýmia nezomrela. Pokračuje ďalej, zmenila svoj jazyk a dnes vystupuje pod inými názvami. Jedným z týchto názvov je homeopatia.
Slovo spagýria pochádza od Paracelsa. Vytvoril ho z dvoch gréckych slov: oddeľovať a spájať. Oddeliť a znovu spojiť: v jednom slove máme celú gramatiku alchýmie. Rozpustiť to, čo je zviazané, očistiť to a priviesť späť v jemnejšej podobe. Alchymisti to vyjadrovali slovami solve et coagula. Opisuje to laboratórny proces a zároveň vnútorný proces, a práve tento dvojitý význam je kľúčom ku všetkému, čo nasleduje.
Alchýmiu si zvyčajne predstavujeme ako neúspešnú chémiu, ako starcov, ktorí sa pokúšajú premeniť olovo na zlato. Takýto obraz míňa podstatu. Vážni alchymisti sa nenaháňali za kovom. Jay Ramsay to vo svojej knihe Alchemy – The Art of Transformation z roku 2017 hovorí priamo: v hmote hľadali to, čo najprv museli nájsť v sebe. Staré texty sa vracajú k jednej myšlienke. Nádobou je človek. My sme banka aj oheň, ktorý ju zohrieva, a látka, na ktorej sa pracuje, sme tiež my. Premena sa deje v nás.
Dielo prechádzalo stupňami, ktoré alchymisti pozorne sledovali. Začínalo sa v nigrede, v sčernení. Tu sa východisková látka, prima materia, rozkladá a rozpúšťa. Je to zostup, temná noc, stretnutie so všetkým surovým a nevyformovaným v nás. Potom prišlo albedo, vybielenie, umývanie a čistenie toho, čo zostup odkryl. Dielo sa završovalo v rubede, v začervenení, kde sa oddelené protiklady znovu sobášia. Toto spojenie, coniunctio, prináša kameň mudrcov: cieľ, celostný a živý stred. Čítané psychologicky je to mapa toho, ako sa človek premieňa.
Veľkým lekárom tejto tradície je Paracelsus, ktorý zomrel v roku 1541. Obrátil alchýmiu smerom k medicíne. Pre neho dielo smerovalo k lieku a zlato znamenalo niečo jemnejšie. Odmietol lekárske autority svojej doby, ich knihy verejne spálil na univerzite v Bazileji a svojim študentom povedal, aby namiesto nich čítali Knihu prírody, teda priamu skúsenosť. Tvrdil, že každý z nás nesie v sebe vnútorné nebeské telo, astra, a odtiaľ pochádza pojem astrálne telo. Toto vnútorné telo podľa neho riadi naše zdravie aj chorobu. Jeho lieky boli postavené na kvintesencii, na zušľachtenej aktívnej esencii vytiahnutej z rastliny alebo minerálu. Dnešným jazykom by sme povedali, že liečil celého človeka. Jeho lieky pôsobili na dvoch úrovniach naraz. Materiálna látka sa obracala k poruche v tele. Jej zušľachtená esencia, kvintesencia, zasahovala človeka ako celok.
Pre homeopata znie Paracelsus ako predok. Učil, že podobné možno liečiť podobným dávno predtým, ako Hahnemann urobil zo zásady similia similibus curentur princíp metódy liečby, ktolrú nazval homeopatia. Povahu rastlín a minerálov čítal z ich vonkajších znakov. Používal náuku o signatúrach, ktorá patrí ku koreňom každej materia medica, ktorú dodnes používame. Trval na tom, že imaginácia je v liečení skutočnou silou. A lekára chápal ako človeka, na ktorom musí prebehnúť práca rovnako ako na pacientovi. Hahnemann, o dve a pol storočia neskôr, urobil ďalší krok. Riedením a pretrepávaním zistil, že liečivú silu látky možno uvoľniť z jej materiálneho zdroja a pozdvihnúť do duchu podobnej podoby, jeho vlastným slovom geistartig.
To, čo Paracelsus nazval kvintesenciou, Hahnemann dosiahol metódou potencovania: dynamickú esenciu látky, oslobodenú od jej hmoty.
Najjasnejšie vyjadrenie vnútorného významu tohto diela vyjadrila Mary Anne Atwoodová, ktorá v roku 1850 vydala knihu A Suggestive Inquiry into the Hermetic Mystery. Jej otec, znepokojený tým, že povedala príliš veľa, dal knihu takmer okamžite stiahnuť. Niekoľko výtlačkov sa však zachovalo. Podľa nej prvá látka, s ktorou pracujeme, leží v oblasti imaginácie. Je to naše vlastné astrálne telo, ktoré má byť očistené a pozdvihnuté k srdcu a k Božskému. Prima materia nečaká ako kus rudy v nejakej taviacej nádobe mimo nás. Je to materiál nášho vnútorného života. Celý problém spočíva v tom, ako získať prístup k imaginácii, aby sa dielo mohlo uskutočniť.
Práve tu sa homeopatický akt a alchymistický akt najbližšie stretávajú. Keď odoberáme prípad, snažíme sa vnímať vnútorný stav človeka, poruchu v strede, z ktorej vyžaruje celý obraz. Toto vnímanie je samo osebe aktom imaginácie v Paracelsovom zmysle slova. Vnútorný stav vieme prečítať len do tej hĺbky, do akej sa vyjasnilo naše vlastné vnútro. Pre liečiteľa je očistenie, o ktorom hovorili alchymisti, pracovnou podmienkou.
Carl Gustav Jung toto čítanie vyniesol znova na svetlo v dvadsiatom storočí. Všimol si, že obrazy, ktoré jeho pacienti mali v snoch a v obdobiach krízy, sa zhodovali s obrazmi v alchymistických rukopisoch, ktoré nikdy nevideli. Venoval tomu desaťročia a dospel k záveru, že alchymistické dielo bolo psychickým procesom vyjadreným chemickým jazykom. Alchymisti videli v retorte svoje vlastné nevedomie. Kameň, ktorý hľadali, je to, čo Jung nazval Bytostným Ja, celostnou osobnosťou, ku ktorej smeruje individuácia. Svadba protikladov v nádobe je svadbou vedomia a nevedomia v človeku. Jung nám dal obraz psychológa ako alchymistu.
Homeopatia má vlastných nositeľov tohto prúdu. Edward Whitmont bol zároveň jungiánsky analytik aj homeopat a jeho knihy Psyche and Substance a The Alchemy of Healing chápu liek a chorobu presne cez túto optiku. Jane Cicchetti v knihe Dreams, Symbols, and Homeopathy vniesla archetypálny a alchymistický rozmer priamo do práce s prípadom. Nie sú to ozdobné výpožičky. Obnovujú pôdu, na ktorej táto metóda už dávno stála.
Z tohto hľadiska vidíme pôvod našich nástrojov. Potencovanie je solve et coagula vykonané na lieku. Berieme surovú látku, rozpúšťame ju a opakovaným riedením a pretrepávaním oslobodzujeme jej dynamickú esenciu od jej hmotnosti. To, čo zostáva a silnie, je kvintesencia, vzorec namiesto hmoty. Výsledný liek je jednotou ducha, duše a tela, s ktorou sa v praxi stretávame ako s mentálnym stavom, generáliami a fyzickými symptómami držanými pohromade ako jeden obraz homeopatického lieku. Paracelsus pomenoval tieto tri princípy ortuť, síra a soľ. My ich pomenúvame inak, ale používame ich rovnakým spôsobom.
Každý minerál a každá rastlina nesie svoju vlastnú povahu a túto povahu je možné uchopiť. Starí alchymisti vnímali sedem kovov ako rebrík dozrievania, od ťažkého saturnského olova až po celostné, kráľovské zlato Slnka, a verili, že kovy v samotnej zemi dozrievajú smerom k zlatu. Paracelsus zisťoval povahu látky z jej vonkajších znakov, pomocou náuky o signatúrach. Jan Scholten ju odvodzuje z toho, kde látka stojí v prirodzenom poriadku prírody, t. j. z taxonómie. Pri mineráloch je tým miestom periodická tabuľka, každý prvok má svoje pevné miesto vo svojej perióde a svojom štádiu. Príbeh prvku vyplýva z tejto pozície. Vlastnosti rastlín sú dané ich botanickou taxonómiou, ich príslušnosťou k triedam, radom, čeľadiam, rodom. Metódy sa líšia. Ale podstatá je stará: každá látka má svoju vnútornú povahu, ktorá zodpovedá niečomu v nás.
To všetko nám umožňuje vnímať svet ako živý. Alchýmia tvrdí, že hmota nesie kvalitu a význam, že látky majú vnútorný život, s ktorým môžeme vstúpiť do vzťahu, a že liečiť druhého znamená meniť samého seba. Homeopatia vyrástla z tohto pohľadu na svet. Je to ten istý prúd západného ezoterického vnímania, ktorého súčasťou bola alchýmia. Homeopatia sa od neho nikdy úplne neoddelila. Paradigma, ku ktorej smerujeme v Quintessence Forum, je do veľkej miery návratom k tejto pôde. Svet je živý a čitateľný. Liečiteľ je súčasťou lieku. Nádobou sme my. Dielo sa deje v nás.
Vladimír Petroci
Chcete dostávať nové články e-mailom?
Ak vás tieto texty zaujímajú, môžete sa prihlásiť na odber. Nové články vám prídu priamo do e-mailu.