Harry Frankfurt učil väčšinu života na Princetone a patril k popredným analytickým filozofom dvadsiateho storočia. Skúmal slobodnú vôľu a morálnu zodpovednosť. Širšiemu publiku je známy ako autor tenkej knižky On Bullshit z roku 2005. Vážnejšia časť jeho diela siaha hlbšie a dotýka sa otázky, čo drží náš život pohromade a odkiaľ pochádza jeho zmysel.
Lož a bullshit
Klamár pozná pravdu. Vie, ako sa veci majú, a vedome hovorí opak. Práve preto pravdu rešpektuje. Drží sa jej a iba ju otáča. Aby klamal dobre, musí ju stále sledovať. Inak by sa prezradil.
Bullshitter sa správa ináč. (Nemáme vhodný ekvivalent tohto slova. Opisne je to človek, ktorému je jedno, čo je pravda, človek ľahostajný voči pravde). Nestará sa o to, či je jeho výrok pravdivý alebo falošný. Pravda ani lož preňho nie sú dôležité. Dôležitý je účinok. Chce vyvolať dojem a presvedčiť. Či jeho slová zodpovedajú skutočnosti, ho netrápi.
Frankfurt z toho vyvodzuje záver, ktorý prekvapí. Bullshit je väčší nepriateľ pravdy než lož. Klamár sa stále pohybuje na ihrisku pravdy. Rešpektuje jej pravidlá tým, že ich obchádza. Bullshitter z ihriska odišiel. Pravda preňho prestala byť mierou. Keď sa stratí miera, stráca sa možnosť čokoľvek overiť a opraviť.
Dobrou ukážkou sú videá, ktoré pripisujú slávnym mysliteľom slová, čo nikdy nepovedali. Autorovi je jedno, či daný človek niečo také tvrdil. Jeho meno tam slúži ako prísada, ktorá dodá autoritu. Otázka pravdivosti v takom texte nemá miesto. A to je dôvod, prečo nás taký obsah mätie. Hľadáme úmysel klamať a nenachádzame ho. Namiesto neho je tam ľahostajnosť voči tomu, ako sa veci majú.
Frankfurt napísal, že bullshitu je v našom svete priveľa. Súvisí to s tým, koľko ľudí musí denne hovoriť o veciach, ktorým nerozumejú. Reklama, politika, sociálne siete a teraz aj generatívne jazykové modely produkujú text v množstve, ktoré nik nestíha overovať. Čím viac slov bez vzťahu k pravde okolo nás koluje, tým slabší je náš cit pre to, čo vôbec znamená, že je niečo pravda. V neskoršej knihe On Truth z roku 2006 Frankfurt dodáva, prečo na tom záleží. Spoločnosť, ktorá stratí úctu k pravde, stratí aj schopnosť dohodnúť sa na čomkoľvek spoločnom. Bez spoločnej miery zostane len súťaž dojmov.
Čo nás drží pohromade
Frankfurt sa pýtal, čo robí z človeka osobu. Odpoveď našiel v štruktúre našich túžob. Máme túžby prvého rádu, napríklad chuť na cigaretu. A máme túžby o vlastných túžbach, napríklad želanie prestať fajčiť. Bytosť, ktorá len nasleduje najsilnejší okamžitý pud a nevzťahuje sa k nemu, je tým, čo Frankfurt nazval wanton. Osobou nás robí to, že sa k vlastným túžbam staviame a niektoré z nich berieme za svoje.
Z tejto myšlienky vyrastá jeho neskoré dielo o tom, na čom nám záleží. Náš život dostáva tvar od vecí, ktoré sú pre nás dôležité. A najsilnejšia z týchto väzieb je láska.
Bežne si myslíme, že niečo milujeme preto, lebo to má hodnotu. Frankfurt to vidí naopak. Hodnotu danej veci dávame práve tým, že ju milujeme. Láska nečaká, kým si predmet zaslúži náš cit. Láska ten cit udeľuje a tým predmet povyšuje.
Frankfurt k tomu pridáva pojem volitívnej nutnosti. Existujú veci, ktoré nedokážeme nemilovať. Rodič nedokáže prestať milovať svoje dieťa rozhodnutím. V tejto nemožnosti sme najviac sami sebou. To, čo musíme milovať, určuje, kým sme.
Práve láska je opak postoja bullshittera. Bullshitter je voči svojmu predmetu ľahostajný. Milujúci človek ľahostajný byť nedokáže. Záleží mu na tom, ako sa má ten, koho miluje. Stará sa o jeho dobro nezávisle od vlastného prospechu. V tomto zmysle je láska najsilnejšia forma vzťahu k skutočnosti, akej je človek schopný.
Frankfurt z toho odvodzuje aj to, čo dáva nášmu životu súvislosť v čase. Veci, na ktorých nám trvalo záleží, prepájajú človeka, ktorým sme boli pred dvadsiatimi rokmi, s tým, ktorým sme dnes. Tvoria chrbticu identity. Bez nich by sme sa rozpadli na sled okamžitých nálad.
Mačka pri otvorených dverách
Frankfurtova myšlienka sa dá overiť na celkom obyčajnej skúsenosti. Máme doma mačku, ktorá si nás vybrala. Nezvolili sme si, že nám na nej bude záležať. Jednoducho nám na nej záleží. A keď vyjde von, bojíme sa o ňu. V tej obave sa ukazuje presne to, o čom Frankfurt písal. Staráme sa o toho, koho dobro sme prijali za vlastné.
Zaujímavé je, čo nasleduje. Láska k jednému tvorovi nás neuzatvára. Otvára nás. Kto sa naučí báť o mačku, ľahšie pochopí strach druhého človeka o jeho blízkych. Cit vypestovaný na jednom mieste prenášame ďalej. Toto pozoroval už Aristoteles a Frankfurt mu dáva presný jazyk. Naša schopnosť starať sa rastie cvičením. Kto sa o nič nestará, postupne sa rozpadá, lebo bez vecí, na ktorých mu záleží, nemá z čoho budovať trvalé ja.
Frankfurt strávil život pri dvoch otázkach, ktoré napokon splývajú do jednej. Čo nás spája s pravdou a čo nás spája navzájom. Vždy ide o to, či dovolíme skutočnosti, aby pre nás niečo znamenala. Ľahostajnosť k pravde a ľahostajnosť k druhým vyrastajú z toho istého koreňa. Láska aj poctivé hľadanie pravdy sú formy súhlasu s tým, že na svete záleží aj na niečom mimo nás. Strach o mačku pri otvorených dverách k tomuto súhlasu patrí.
VladimírPetroci
Chcete dostávať nové články e-mailom?
Ak vás tieto texty zaujímajú, môžete sa prihlásiť na odber. Nové články vám prídu priamo do e-mailu.