V roku 1905 vpustila japonská armáda zahraničných pozorovateľov do svojich zajateckých táborov, aby na vlastné oči videli, ako zaobchádza s ruskými vojakmi. Zajatci dostávali stravu, lekársku starostlivosť, mohli si dopisovať s rodinami. Západní novinári písali o japonskej disciplíne s uznaním. O tridsaťdva rokov neskôr tá istá armáda zabila v Nankingu za niekoľko týždňov desaťtisíce ľudí, prevažne vojakov, ktorí sa vzdali a civilistov. Medzi týmito dvoma situáciami leží jediná generácia. Keď sa pýtame, ako k tomu došlo, odpoveď nás zavedie hlbšie a netýka sa to povahy Japoncov.
Prestíž ako motív
Slušné správanie v rusko-japonskej vojne súviselo s ambíciou. Po reštaurácii Meidži v roku 1868 sa Japonsko rozhodlo, že chce byť uznané ako civilizovaná veľmoc na úrovni Západu. Stálo za tým bremeno nerovnoprávnych zmlúv, ktoré mu mocnosti vnútili a ktoré ho ponižovali. Zrušenie týchto zmlúv záviselo od jediného. Západ mal prijať Japonsko za rovnocenného partnera.
Vojna s Ruskom v rokoch 1904 až 1905 sa stala skúškou tohto uznania. Japonsko dôsledne dodržiavalo Haagske dohovory, dobre zaobchádzalo s ruskými zajatcami a umožnilo dohľad medzinárodným pozorovateľom. Disciplína mala adresáta. Japonsko potrebovalo súhlas sveta. Zaobchádzanie s Rusmi vychádzalo z túžby po prestíži, ale aj z vnútorného mravného kódexu.
Čo príbeh o premene zatajuje
Téza o zmene národa v priebehu jednej generácie vynecháva podstatný fakt. Už v roku 1894, počas prvej čínsko-japonskej vojny, japonské vojsko po dobytí Port Arthuru niekoľko dní zabíjalo. Zahynuli tisíce ľudí vrátane civilistov. Západní svedkovia o tom písali a Japonsko sa snažilo škandál umlčať práve preto, že mu záležalo na obraze v očiach mocností.
Pohŕdanie Čínou teda existovalo dlho pred Nankingom. Rozdiel v správaní súvisel s tým, koho mala armáda pred sebou. Rusko predstavovalo súpera, ktorému sa Japonsko chcelo vyrovnať a od ktorého očakávalo svedectvo o svojej vyspelosti. Čína bola v japonskom obraze sveta zaostalá, slabá a podradná. Voči Rusom platili pravidlá, voči Číňanom skoro žiadne. Predstava náhlej premeny dobrého vojaka na netvora sa pri bližšom pohľade rozpadá. Násilie tu bolo už od začiatku, len adresne rozdelené.
Cesta k militarizácii
Medzi rokmi 1905 a 1937 prešlo Japonsko vnútornou premenou, ktorá rozhodla o všetkom ostatnom. Veľká hospodárska kríza tvrdo dopadla na vidiek, z ktorého armáda čerpala väčšinu mužstva. Zbedačené rodiny posielali synov do služby a tí prinášali so sebou zatrpknutosť. Medzi mladými dôstojníkmi rástlo presvedčenie, že skorumpovaní politici a finančné elity zradili cisára aj národ.
Z tohto presvedčenia vyrastalo radikálne násilie. V roku 1932 zavraždila skupina dôstojníkov premiéra Inukaia. V roku 1936 sa časť armády pokúsila o prevrat, obsadila centrum Tokia a zabila niekoľko ministrov. Pokusy zlyhali vojensky, no vyhrali politicky. Umiernené hlasy stíchli zo strachu o život. Civilná kontrola nad armádou sa rozpadla a vojaci čoraz viac určovali smerovanie štátu.
Súčasne dozrievala ideológia, ktorá tomuto vývoju dávala posvätný rámec. Štátne náboženstvo šintó povýšilo cisára na živé božstvo a poslušnosť voči nemu na najvyššiu cnosť. Starý kódex bušida, pôvodne etika vrstvy bojovníkov, sa aplikoval na celú armádu. V kódexe bušidó vzdanie sa nepriateľovi predstavovalo hanbu horšiu než smrť a život iného človeka nemal žiadnu hodnotu. Vojak prestal byť jednotlivcom so svedomím. Stal sa nástrojom vyššej vôle.
Násilie v armáde
Vo vnútri armády vládla krutosť, ktorá formovala samotných páchateľov skôr, než sa dostali pred nepriateľa. Nováčikov systematicky bili, ponižovali a trestali za maličkosti. Starší vojaci a poddôstojníci mali nad nováčikmi neobmedzenú moc a zneužívali to. Človek, ktorý prešiel takýmto výcvikom, sa naučil, že bolesť je súčasť poriadku a moc nad slabším je prirodzená.
Násilie, ktoré armáda používala na vlastných mužov šlo celou hierarchiou. Na konci sa jej obeťou stali podmanené národy. Muž, ktorého roky bili, sa nestal súcitnejším. Naučil sa, že svet takto funguje. Správal sa potom takto k ostatným. Nakoniec pod ním už nebol ďalší vojak vlastnej armády, ale bezbranný obyvateľ dobytého mesta.
Nanking ako zrážka síl
December 1937 spojil všetky tieto vrstvy s konkrétnou situáciou na bojisku. Predchádzala mu vyčerpávajúca bitka o Šanghaj, kde Japonci utrpeli ťažké straty a stretli sa s odporom, aký nečakali. Hnev a sklamanie sa usadili v jednotkách. Postup k Nankingu prebiehal rýchlo a bez riadneho zásobovania. Vojaci dostali pokyn žiť z krajiny, čím sa rabovanie a násilie na civilistoch stali bežnou praxou už cestou k mestu.
Pri Nankingu zložilo zbrane alebo odhodilo uniformy a splynulo s obyvateľstvom obrovské množstvo čínskych vojakov. Japonská armáda nemala plán ani vôľu postarať sa o tak veľa zajatcov. Padol rozkaz zlikvidovať ich. Pohŕdanie tými, ktorí sa vzdali, dodalo masovému zabíjaniu zdanie oprávnenosti v očiach páchateľov. Disciplína sa zrútila, dôstojníci násilie tolerovali alebo k nemu priamo pobádali. Japonské noviny v tom čase oslavovali dvoch dôstojníkov, ktorí navzájom súťažili kto viac zajatcov zabije svojím mečom, akoby šlo o športový výkon. Práve tento detail ukazuje, ako hlboko sa posunula hranica toho, čo sa pokladalo za prijateľné.
Čo z toho plynie
Poučenie z Nankingu nie je o Japoncoch. Je o mechanizme, ktorý drieme v každej spoločnosti a za istých podmienok sa prebudí. Hromadnú ukrutnosť nepáchajú len zlí ľudia. Páchajú ju aj obyčajní ľudia, keď sa zíde niekoľko faktorov naraz.
Prvou je odľudštenie. Spoločnosť presvedčí svojich príslušníkov, že iný národ stojí nižšie a vlastne to ani nie sú ľudia. Druhou je ideológia, ktorá z násilia vytvorí povinnosť a z poslušnosti najvyššiu cnosť. Treťou je hierarchia, ktorá z jednotlivca sníme zodpovednosť, lebo on len plní rozkaz. Štvrtou je inštitúcia, ktorá zbrutalizuje samotných páchateľov a tým ich pripraví na to, čo od nich neskôr žiada.
Historici a psychológovia, ktorí skúmali holokaust a ďalšie genocídy, prišli k podobnému záveru. Christopher Browning na obyčajných mužoch jedného policajného práporu ukázal, ako sa z bežných otcov rodín stali masoví vrahovia bez toho, aby ich k tomu niekto nútil pod hrozbou trestu. Hannah Arendtová pomenovala banalitu zla, teda zistenie, že páchateľ často nie je démon, ale úradník, ktorý vykonáva svoju prácu a nekladie si otázky. Tieto poznatky sú nepríjemné práve preto, že nám berú pohodlnú istotu. Hranica medzi nami a páchateľom nespočíva v našej povahe.
Z toho plynie aj spôsob ochrany. Spoliehať sa na to, že sme od základu lepší ľudia, je naivné. Pred opakovaním krutosti nás chránia tieto podmienky. Civilná kontrola nad mocou, ktorá nedovolí ozbrojeným zložkám stať sa štátom v štáte. Pluralita názorov, nedovolí jednej ideológii ovládnuť život spoločnosti. Trvalé odmietnutie odľudšťovať druhého, lebo práve tam sa cesta k Nankingu vždy začína.
Japonská armáda sa nezmenila preto, že by sa zmenili Japonci. Zmenili sa podmienky, v ktorých tí istí ľudia žili a konali. Otázka, ktorú si po tomto príbehu môžeme položiť, znie inak, než sme zvyknutí. Nemáme sa pýtať, ako sa oni mohli stať takými. Máme sa pýtať, ktoré z tých štyroch síl pôsobia okolo nás dnes a kto im kladie odpor.
Vladimír Petroci
Chcete dostávať nové články e-mailom?
Ak vás tieto texty zaujímajú, môžete sa prihlásiť na odber. Nové články vám prídu priamo do e-mailu.