Je rok 193 po Kristovi. Pertinax nastúpil na cisársky trón v ríši s prázdnou pokladnicou. Jeho predchodca Commodus rozhádzal štátne peniaze a po jeho zavraždení očakávala pretoriánska garda zvyčajný dar, takzvané donatívum, ktoré každý nový vládca rozdával vojakom pri nástupe. Pertinax nemal už z čoho im to dať. Vysvetlil pretoriánom, že ríša stojí na pokraji bankrotu. Oni vyriešili problém po svojom. Zabili ho.
Nastala otázka, kto bude ďalším cisárom. Garda nemala pripraveného nástupcu ako tomu bolo zvyčajne v minulosti. Tak urobili niečo, čo sa dovtedy ešte nestalo. Trón vydražila. Najvyššiu ponuku dal senátor Didius Julianus a tak sa stal pánom Rímskej ríše. Senát, ľud aj pohraničné légie to vzali ako urážku. Veliteľ panónskych légií Septimius Severus vzal svoje vojsko a pritiahol k Rímu. Pretoriáni sa nedokázali brániť proti ostrieľaným veteránom a vzdali sa. Julianus bol popravený s otázkou na perách: Čo zlé som urobil? Koho som zabil?
Na tomto príbehu nás zaráža jedna vec. Ozbrojený zbor, ktorý mal cisára chrániť, ho miesto toho opakovane zabil. Najmenej piatich cisárov zabili priamo pretoriáni a u viacerých ďalších sa na tom podieľali. A ríša s tým žila celé stáročia.
Ako sa zo stráže stali kráľotvorci?
Pretoriánsku gardu založil cisár Augustus ako osobnú stráž. Spočiatku boli kohorty rozptýlené a držané ďalej od mesta. Zmenilo sa to za Tiberia, keď prefekt Seianus sústredil gardu do jediného tábora, Castra Praetoria, hneď za hradbami Ríma. Od tej chvíle sa stala jedinou ozbrojenou silou v meste. Seianus ju ovládol natoľko, že sa stal druhým mužom ríše a takmer aj prvým, kým ho Tiberius nedal odstrániť.
Keď jeden zbor drží zbrane v hlavnom meste, a zároveň závisí od peňažných darov toho, kto vládne, vzniká jednoduchá rovnica. Oplatí sa mať na tróne toho, kto platí. A oplatí sa aj meniť vládcov, pretože každý nový nástupca znamená nové donatívum, nový veľkorysý dar. Cisár, ktorý mal byť ich pánom, sa stal ich klientom.
Dôsledky vidíme naprieč rímskymi dejinami. Gardisti zavraždili Caligulu a na trón dosadili Claudia, ktorého našli schovaného za závesom. Prefekt Macrinus dal zabiť Caracallu a sám sa stal cisárom. Po celé tretie storočie sa garda podieľala na odstraňovaní vládcov, často z chamtivosti alebo pomsty. Formálne mal moc cisár, ale skutočnú moc nad jeho životom mal niekto iný.
Prečo sa ich nedokázali zbaviť skôr
Pretoriánska garda bola problémom, ktorý každý videl, a predsa trval stáročia. Každý, kto sedel na tróne, potreboval ozbrojenú silu v meste. Zrušiť ju znamenalo postaviť sa proti jedinému zboru, ktorý vás mohol okamžite nahradiť. Reforma si vyžadovala moc, ktorá nezávisela od gardy.
Preto to mohol urobiť len niekto s vlastnou armádou zvonku. Septimius Severus rozpustil starú gardu a nahradil ju vojakmi zo svojich dunajských légií. Lenže systém sa po čase vrátil do starých koľají. Definitívny koniec prišiel až v roku 312, keď Konštantín porazil Maxentia pri Milvijskom moste, pretoriánsku gardu zrušil a dal zbúrať jej tábor. Od Seiana po Konštantína uplynulo takmer tri storočia. Tak dlho dokáže prežiť mocenská skupina, ktorá sa dostala do štruktúry štátu.
Sieť, ktorá prežije vládcov
Pretoriáni nie sú rímska zvláštnosť. Sú obrazom javu, ktorý poznáme z mnohých spoločností. Za formálnou mocou, za zvolenými úradmi a viditeľnými inštitúciami často stojí neformálna sieť vzájomných záväzkov. Funguje na jednoduchom princípe. Ja tebe, ty mne. Kto patrí dnu, má prístup k objednávkam, k úradom, k beztrestnosti. Kto stojí vonku, naráža na stenu.
Politológovia tento jav opisujú pojmami ako klientelizmus alebo ovládnutie štátu. Sieť nie je viazaná na jednu stranu ani na jednu ideológiu. Mení dresy podľa toho, kto je práve pri moci, a prežije jednotlivé vlády rovnako, ako pretoriáni prežili jednotlivých cisárov. Práve preto sa tak ťažko odstraňuje. Kto by ju chcel rozbiť, potrebuje moc, ktorá od nej nezávisí. A takmer každý, kto sa dostane nahor cez existujúci systém, jej už niečo dlhuje.
Na Slovensku máme tento jav od roku 1989. Rýchla privatizácia, slabé nové inštitúcie a rozmazané hranice medzi podnikaním, organizovaným zločinom a politikou vytvorili priestor, v ktorom neformálne väzby mali často väčší vplyv než zákon. Mnohé kauzy posledných desaťročí ukazujú rovnakú schému. Mená a strany sa menia, sieť ostáva.
Slovensko sa správa ako kmeňovú spoločnosť. Kto patrí do kmeňa, je náš, a preto si môže dovoliť takmer všetko. Zákon platí pre tých druhých. Príslušnosť k skupine je dôležitejšia než pravidlá, ktoré navonok platia pre všetkých rovnako. Stav spoločnosti neovplyvňujú iba gauneri na vrchole, ale každý, kto sa rozhodne hrať podľa pravidiel kmeňa.
Pred časom mi jeden človek opísal vlastnú skúsenosť. Tvrdil, že patrí do skupiny asi dvestotisíc ľudí na Slovensku, ktorí si navzájom pomáhajú, od bežných postáv podsvetia cez úradníkov až po politické špičky a oligarchov. Číslo nevieme overiť a netreba ho brať doslovne. Dôležitejšia je štruktúra, ktorú opisuje, a to, že ju ten človek vníma ako samozrejmosť. Vníma ju zvnútra ako sieť pomoci, nie ako problém. A presne v tom je háčik. Pre toho, kto je dnu, nejde o zločin. Ide o normálny spôsob, akým sa veci vybavujú.
Čo si z toho môžeme vziať
Rímsky príbeh nám dáva nepríjemné poučenie. Takéto štruktúry neprežívajú preto, že sú geniálne organizované. Prežívajú preto, že dosť ľudí s nimi súhlasí, zúčastňuje sa ich a má z nich aspoň malý prospech. Gardista nepremýšľal o osude ríše. Záležalo mu len na jeho donatíve. Úradník v sieti nepremýšľa o spravodlivosti. Premýšľa o tom, kto mu pomôže, keď bude treba.
Sieť drží pohromade súhlas množstva malých rozhodnutí. Rozpadne sa vtedy, keď dostatok ľudí tento súhlas odoprie a keď sa v hlavách presadí iná hodnota než príslušnosť ku skupine. Rím potreboval Konštantína a vonkajšiu silu. My máme k dispozícii niečo, čo Rimania nemali v takej miere. Schopnosť meniť to, čo pokladáme za normálne. Sila pretoriánov bola napokon odrazom toho, čo ľudia okolo nich tolerovali.
Otázka, ktorú si môžeme položiť, znie: koľko zo siete, na ktorú sa sťažujeme, drží pri živote naša vlastná ochota hrať podľa jej pravidiel, keď sa to hodí nám?
Vladimír Petroci
Chcete dostávať nové články e-mailom?
Ak vás tieto texty zaujímajú, môžete sa prihlásiť na odber. Nové články vám prídu priamo do e-mailu.